Janka Šípošová: Za domácim násilím je snaha vládnuť, kontrolovať, ovládať

Psychologička, zakladateľka a čestná predsedníčka organizácie Pomoc obetiam násilia, poslankyňa slovenského parlamentu za OĽaNO. Venuje sa ochrane obetí kriminality, násilia alebo živelných a priemyselných katastrof a nešťastí. Janka Šípošová.

Patrí domáce násilie medzi najčastejšie problémy v rodine?

Štatisticky to neviem posúdiť, ale je to vážny problém, ktorý sa dotýka viac rodín, ako si vieme predstaviť. Ľudia to neradi vynášajú na svetlo, kým to nepraskne. Je to dlhodobý fenomén: za domáce násilie považujeme niečo, čo dlho trvá, čo sa stupňuje a je len jednostranné. Netreba si to mýliť s tým, keď sa dvaja partneri bijú či napádajú navzájom, pokiaľ sú mocensky na tom približne rovnako – to nevoláme domáce násilie. Domáce násilie spočíva v tom, keď jeden partner, jedna strana je násilná a jedna či viac osôb sú ohrozené.

Aké môže mať násilie podoby?

Násilie je to, keď vás niekto núti robiť to, čo nechcete robiť pod hrozbou či vyhrážkami alebo vám zakazuje robiť to, čo robiť chcete. Môže to byť fyzické násilie, bitky, znásilňovanie, aj vražda. Môže to byť psychické násilie, ktoré pozorovateľ zvonka ani nespozoruje. Je veľmi cielene premyslené zo strany násilnej osoby smerom na ohrozenú osobu, aby trafil jej citlivé miesto. Je to napríklad izolácia detí, keď im nie je dovolené ísť na výlet či prechádzku. Často sa stáva, že násilník zaútočí na domáce zvieratko, aby tým ublížil tomu druhému. Nebezpečné je to aj v tom, že osoby sa poznajú a vedia o svojich citlivých miestach. Násilníci to vedia často veľmi dobre maskovať a príbuzní či okolie tomu nechcú veriť. Pre ohrozené osoby je veľmi zraňujúce, keď im najbližší neveria. Z toho pramení aj strach oznámiť to, pretože neveria, že s tým môže niekto niečo spraviť. Hanbia sa, že sú v takej situácii.

Čo vedie násilníka k takémuto konaniu?

Vonkajšie problémy, napríklad v práci, môžu byť spúšťačom, ale nie sú príčinou násilného konania. Príčinou je sklon k mocenskému správaniu: snaha vládnuť, kontrolovať, ovládať. Ovládať druhých ľudí, riadiť ich život, mať ich pod kontrolou. Nepripúšťajú suverenitu iných ľudí vo svojom blízkom okolí. K ostatným sa môžu správať úplne normálne a nenápadne.

Prečo sa skrýva v týchto ľuďoch túžba ovládať?

Je to povahová črta. Niekto má vo svojej psychickej výbave takúto vlastnosť. Keď niekto zaútočí v sebaobrane, nemôžete to nazvať domácim násilím.

Kto je najčastejšou obeťou domáceho násilia?

Podľa známych údajov sú to väčšinou ženy, ale treba rozlišovať aj prejav násilia. Keď však násilník týra svoju manželku, nie je možné, aby sa tomu sekundárne vyhli ostatní členovia rodiny. Deti sú tak prakticky vždy obeťami i ďalší, ktorí žijú v spoločnej domácnosti. Keď páchajú na ženách násilie muži, dá sa to ľahšie vysledovať. Aj ženy bývajú domáce násilníčky, ale ich násilie je rafinovanejšie, viacej psychické, ťažšie identifikovateľné. Máme veľkú skupinu domáceho násilia páchaného na starých ľuďoch, o ktorom sa málo hovorí. Starí ľudia ani nevedia, čo majú robiť – často sa ani nedostanú z domu, keď ich tam zamknú, odoberajú im peniaze, odopierajú jedlo, nepustia ich do kostola, nedovolia im ísť na toaletu. Veľmi dôležité je, aby sme naše senzory nastavili aj na starších ľudí, keď ich napríklad vidíme veľmi smutných, skľúčených alebo keď dlho nevychádzajú z domu. Treba im veľmi pomáhať.

Odkedy môžeme hovoriť o násilí?

Určite nejde o nejaký afekt či o nejaký stret medzi členmi domácnosti, kde sú tí partneri rovnocenní. Sú to síce odsúdeniahodné praktiky, ale z obidvoch strán. Domáce násilie je vždy jednostranné. V trestnom zákone je definovaná hranica trestnej zodpovednosti, ale to nie je hranica, odkedy môžeme hovoriť o násilí. V podstate by mala byť nulová tolerancia každého správania, ktoré vedie k obmedzovaniu druhého človeka, k násiliu, k správaniu, ktoré ubližuje druhému. Sú tak ponižovaní vo svojej dôstojnosti a vystavovaní posmeškom.

Je možné voči násiliu sa brániť?

Keď hovoríme o partnerskom násilí, mali by sme partnera spoznať vopred – prv, ako s ním vstúpime do manželstva či splodíme spolu deti. Jednoduchým znakom môže byť napríklad to, že „zamilovaný“ stále za mnou chodí, všade, kam idem, ide so mnou – taký je zamilovaný. Môže to ale byť prejavom vlastníctva, tej tendencie vlastniť osobu. Chce dokázať, že „toto je moje a budem si s tým robiť, čo ja chcem“ – lebo je to „moje“. Problémom je, keď sa obeť začne samu seba presviedčať, že sa niečo násilné stalo len raz a nehľadá pomoc. Sama sa dostane do štádia, že sa presvedčí, že ona je na vine správania násilnej osoby. „Keby som nebola povedala toto a toto, neurobil by to a to…“ Je to sebaklam. Veľmi dôležité je, aby okolie bolo prístupnejšie, máme tendenciu zakrývať si oči. Je dobré, keď ohrozená osoba nájde človeka, ktorému dôveruje a poradí sa s ním a ten človek jej pomôže vykročiť za odbornou pomocou. Viem si predstaviť, že je ťažké odvážiť sa prísť a hľadať pomoc – ťažko sa o tom rozpráva. Je nutné sprevádzať ohrozenú osobu počas riešenia celej situácie.

Zohráva aj internet svoju rolu?

Internet slúži ako prostriedok. Poznám prípad, keď muž ponúkal svoju ženu cez internet ako sexuálny tovar. Všetko, čo vieme zneužiť proti niekomu, je neprípustné – aj internet. A či internet inšpiruje? Určite áno. Sú tam „návody“ na rôzne neprípustné spoločenské správania. Násilníci majú vrodený sklon k násiliu a na internete takto získavajú podnety. Posilňuje ich to v negatívnom správaní.

Občianske združenie Pomoc obetiam násilia, ktoré ste zakladali, poskytuje psychologickú, sociálnu aj právnu pomoc. Ktorá z nich je najdôležitejšia?

To sa vôbec nedá oddeliť. Je to len pomocné delenie. Chápem to tak, že je to pomoc obetiam násilia, ktorú poskytujú psychológovia, právnici a sociálni pracovníci. Nedá sa to oddeliť jedno od druhého. Ohrozená osoba si musí ujasniť, v akej situácii sa nachádza, čo sa to vlastne deje – v tom jej pomôže psychológ. Právnik vie pomôcť zasa napríklad v tom, ako podať trestné oznámenie. Cieľom nášho združenia nie je potrestanie páchateľa. Naším cieľom je ochránenie ohrozenej osoby. Napríklad, keď sa musí zúčastňovať úkonov trestného konania, chránime ju, aby jej neublížilo samotné trestné konanie, čo sa veľmi často stáva. Tak, ako ohrozenej osobe často nedôveruje okolie, nedôverujú jej ani orgány činné v trestnom konaní.

Prečo je dôležitý pripravovaný zákon o domácom násilí?

Musíme si ujasniť, že ide vlastne o dva zákony. Ministerstvo spravodlivosti malo pripraviť zákon o obetiach ako transpozíciu Smernice EP a Rady, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. Samozrejme, že sa to malo vzťahovať aj na obete domáceho násilia. Ministerstvo napokon tento zákon nedokázalo včas pripraviť. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravilo zákon o domácom a rodovo podmienenom násilí. Ten však narazil na odpor veľkej časti aj odbornej verejnosti a minister Richter verejne vyhlásil, že ho nepustí do legislatívneho procesu, ak na ňom nebude zhoda vo verejnosti, čo naozaj nebola. Zákon o obetiach potrebujeme preto, lebo služby, ktoré to riešia, nie sú k dispozícii tak, ako by mali byť – mali by sa nachádzať na území celého štátu, nielen v Bratislave či tam, kde sa nájde nejaký nadšenec. Tieto služby by mali byť financované štátom. Nie je žiaduce, aby ich štát zriaďoval. Služby by mali poskytovať odborníci, ale finančne by tieto služby mal zabezpečiť štát – aby sa odborníci nemuseli starať, kde na to zobrať. Občianske združenia ledva prežívajú a služby nemá kto poskytovať. Na to potrebujeme zákon. A na to, aby pracovníci, ktorí s obeťami prichádzajú do styku – policajti, sudcovia, prokurátori – boli odborne pripravení. Stretávame sa s tým, že veľa vecí nevedia, nevedia sa správať, nevedia narábať s obeťami. Dochádza potom k druhotnej viktimizácii. Obete sa vyhýbajú trestným oznámeniam, lebo vedia, že je to neúčinné.

Domáce násilie by mal riešiť Istanbulský dohovor, ktorý sme ako Slovensko zatiaľ neratifikovali. Aký je váš názor?

Pre nás je v tejto chvíli dôležitá európska smernica, ktorá odborne a vecne reaguje na to, čo potrebujeme. Istanbulský dohovor je politická deklarácia, ktorá sa primárne nevzťahuje ani k Slovensku, ani ku krajinám Európskej únie a nie je ťažiskovo zameraný na domáce násilie, ale na násilie páchané na ženách, resp. tzv. rodovo podmienené násilie. Pre mňa to nie je dostatočné. Nie je to niečo, čo by malo byť upravené zákonom, osobitne, ak nemáme upravené zásadné a základné veci. Istanbul je deklarácia, že nemáme ubližovať ženám, zjednodušene povedané. Reaguje aj na javy, ktoré sa v našich zemepisných šírkach nevyskytujú, ako napríklad mrzačenie ženských pohlavných orgánov. Je dobré, že dokument povie, že sa to nesmie robiť. Ale pre praktickú pomoc a vytvorenie podmienok na jej poskytovanie je dôležitá smernica EU o obetiach trestných činov. Toto je dobrý nástroj, ktorý nám má pomôcť vytvoriť podmienky na poskytovanie pomoci obetiam aj na Slovensku. Súčasná vláda pri transpozícii smernice zlyhala. Myslím, že nesmieme poľaviť v úsilí o jej implementáciu aj u nás.

fotografia: www.obycajniludia.sk