Boh nás stvoril z určitého dôvodu. Jeho láska je naším životným poslaním. Toto poslanie nám umožňuje, aby sme našli našu pravú identitu. Ak si osvojíme toto poslanie, nadobudneme na mnohé veci – vrátane rodiny – nový pohľad. Žiť poslanie domácej cirkvi znamená počítať s tým, že katolícke rodiny – s hodnotami odlišnými od prostredia a kultúry, ktorá ich obklopuje – budú v menšine. Naše poslanie lásky si vyžaduje odvahu a statočnosť. Ježiš nás volá a my môžeme odpovedať tým, že si vyberieme život viery, nádeje a lásky, radosti, služby a poslania.
Naše poslanie na celý život
- Tieto katechézy sme začali poukázaním na to, že Boh nás stvoril z určitého dôvodu a pre určité poslanie. Boh, s ktorým sa stretávame v Ježišovi Kristovi, nás miluje a volá nás, aby sme milovali tak, ako miluje On. Ak pochopíme, že naším poslaním v manželstve, v rodine, pri deťoch a vo farnosti je láska, potom sme si osvojili základnú pravdu, ktorá bude formovať všetky ďalšie oblasti nášho života.
- Tak napríklad, ak vernosť zmluve vyžaduje sebaovládanie a ak naše telo a materiálny svet sú prostriedkami Božej milosti, potom budeme pristupovať k ekologickým, technologickým a medicínskym otázkam s obnovenou pokorou. A tiež ak si uvedomíme, že Božia vernosť voči zmluve lásky je väčšia než utrpenie, potom máme nový dôvod na to, aby sme boli solidárni s tými, ktorí smútia alebo sú zranení. Ak pochopíme, že Boží obraz, a teda ľudská dôstojnosť, je zakorenená oveľa hlbšie než akákoľvek náhodná ľudská schopnosť či výdobytok, potom pochopíme, prečo má Cirkev takú veľkú lásku k mladým, starým, postihnutým a ku všetkým tým, ktorí sú pri svojej každodennej starostlivosti odkázaní na druhých.
- Teraz už chápeme, že katechézy o rodine sú vlastne katechézami o celom ľudskom živote. Ako povedal pápež František, „ohlasovanie evanjelia sa v skutočnosti deje najprv v rodine a potom v rozličných sférach každodenného života“.[1][170] Ak sme sa naučili hľadieť na naše rodiny ako na domáce cirkvi, ak si uvedomujeme, že morálny individualizmus nie je správnym prístupom k prijatiu katolíckeho učenia, potom sme si osvojili pohľad, ktorý zmení celú našu identitu.
Žiť život ako kreatívna menšina
- Katolícka perspektíva zmyslu života a štýlu, ako žiť dobrý život, nepresvedčí každého v tejto dobe. Obdobie „kresťanstva“, keď sme mohli na Západe predpokladať aspoň určitú zhodu medzi verejnými a katolíckymi hodnotami, je preč. Katolíci na Západe sa v tejto postkresťanskej dobe naučili žiť tak, ako žijú kresťania v mnohých iných častiach sveta – v Afrike, v Ázii, kde nikdy neboli vo väčšine.
- Menšinové postavenie v kultúre neznamená byť na okraji alebo byť bezvýznamný. Keď Katechizmus Katolíckej cirkvi učí o našom povolaní k účasti na živote v spoločnosti, cituje kresťanský list, napísaný v dobe, keď ešte Cirkev nebola spoločensky uznávaná alebo zvýhodňovaná. Bolo vtedy naozaj lákavé uzavrieť sa do seba, no v liste sa hovorí: „Nežite len sebe, uzavretí sami do seba, ako by ste už boli ospravodlivení, ale keď sa schádzate, hľadajte to, čo je na osoh všetkým.“[2] [171] Tento pohľad zameraný von zo seba, tento duch služby má dokonca ešte starší pôvod. Prorok Jeremiáš adresuje Židom v babylonskom zajatí nasledujúce slová, hoci boli v situácii, keď Babylončania vyplienili Jeruzalem a odvliekli židovských zajatcov: „Usilujte sa o blaho mesta, kde som vás poslal do zajatia, a modlite sa zaň k Pánovi, pretože v jeho blahu je i vaše blaho.” (Jer 29, 7).
- Žiť vo svete ako kreatívna veriaca menšina znamená vyznačovať sa duchovnou disciplínou. V Knihe proroka Daniela sa opisuje, ako Daniel a jeho židovskí priatelia boli ochotní slúžiť na dvore babylonského kráľa Nabuchodonozora. Títo Židia išli tak ďaleko, že slúžili pohanskému kráľovi, čo bolo nezvyčajné. Boli však kráľovi nápomocní len do tej miery, nakoľko zostávali pravovernými Židmi.
- Oplývali múdrosťou, ktorú nemali kráľovi čarodejníci, a to preto, že svoje životy podriaďovali viere v jediného pravého Boha. Modlili sa[3] a dodržiavali židovské predpisy (napr. týkajúce sa pokrmov[4]). Boli kvasom v pohanskom paláci, pretože vedeli, kto sú. Dokázali žiť v danej spoločnosti, ale neboli jej súčasťou. Vedeli tiež, že nemôžu robiť kompromisy; ba vedeli aj to, že náboženská identita ich bude niekedy stáť draho: radšej prijali jamu levovu a ohnivú pec, ako zradu svojho Boha a klaňanie sa modlám.
- Katolíci totiž majú svoje spôsoby a tradíciu ako žiť vieru vo svete, ktorý ju nechápe alebo s nimi nesúhlasí. Hoci sa spôsob života kresťana odlišuje od svetského života, napriek tomu má kresťan pevnú nádej a jasnú myseľ – má „väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, plán, ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť.”[5] [174] Máme pevný základ, aby sme boli nezávislí od deštrukčných síl v spoločnosti a kultúre, a je to ten istý základ, ktorý nás orientuje k láske a zapojeniu sa do spoločnosti a kultúry. „Láska, ktorá pohýna slnkom a ďalšími hviezdami“,[6][175] láska, ktorá stvorila a posilňuje všetko, je to tá istá láska, ktorá oživuje a oduševňuje naše manželstvá, naše domovy a našu Cirkev. Môžeme si byť istí, že keď budeme nasledovať túto lásku, dokonca až na kríž, naše utrpenia nás budú robiť reálnejšími, autentickejšími, ľudskejšími; napokon príde vzkriesenie i odmena, lebo nasledujeme verného Pána. Táto láska nám dá silu žiť odlišným spôsobom a byť soľou zeme.[7] [176]
Všetci sme misionármi
- Svätý Ján Pavol II. nás povzbudzuje: „Rodina, staň sa tým, čím si!“[8] [177] a tieto jeho slová nestratili nič na svojej aktuálnosti. Ich naliehavosť sa len zintenzívnila zoči-voči všetkým výzvam, ktoré dnes rodiny zakusujú. Podľa Jána Pavla II. poslanie rodiny vychádza z jej identity v Božom pláne. „Nakoľko podľa Božieho plánu rodina je ,dôverné spoločenstvo života a láskyʻ, má za úlohu stále viac stávať sa tým, čím je, čiže spoločenstvom života a lásky, a to v takom úsilí, ktoré… nájde svoje zavŕšenie v Božom kráľovstve.“[9] [178] Preto podľa Jána Pavla II. základným poslaním rodiny je „strážiť, prejavovať a sprostredkúvať lásku“, teda poslanie byť „živou ozvenou a skutočnou účasťou na Božej láske k ľudskému pokoleniu a na láske Krista Pána k Cirkvi, jeho neveste.“[10] [179] Keď rodina prijíma svoju misionársku identitu, stáva sa tým, čím mala vždy byť.
- Toto poslanie však nie je vyhradené len pre niektorých výnimočných. Ani to neznamená, že rodiny prestanú byť sami sebou, alebo sa budú usilovať o nejakú nedosiahnuteľnú dokonalosť preto, aby mohli svedčiť o evanjeliu. Kresťanská rodina je povolaná k tomu, aby prehĺbila, uvažovala a svedčila o láske a živote, ktoré sú základom toho, čo znamená byť rodinou.
- Rodina je spoločenstvom lásky, založená na vzájomnom sebadarovaní, v ktorom sa dvaja stávajú jedným telom, spoločenstvom osôb – manžela a manželky. Je nerozlučiteľným spoločenstvom manžela a manželky ustanovenom pre dobro celej rodiny ako opravdivé spoločenstvo osôb.[11] Práve v rodine sa človek učí láske ako daru, daru najprv prijatého dieťaťom od otca a matky a potom vráteného a zdieľaného s inými. Rodina je miestom, kde sa človek učí hodnote spoločenstva, kde sa formuje základ pre jednotu v spoločnosti. Týmto spôsobom ponúkajú manželstvá a rodiny, ktoré sa usilujú milovať v jednote a vernosti, živé svedectvo vo svojich domovoch, okolí, farnostiach, miestnych spoločenstvách a všade tam, kde idú, kde slúžia, pracujú či pôsobia.
Domáca cirkev nachádza svoje naplnenie v poslaní univerzálnej Cirkvi
- Cirkev bola vždy blízko pri rodine. Samotný Kristus sa narodil, rástol a dozrieval „v kruhu svätej rodiny Jozefa a Márie“.[12][181] Mária ako panna i matka, jedinečným a nádherným spôsobom zahŕňa obidve povolania: k panenstvu (celibátu) i k materstvu.[13][182] Svätá rodina je svojím životom príkladom pre všetky rodiny a zároveň za ne oroduje. Ježiš počas svojho verejného účinkovania často navštevoval alebo sa zdržiaval v domoch rodín, zvlášť v rodine svätého Petra v Kafarnaume.[14] [183] Svätý Pavol vo svojom pozdrave tiež spomína niektorých učeníkov, zvlášť manželský pár Prisku a Aquila a „cirkev v ich dome“.[15][184] Katechizmus Katolíckej cirkvi učí:
„Jadro Cirkvi už od jej začiatkov tvorili často tí, čo uverili ,s celým svojím domom.ʻ Keď sa obrátili, túžili po tom, aby aj ,celý ich domʻ bol spasený. Tieto rodiny, ktoré sa stali veriacimi, boli malými ostrovmi kresťanského života v neveriacom svete.“[16]
- To, čo sa hovorí o celej Cirkvi, sa analogicky vzťahuje aj na kresťanskú rodinu ako na domácu cirkev. Kresťanská rodina hrá teda kľúčovú rolu v Cirkvi i vo svete. Pápež Ján Pavol II. hovoril o „vlastnej a originálnej úlohe“ kresťanskej rodiny v Cirkvi: „Kresťanská rodina je povolaná na to, aby sa činne a vedome zúčastňovala na poslaní Cirkvi, a to vlastným a originálnym spôsobom, že sa totiž sama svojím bytím a konaním ako intímne spoločenstvo života a lásky stavia do služieb Cirkvi a spoločnosti.“[17] [186]
- Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi opisuje sviatosť manželstva spolu so sviatosťou posvätného stavu (posvätnou vysviackou) ako sviatosti v službe spoločenstva a poslania.[18][187] Manželstvo a rodina slúžia na budovanie spoločenstva Cirkvi, prispievajú a pomáhajú napredovať v jej poslaní ohlasovať evanjelium a milovať ako miloval Kristus. Niekedy môže existovať tendencia myslieť len na to, ako Cirkev (jednotlivá diecéza, či farnosť) slúži manželstvám a rodinám. Naozaj, rodina je živou súčasťou pastoračnej starostlivosti Cirkvi.
- Ale rovnako dôležité – ba snáď dokonca ešte naliehavejšie – je rozmýšľať nad tým, ako kresťanská rodina preukazuje lásku a slúži farnosti, diecéze, univerzálnej Cirkvi a svetu. Služba zameraná na pomoc rodinám by im mala následne pomôcť, aby sa tieto rodiny stali misionárskymi. To je v určitom zmysle zmena paradigmy, ktorá čaká na plný rozkvet v Cirkvi: uvoľniť kresťanským rodinám cestu pre dielo šírenia evanjelia. Koreňom toho je práve znovuobjavenie povolania manželstva ako povolania byť domácou cirkvou.
- Domáca cirkev nie je abstraktným pojmom. Je to povolanie a poslanie, založené na sviatosti manželstva, ktorú takto mnohí skutočne prežívajú. Kristus neustále volá: Kresťanské rodiny, Cirkev vás potrebuje, svet vás potrebuje!
- Rodina, staň sa tým, čím si![19] [188] Vyber si život, aby si zostala nažive, ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, poslúchať jeho hlas a verne sa vinúť k nemu.[20] [189] Toto poslanie ťa niekedy označí v spoločnosti za odlišnú od iných. Prežívať svedectvo lásky si vyžaduje duchovnú angažovanosť a disciplínu, ale neboj sa. Cirkev je s tebou. Pán je s tebou. Pán s tebou uzavrel zmluvu. Pán ťa volá. On zostáva verný a táto zmluva prinesie ovocie. Láska je tvojím poslaním, je základom spoločenstva, veľkým dobrodružstvom služby, krásy a pravdy.
OTÁZKY NA DISKUSIU:
1. Do akej miery sú katechézy o rodine katechézami o celom ľudskom živote? Akým spôsobom sa katolícke učenie o ľudskej prirodzenosti, sexualite, manželstve a rodine spája s ostatnými stránkami života?
2. Uľahčujú alebo sťažujú hodnoty a tradície vo vašej spoločnosti váš život ako katolíka? Ste slobodní byť plnohodnotnými katolíkmi alebo existuje – v kultúre, v ktorej žijete – tlak robiť kompromisy s vierou? Ako sa dokážete zapojiť do kultúrneho a spoločenského života a pritom zostať veriacimi?
3. Vníma vaša rodina samu seba ako domácu cirkev? Aké hodnoty zviditeľňuje vaša rodina štýlom svojho rodinného života? Aké kroky môžete podniknúť, aby ste sa stali lepšími misionármi?
4. Akú podporu potrebuje vaša rodina od Cirkvi? Ako vám môže Cirkev pomôcť? A vy, ako môžete pomáhať Cirkvi a ostatným rodinám?
[1] FRANTIŠEK, Anjel Pána: Príhovor o Svätej Rodine ako utečencoch (29. decembra 2013).
[2] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1905. Epistula Pseudo-Barnabae, 4, 10: SC 172,100-102.
[3] Dan 6, 11.
[4] Dan 1, 8.
[5] FRANTIŠEK, encyklika Lumen fidei, 52. Viď vyššie, bod 2 (Prvá katechéza).
[6] DANTE, Božská komédia: Raj, Pieseň XXXIII.
[7] Porov. Mt 5, 13.
[8] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 17.
[9] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 17. Porov Gaudium et spes, 48.
[10] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 17.
[11] Porov. JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 18-27.
[12] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1655.
[13] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 507.
[14] Porov. Mk 1,29-31, Mt 8,14-15, a Lk 4:38-39. Porov. Mk 2,1, 3,19-20, 7,17, 9,33. Porov. Mk 5,38, 7,24, 10,10, 14,3; Mt 9,23, 10,11-13, 13,1, 17,25, 26,6; Lk 5,29, 7,3, 8,51, 10,5-7, 11,37, 14,1, 19,5-9; a Jn 4,53, 12,1-2.
[15] Rim 16,5 a 1 Kor 16, 19. Porov. Kol 4, 15 a Flp 4, 22.
[16] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1655. Porov Sk 18,8; 16,31; 11,14.
[17] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 50.
[18] Porov. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 321. Viď vyššie bod 91 (Šiesta katechéza).
[19] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 17.
[20] Porov. Dt 30, 19-20.
