Manželstvo bolo ustanovené, aby bolo plodné a aby sa v jeho vnútri rodil nový život. Deti tvoria budúcnosť, pre ktorú sú formované v svojich rodinách. Bez detí nie je budúcnosť. Deti vychovávané a vedené s láskou sú základom pre budúcnosť naplnenú láskou. Zranené deti sú predzvesťou zranenej budúcnosti. Rodiny tvoria základ všetkých väčších spoločenstiev. Rodina je domáca cirkev, je miestom, kde rodičia pomáhajú deťom objaviť, že Boh ich miluje a má svoj plán pre život každého dieťaťa.
Manželstvo dáva duchovný rámec možnostiam, ktoré poskytuje telo
- Manželstvo zahŕňa lásku, vernosť a záväzok. Ale tým sa vyznačujú aj mnohé iné hodnotné vzťahy. Manželstvo je však v niečom odlišné. Manželstvo je zmluvou, postavenou na plodivej sile muža a ženy. Naše telo má určité možnosti a hranice, pričom manželstvo je jednou z odpovedí ako žiť tento stav vo svätosti.
- V nasledujúcej, šiestej katechéze sa budeme zaoberať aj inou odpoveďou, ktorou je celibát (panenstvo). V siedmej katechéze zasa budeme hovoriť o výzvach, ktoré prináša plodnosť v manželstve, a tiež o výzvach, ktoré vyplývajú z antikoncepcie v manželstve, ako aj o tých, ktoré súvisia s partnerstvami rovnakého pohlavia. V tejto katechéze však preberieme to, ako manželská láska spája plodnosť muža a ženy so sviatosťou Božej zmluvy.
- Manželstvo je odpoveďou na možnosť plodenia (prokreácie) muža a ženy. Keď muž a žena postúpia vo svojom vzájomnom vzťahu a uzavrú manželstvo slobodným vzájomne udeleným súhlasným sľubom vernosti a nerozlučnosti,[1][61] dávajú plodnosť (prokreáciu) do rámca ľudskej dôstojnosti a slobody. Manželský sľub sa podobá zmluve uzavretej medzi Bohom a Izraelom, a Cirkvou. O manželstve Cirkev učí toto: „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.”[2][62] V krátkosti povedané, manželstvo je spoločenstvom lásky a života.[3][63]
- Sviatosť manželstva spôsobuje, že sila Božej vernosti vyjadrená v zmluve, ako aj trojičné spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého sa udeľuje manželovi a manželke. Tento duchovný základ dáva nové a hlbšie zdôvodnenie biologickej plodnosti, pretože prijatie detí je šírením a pokračovaním Božej veľkodušnosti. Takto môžeme vidieť, že klasické „tri základné dobrá manželstva“ (deti, vernosť a sviatosť) podľa učenia svätého Augustína sú založené na Božom pláne. [4][64]
Duchovné povolanie k rodičovstvu
- Tak, ako iné otázky súvisiace s povolaním, aj otázka či mať deti a kedy ich mať, sa nedá zodpovedať podľa čisto ľudských kritérií zameraných len na seba. Existujú skutočné a legitímne ľudské „telesné, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky“, ktoré by mali manželia brať do úvahy pri svojom rozlišovaní.[5][65] Koniec koncov povolanie k rodičovstvu spočíva na rovnakom základe ako samotné sviatostné manželstvo: láska ako služba, obeta, dôvera a otvorenosť voči Božej veľkodušnosti. Katolícke manželstvo sa živí sviatosťami a je podporované kresťanským spoločenstvom. Preto keď sa katolícki manželia mienia stať rodičmi, pokračujú v tom istom duchovnom a spoločenskom rámci.
- Keď sa manželia stanú rodičmi, vnútorná dynamika Božieho stvorenia a sviatosť manželstva sa zviditeľňujú nádherným a osobitne jasným spôsobom. Keď manželia majú deti podľa vzoru Kristovej lásky k nám, tá istá láska tiež uschopňuje nových rodičov k výchove svojich detí a k ich duchovnej formácii.[6][66] „Tieto deti sú ohnivkami reťaze“ – povedal pápež František, keď pokrstil 32 bábätiek. „Vy rodičia tu máte dnes deti, ktoré majú byť pokrstené, ale o pár rokov ony budú mať dieťa alebo vnúčatko, ktoré prinesú ku krstu. A takto je to s reťazou viery!“[7][67]
- Táto reťaz detí a rodičovstva sa tiahne cez tisícročia. Židia dodnes dvakrát za deň začínajú modlitbu starodávnym Šemá (Počúvaj!), modlitbou z Knihy Deuteronómium:
„Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť.“[8][68]
- Zopakujme si to: Poúčaj o nich svojich synov – svoje deti. Jadrom tohto prikázania, tejto základnej zodpovednosti, je každodenné potvrdzovanie zmluvy medzi Bohom a Izraelom. Rodičia majú vychovávať a uvádzať deti do vzťahu s Bohom. Preto Kniha Deuternómium hovorí: „Poúčaj a zdieľaj Božiu slávu so svojimi deťmi“. Ježiš hovorí to isté svojim učeníkom: Nechajte deti prichádzať ku mne (porov. Mt 19, 14). Kniha Deuteronómium i Ježiš nám hovoria to isté: Postaraj sa o to, aby deti, ktoré vychovávaš, mali vzťah s Bohom a Božím ľudom. Uč deti modliť sa a kontemplovať Pána. Vychovávaj ich k tomu denne v svojom dome, a nebráň im v tom.
- Poslanie katolíckych rodičov spočíva v tomto povolaní. Rovnaká láska, ktorá prúdi medzi mužom a ženou, a ktorá ich učí ceste zmluvy a privádza ich k sviatosti manželstva, vedie manželský pár k tomu, aby sa stal rodinou.[9] [69] Manžel a manželka sa stávajú otcom a matkou: „Z tohto manželstva totiž vzniká rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť a milosťou Ducha Svätého sa krstom stávajú Božími deťmi, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud.“[10] [70] Kresťania majú deti nielen preto, aby sa zachovalo ľudstvo a aby budovali spoločnosť, ale hlavne preto, aby celá rodina mohla byť formovaná pre spoločenstvo svätých. Povedané slovami svätého Augustína, telesná láska muža a ženy „je takpovediac liahňou mesta“[11] [71], čím myslí nielen pozemské mesto alebo občiansku spoločnosť, ale tiež nebeské mesto, v ktorom Cirkev dospeje k svojej plnosti.
Život domácej cirkvi
- Druhý vatikánsky koncil nazval rodinu „domácou cirkvou”, Ecclesia domestica:
„V rodine, ktorú možno nazvať domácou cirkvou, majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.“[12] [72]
Povolanie k rodinnému životu si vyžaduje žiť život s náležitou pozornosťou. „Každý ľudský život je povolaním“[13], ale rovnako ako budovanie manželstva, aj rozlišovanie povolania „neprichádza zo vzduchu“.[14] Tomuto rozlišovaniu sa treba učiť a pestovať ho. Je zodpovednosťou matky a otca, aby boli s deťmi doma a v kostole a aby sa pravidelne spolu modlili. Deti sa to nenaučia, ak ich to niekto nenaučí. Rodičia môžu hľadať pomoc u krstných rodičov, starých rodičov, učiteľov, kňazov a rehoľníkov, aby im pomohli naplniť ich zodpovednosť a aby aj on mohli rásť a učiť sa modlitbe. Pápež František, ktorý ako jezuita má mnohoročnú formáciu v umení rozlišovať, opisuje, ako modlitba a rozpoznanie povolania idú spolu ruka v ruke: „Je dôležité, aby sme udržiavali každodenný vzťah s ním [Bohom], načúvali mu v tichosti pred svätostánkom i v našom vnútri, zhovárali sa s ním a pristupovali k sviatostiam. Mať takýto rodinný vzťah s Pánom, to je akoby sme mali vždy otvorené okno nášho života, aby nám mohol dať počuť svoj hlas, čo od nás žiada.“[15][75]
- K tomu, aby mohla rodina uplatňovať a viesť deti k rozlišovaniu, je potrebná trpezlivosť, modlitba a neustála túžba očisťovať pohnútky, spovedať sa a robiť pokánie. Zahŕňa to aj ochotu byť trpezlivým v úsilí postupného napredovania v čnostiach, otváranie sa pre chápanie Písma, svedectvo Cirkvi a pochopenie svojho vnútorného života. Naučiť sa rozlišovať a odovzdať to svojim deťom – to sú úlohy, ktoré zahrňujú pokoru, otvorenosť voči konštruktívnej kritike, vedenie dialógu o tom, ako Boh môže pôsobiť v našom živote. Pristupovať k životu v perspektíve povolania znamená byť úprimný k vlastným túžbam, ale predovšetkým byť ochotným ponúknuť svoj život Bohu v otvorenosti k dobrodružstvám a novým plánom, ktoré sa nám môžu predstaviť, keď povieme „nech sa stane tvoja vôľa, nie moja“.[16] [76] Svätá Terézia z Lisieux sa ako dieťa takto modlila: „Môj Bože, prijímam všetko. Nechcem byť svätou na polovicu. Nebojím sa pre teba aj trpieť. Bojím sa len jedného – že si nechám svoju vôľu. Vezmi si ju, aby som si mohla zvoliť všetko, čo chceš ty“.[17][77]
- Zvlášť vtedy, keď je v rodine veľa malých detí, rodičia sú vystavení širokému spektru napätia. Rodičovstvo je náročné. Ak však cieľom života kresťanskej rodiny je otvárať v každodennom živote okná domova pre Božiu milosť, potom aj uprostred únavy a domáceho zmätku, môžu byť rodičia otvorení vanutiu Ducha. Nikto nechce ukladať na rodičov ďalšiu záťaž. Avšak „Božia láska […] sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým, v obyčajných životných okolnostiach.“[18][78] V zraniteľnosti takýchto chvíľ môžu rodičia objaviť, čo mal svätý Pavol na mysli, keď povedal: „lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10).
- Rodičovstvo je cesta, na ktorej sa odhalí akékoľvek predstieranie. Keď ostatní vidia, že nie sme sebestační, ale potrebujeme pomoc a silu od Boha, od rodiny, od farnosti a od priateľov. To, akým spôsobom rodina odpovedá na nepriazeň a chorobu, ako sa schádza k spoločnému stolu a na bohoslužbu, ako rozhoduje vo finančných záležitostiach a stanovuje si priority, aké rozhodnutia prijíma v oblasti trávenia voľného času, v oblasti práce a kariéry rodičov, v oblasti vysokoškolského vzdelania detí, dokonca aj vo svojich zvykoch pred spaním – tieto a mnohé ďalšie každodenné aspekty „domácej ekonomiky“ formujú pohľad detí do budúcna. Domáce zvyky môžu byť „úzkymi štrbinami“, cez ktoré preniká Duch a kde postoj vľúdnosti a kresťanskej pohostinnosti prekvasuje celý život.
Náš kultúrny rámec vyžaduje, aby rodiny dokázali rozlišovať
- Pápež František vyjadril mnohé z týchto myšlienok rukolapným spôsobom:
„Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade: stať sa viac poslucháčmi Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slovami… Myslím na otcov a matky, ktorí sú prvými vychovávateľmi [svojich detí]. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otcovia a matky sťažujú: ‚Ach, ten môj syn…‘ A čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Rozprával si sa s ním o Božom slove alebo o televíznych správach? Otcovia a matky musia deťom hovoriť o Božom slove! A myslím na katechétov, na všetkých vychovávateľov. Ak ich srdce nie je rozohrievané Božím slovom, ako môžu rozohriať srdcia druhých, detí, mládeže, dospelých? Nestačí iba čítať Sväté písmo, musíme načúvať Ježišovi, ktorý v ňom hovorí. Je to sám Ježiš, kto hovorí v Písme, je to Ježiš, ktorý hovorí cezeň… Položme si otázku… Aké miesto má Božie slovo v mojom živote, v mojom každodennom živote? Som naladený na Boha, alebo na množstvo slov, ktoré sú v móde alebo na slová o mne samom? Je to otázka, ktorú si musí položiť každý z nás.[19] [79]
- Pápež František sa zmienil o televíznych správach, čo by sme mohli chápať v širšom zmysle ako masmédiá, internetové sociálne siete a ďalšie populárne formy súčasnej kultúry. Zaangažovať tieto formy kultúry nie je niečo, čo by sa malo stať automaticky. Konštruktívne zapojenie týchto foriem kultúry si vyžaduje isté rozlišovanie. Katechizmus Katolíckej cirkvi v súvislosti s domácou cirkvou poznamenáva, že dnešný svet je „viere často cudzí, ba až nepriateľský”.[20][80] V kultúre poznačenej roztrieštenosťou, v ktorej sociálne a mediálne prostredie vo všeobecnosti podkopáva rodičovskú autoritu, a zvlášť u katolíckych rodičov, sa rodičia a deti musia zamýšľať na tým, akým spôsobom ich rodina prebýva vo svete a pritom nepatrí svetu.[21] [81]
- Keď sa niekto z nás – zvlášť deti – stretáva s kultúrou, tá formuje naše predstavy a ambície. Všetci – ale zvlášť deti – si vo veľkej miere vytvárame svoje predstavy o dobrom živote jednak z obrazov, filmov, hudby, ale aj z prežitých skúseností. Záleží preto na rodičoch, širšej rodine, starých rodičoch, dospelých učiteľoch a vychovávateľoch, aby sledovali riziká, ktorým sú deti vystavené, a aby sa postarali o to, aby predstavy detí boli posilňované a sýtené plnohodnotným pokrmom. Teda takým obsahom, ktorý chráni ich nevinnosť, dodáva im chuť pre dobrodružstvo kresťanského života a pre správne smerovanie k povolaniu. Krása a kontemplácia majú byť súčasťou bežného prostredia detí, aby sa tak mohli naučiť vnímať sviatostný rozmer skutočnosti. Rodičia, starí ľudia, starí rodičia, príbuzní, farníci, katechéti a učitelia majú formovať tieto postoje u detí. Formácia mladých ľudí nevyhnutne zahŕňa „knihu poznania“. Duchovná gramotnosť znamená poznanie právd viery. Ale ešte dôležitejšie je naučiť deti modliť sa a dať im vzory, dospelé príklady svedectva, aby ich túžili nasledovať.
- Staršie deti a dospievajúci môžu byť primerane svojmu veku rozpačití, keď uvažujú nad kultúrou, ktorá ich obklopuje. Začínajú si totiž vytvárať dospelejšiu perspektívu pokiaľ ide o modlitbu a rozlišovanie povolania. Tieto dôležité témy by sa mali stať súčasťou prípravy na prijatie sviatosti birmovania, ktorá udeľuje milosť a tým uschopňuje k vernému učeníctvu v týchto otázkach.[22] [82]
Rodina a farnosť závisia jedna od druhej
- Domáca cirkev (Ecclesia domestica) samozrejme nemôže existovať bez Cirkvi (Ecclesia). Domáca cirkev vyžaduje vzťah k univerzálnej Cirkvi: „Aby bola rodina ,malou cirkvou, musí byť dobre zapojená do ,veľkej Cirkviʻ, to jest do Božej rodiny, ktorú prišiel utvoriť Kristus“.[23] [83] Pravidelná účasť na nedeľnej svätej omši v spojení s univerzálnou Cirkvou je sine qua non (nevyhnutnou podmienkou) k tomu, aby domáca cirkev napĺňala svoje pomenovanie. Univerzálna cirkev je nositeľkou a učiteľkou Božej zmluvy so svojím ľudom, tej istej zmluvy, ktorá uschopňuje a upevňuje manželský a rodinný život.
- Pápež Benedikt XVI. hovoril o farnosti ako o „rodine rodín“, ktorá je schopná zdieľať s rodinami nielen radosti, ale aj nevyhnutné ťažkosti spojené so začiatkom rodinného života.“[24][84] Zaiste, slávenie sviatostí a často aj konanie skutkov telesného milosrdenstva je možné práve s pomocou farnosti. Deti potrebujú vidieť, že ich rodičia a ďalší dospelí prejavujú solidaritu s chudobnými a robia skutky, ktoré pomáhajú chudobným. Farnosti a diecézy majú napomáhať k vytváraniu takýchto príležitostí.[25] [85] Domáca cirkev slúži farnosti a farnosť slúži domácej cirkvi.
- Farnosť, diecéza a ďalšie katolícke inštitúcie ako školy, hnutia a združenia sú zvlášť kľúčové pre deti, ktoré nemajú obidvoch rodičov. Stáva sa, že deti sú bez jedného alebo obidvoch rodičov z rôznych príčin, ako napr.: smrť či choroba, rozvod, vysťahovalectvo, vojna, alkohol a drogová závislosť, domáce násilie, zneužívanie, politické prenasledovanie a nezamestnanosť alebo pracovné podmienky nútiace cestovať kvôli chudobe.[26][86] Je smutné, že manželia a manželky, matky a otcovia niekedy žijú oddelene, často z dôvodov, ktoré si zasluhujú naše spolucítenie. „Emocionálne otrasy, ktorým sú vystavené deti oddelene žijúcich rodičov, keď sa zrazu ocitnú s jedným rodičom alebo v ,novejʻ rodine, predstavujú výzvu pre biskupov, katechétov, učiteľov a všetkých, ktorí sú zodpovední za mládež… Nejde o to, aby im nahradili rodičov, ale o to, aby s nimi spolupracovali.“[27][87]
- Aby sa farnosť naozaj stala „rodinou rodín“, je povolaná ku konkrétnym skutkom pohostinnosti a veľkodušnosti. Svätý Ján Pavol II. povedal, že „otvorenie vlastného domu či skôr brány vlastného srdca“ je formou, ako napodobňovať Krista.[28][88] Poskytnúť pomoc a prijať pomoc – tieto skutočnosti navzájom úzko súvisia. Nikto, zvlášť dieťa, či rodičia zápasiaci s neočakávanými krízami, ľahko zraniteľní starí ľudia, alebo hocikto, kto trpí, by nemal byť osamotený vo farskej rodine. Nie je možné ničím nahradiť farníkov v tom, aby nadväzovali medzi sebou priateľské vzťahy a slúžili si navzájom aj počas týždňa, a tak rozšírili cirkev aj mimo nedeľného dopoludnia. To, ako sa laici správajú k sebe navzájom – to je kritérium, či farnosť v tomto zmysle napĺňa svoje poslanie. Je úlohou kňazov, aby učili a formovali svojich farníkov v tom, ako má vyzerať život vo farnosti. Zvlášť vo veľkých farnostiach, kde je tendencia k anonymite. Nakoniec však vytvorenie živej farnosti nemožno prenechať len na kňazov, ale je to aj úlohou laikov. Svätý Pavol písal kresťanom v Galácii: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). Z toho vyplýva, že ak si nenesieme vzájomne bremená, ak sa nezaujímame o rodiny v ťažkostiach a o opustených, ak ich nechávame v osamelosti, potom sami upadáme. Ak náš životný štýl nie je založený na spoločnom zdieľaní a službe, potom nemôžeme rásť. Sme stvorení jeden pre druhého a je smutné, ak tak nežijeme. Je to neplnenie životodarného Kristovho zákona.
- Veľkodušnosť k osamelým deťom nastoľuje prirodzene otázku adopcie. Ján Pavol II. na stretnutí rodín, ktoré si adoptovali dieťa povedal:
„Adoptovať si dieťa je veľkým skutkom lásky. Keď sa to uskutočňuje, dáva sa veľa, ale veľa sa aj získava. Je to opravdivá výmena darov.
Naša doba, žiaľ, pozná aj v tejto oblasti veľa protirečení. Napriek mnohým deťom, ktoré z dôvodu smrti alebo neschopnosti svojich rodičov, zostávajú mimo rodinu, existujú mnohé manželské páry, ktoré sa rozhodli nemať deti, a to nezriedka z egoistických dôvodov. Ďalšie [páry] sa zasa nechávajú odradiť ekonomickými, sociálnymi či byrokratickými ťažkosťami. Iné zasa, v túžbe po „vlastnom“ dieťati za každú cenu, prekračujú hranice legitímnej pomoci, ktorú medicínska veda môže poskytnúť pre prokreáciu. Tým sa uchyľujú k morálne trestuhodným praktikám. Vzhľadom na tieto tendencie treba pripomenúť, že ustanovenia morálneho zákona nie sú abstraktnými princípmi, ale chránia skutočné dobro človeka, a v tomto prípade dobro dieťaťa, a to aj voči záujmom samotných rodičov.“ [29][89]
Ján Pavol II. dúfal, „že kresťanské rodiny sa stanú ochotnejšími prijímať za vlastné alebo ako zverené na výchovu tie deti, ktoré stratili rodičov alebo ktoré rodičia opustili.“ [30][90] Odvážil sa mať takúto nádej, pretože láska, ktorá oduševňuje kresťanské manželstvo, je láskou Božej zmluvy: je to láska, ktorá je večne veľkodušná a naplnená životom.
- V sexuálnej intimite muža a ženy je obsiahnutá možnosť mať deti. Žiaden iný vzťah nenesie v sebe túto základnú, organickú, biologickú možnosť. Duchovným rámcom tejto potenciálnej plodnosti je manželstvo medzi mužom a ženou. Rodičovstvo je duchovným povolaním, pretože vo svojej podstate znamená formovať deti, aby boli svätými. Táto odvážna ambícia zahŕňa pokorné, no dôležité domáce praktizovanie modlitby a kultivovanie duchovných darov. Vyžaduje si to od rodičov, aby rozlišovali, ako sa rodina zapojí do širšej kultúry. Privádzať deti k Pánovi znamená, že domáca cirkev sa bude chcieť zapojiť do farnosti ako aj do širšej univerzálnej Cirkvi. Život rodiny si vyžaduje podporu – žiadna rodina nemôže prosperovať sama osebe. Potrebuje k tomu svoju farnosť a farnosť potrebuje rodinu. Laici sú potrební, aby tvorili a pracovali v tejto službe.
OTÁZKY NA DISKUSIU
a) Čím sa manželstvo muža a ženy líši od iných foriem dôverného priateľstva?
b) Už ste sa niekedy modlili so svojimi deťmi? Čítate s deťmi Bibliu? Hovoríte s nimi o viere? Ak nie ste rodičmi, sú vo vašom okolí deti, pre ktoré by ste sa mohli stať priateľmi, radcami či učiteľmi?
c) Akým spôsobom praktizujete rozlišovanie povolania? Ako pristupujete k životu v perspektíve povolania?
d) Čo je to domáca cirkev? Ako farnosť slúži rodine a ako rodina slúži farnosti? Ako môže rodina a farnosť „napĺňať Kristov zákon“ opísaný v Liste Galaťanom (Gal 6, 2)?
[1] Porov. CIC, kán. 1056-1057.
[2] CIC kán. 1055, citát upravený.
[3] Porov. Gaudium et spes, 47.
[4] SVÄTÝ AUGUSTÍN, De Bono Coniugali, 32; De Genesi ad Litteram 9.7.12; De nuptiis et concupiscentia, 1.10.11, 17.19, 21.23.
[5] PAVOL VI., Humanae vitae, 10.
[6] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1652-1653. Porov. Gaudium et spes, 48, 50.
[7] FRANTIŠEK, Homília na sviatok Krstu Pána, Sixtínska kaplnka (12. januára, 2014).
[8] Dt 6, 4-7. Kurzíva doplnená.
[9] Porov.: JÁN PAVOL II., encyklika Familiaris consortio, 14.
[10] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, (1964), 11.
[11] SVÄTÝ AUGUSTÍN, The City of God Against the Pagans (Cambridge, Cambridge University Press, 1998), s. 667, §15. 16.
[12] Lumen gentium, 11.
[13] PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, (1967), 15.
[14] Viď vyššie bod 60. (Štvrtá katechéza).
[15] FRANTIŠEK, Príhovor na Stretnutí s mládežou z Umbrie“, Assisi, 4. októbra 2013.
[16] Porov.: Mt 6, 10; 7, 21; 12, 50; 21, 31; 26, 39.
[17] SVÄTÁ TERÉZIA Z LISIEUX, Autobiografické spisy svätej Terézie z Lisieux (Dejiny duše), ang. preklad John Beevers (Doubleday, 2001), 9.
[18] Gaudium et spes, 38.
[19] FRANTIŠEK: Príhovor na Stretnutí s duchovenstvom, zasvätenými osobami a členmi diecéznych pastoračných rád. Assisi, 4. októbra 2013.
[20] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1656.
[21] Porov. Jn 15, 19; Rim 12, 2.
[22] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1303, 1308.
[23] BENEDIKT XVI.: Príhovor na stretnutí s mládežou, Palermo, 3. októbra 2010.
[24] BENEDIKT XVI.: Homília pri svätej omši pri príležitosti zriadenia novej rímskej farnosti sv. Korbiniána v mestskej časti Infernetto, 20. marca 2011.
[25] Porov. JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 44.
[26] Porov. JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 71, 77.
[27] Pápežská rada pre rodinu, Enchiridion rodiny (2004), 1303-1304.
[28] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 44.
[29] JÁN PAVOL II.: Príhovor na Audiencii pre rodiny, ktoré si adoptovali dieťa, zorganizovanom Misionárkami lásky (5. septembra 2000).
[30] JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 41.
