Túžim si osvojiť dieťa, no manžel je proti
Túžba po dieťati sa u manželov nemusí hlásiť o slovo naraz. A už vôbec nie túžba po prijatí nevlastného dieťaťa. Keď sa teda tehotenstvo nedarí a jeden z páru začne skloňovať slovo osvojenie, reakcia toho druhého môže byť rôzna. Možno je zásadne proti. Možno len o tom nikdy nerozmýšľal a teraz sa s tou myšlienkou potrebuje trochu popasovať. Možno potrebuje viac času alebo informácií… alebo slobodný priestor pre vlastné rozhodovanie.
Keď príde na lámanie chleba…
Niekedy sa už pred svadbou páry rozprávajú o tom, koľko by chceli mať detí, kedy by ich chceli mať, s akými časovými rozostupmi… A či by si adoptovali dieťa v prípade, keby sa im nedarilo mať vlastné. Avšak iné je rozprávať sa o tom „na nečisto“ a iné je uvažovať o tom ako o reálnej možnosti v tejto konkrétnej chvíli a situácii. Preto aj v prípade, že sa na tom manželia ešte pred svadbou dohodli, treba túto otázku otvoriť nanovo a znovu si nechať priestor na jej zodpovedanie. V manželstve je všeličo inak, než sme si predstavovali pred svadbou, a nemôžeme sa spoliehať na to, čo sme si pred rokmi vysnívali. Musíme sa prispôsobiť situácii, ktorú máme, a hľadať naše jedinečné riešenie pre naše jedinečné manželstvo.
Muži versus ženy
Obvykle je to žena, ktorá sa do rodičovstva ženie skôr a silnejšie. Ak sa jej otehotnieť nedarí, rýchlo rieši lekárov, vyšetrenia, liečenie… A ak to nevychádza, často sa veľmi rýchlo rozhodne pre adopciu – osvojenie. Vlastné – nevlastné, všetko jedno, len nech dieťa mám. A najradšej hneď. Biologické hodiny tikajú, všetky kamarátky už majú druhé či tretie… Túžba po materstve často zatieni všetko ostatné. (Bohužiaľ, niekedy aj rozum.)
U muža obvykle otcovstvo nie je takým významným životným cieľom. Je súčasťou života, túžbou, ale málokedy zmyslom života, ako to často býva u ženy. Tým pádom muž môže dať celému procesu viac času, voľnosti, pohody. Aj pri rozhodovaní o osvojení väčšinou uvažuje triezvejšie, je racionálnejší, uvážlivejší… (Niekedy možno až prehnane.)
A tak sa často stáva, že žena je rozhodnutá osvojiť si dieťa a hneď sa chce pustiť do procesu vybavovania a prípravy, ale muž váha, alebo je vyslovene proti.
Samozrejme, môže to byť aj naopak – muž je ochotný dieťa si osvojiť, nemá s tým ani najmenší problém, ale žena si nie je istá. Každopádne, čo robiť v prípade, keď jeden chce a druhý ani počuť?
Urobím si po svojom!?
Žena má často tendenciu muža „ukecávať“, alebo dokonca „uplakávať“, doslova až citovo vydierať… A muž, ktorému leží na srdci ženine blaho (alebo chce mať už jednoducho pokoj), sa často nechá pritlačiť k múru a súhlasí. Alebo sa dištancuje spôsobom: „Rob si, ako chceš, veď ty sa budeš starať.“ Avšak takéto „deravé“, nesúdržné (ne)rozhodnutie sa môže veľmi rýchlo vypomstiť. Starostlivosť o dieťa je nesmierne náročná, a o prijaté dieťa zvlášť. Žena bude často odkázaná na pomoc manžela, na jeho podporu… Ak on s adopciou vnútorne nebol stotožnený, môže na všetko ostať sama. Zvlášť v ťažkých chvíľach sa môže muž otočiť k problémom chrbtom a zaujať postoj: Ty si chcela, ty sa staraj. Alebo môže síce pomáhať, ale cíti voči manželke výčitku za starosti, ktoré im jej rozhodnutie prinieslo. To ho vnútorne stavia proti nej, vzniká viac konfliktov a ich vzťah to oslabuje.
V konečnom dôsledku sa tak oslabuje aj schopnosť rodičov pomáhať dieťaťu, o ktoré ide pri osvojení predovšetkým. Dieťa potrebuje otca a mamu. Dvoch ľudí, ktorí ho bezpodmienečne milujú. A ktorí držia spolu, čím preňho predstavujú neporušiteľnú istotu, bezpečnú základňu pre život. A sú preňho vzorom jednoty a lásky.
Spoločné rozhodovanie
Rozhodnutie osvojiť si dieťa teda nikdy nemôže urobiť iba jeden. Musia sa k tomu dobrovoľne rozhodnúť obaja. Určite pomôže spoločne sa modliť za dobré rozhodnutie. Ale tiež si musí každý sám za seba položiť otázku, či do toho chce ísť, a spolu s Bohom každý za seba úprimne hľadať odpoveď.
Preto treba tomu menej rozhodnutému nechať čas a slobodu. Netlačiť ho do rozhodnutia, s ktorým nebude stotožnený. Musím byť pripravená prijať aj možnosť, že jeho rozhodnutie bude „nie“. To je znak, že ešte nedozrel čas. Alebo že osvojenie nie je tým správnym riešením pre našu rodinu. Iba „áno“ na oboch stranách môže byť naším spoločným „áno“. Iba vtedy máme istotu, že je to rozhodnutie nás oboch a že každý z nás ponesie aj svoj diel zodpovednosti.
Ak manželia pri svojom rozhodovaní vytrvajú v spolupráci a obracajú sa na Boha, ich manželské puto to posilní. Ak neskôr prídu ťažké chvíle, budú vedieť držať spolu a byť si navzájom oporou. A budú dvaja na radosť, ktorá tak bude dvojnásobne väčšia, aj na starosti, ktoré zas budú o polovicu menšie.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
