Hovoriť s deťmi o smrti? A ako?

Téma smrti je pre ľudí vo všeobecnosti skôr tou témou, ktorej sa radšej vyhýbame. A nielen vtedy, ak sa v okolí práve nachádza malé dieťa.

Odďaľovanie či „zahmlievanie“ rozhovorov na tému smrti, zvlášť pre ľudí neveriacich, je spôsobené pravdepodobne tým, že si mnohí stále nie sú istí, čo po tom momente smrti vlastne nastáva. Ako to všetko bude vyzerať. Tým vzniká riziko, že nebudú vedieť povedať dieťaťu nič „rozumné“, „veku primerané“, „nestrašidelné“, a tiež čo najmenej smutné, ale stále pravdivé: o tom, ako to vlastne so smrťou je.

Ako teda rozprávať o téme smrti s niekým tak citlivým a zároveň zvedavým ako je dieťa?

Rozprávať vôbec s deťmi o smrti?

Jednoznačne áno. Smrť je súčasťou života, a vďaka milosrdnej obete Ježiša na kríži, nie je záverom života. Je prechodom do večného života. A týmto prechodom si prejde každý z nás. Na miesto, kde bude v Božej prítomnosti tak dobre. Žiadna bolesť, plač ani trápenie. Nie je dôvod, aby o tom nevedeli aj deti.

Pravdepodobne sa každý vo svojej rodine alebo blízkom okolí stretol s úmrtím osoby, ktorú dobre poznal. A ktorú poznali, viac či menej, aj členovia posádky okolo každovečerného stola – manžel/manželka a deti.

Možno niektorí rodičia či prarodičia zareagovali na oznam o úmrtí blízkeho mĺkvym pohľadom bez slova („Veď sú tu predsa deti…“) alebo sa rozplakali a deťom povedali, že im len niečo padlo do oka… alebo sa postavili situácii zoči-voči a predpokladajúc spúšť otázok oznámili deťom, že si ich drahého povolal Pán.

Čím si pomôcť pri rozhovoroch o téme smrti?

1. Ak sú deti ešte malé, a zatiaľ nenastala situácia, že by čelili úmrtiu blízkej osoby, je veľmi dobré načrtnúť túto tému ešte skôr, ako sa to stane. Prečo? Aby v čase, keď im oznámite, že zomrel niekto blízky, mali vo svojej hlávke akú-takú predstavu o tom, čo sa vlastne deje.

Pre dieťa je náročné na spracovanie situácie to, keď vidí, že všetci okolo plačú, a ono ani nevie, čo sa vlastne s tým príbuzným stalo. Nevie, či sa môže niečo opýtať, keď vidí všetkých okolo seba takých smutných. Preto môže dieťaťu veľmi pomôcť, že už v tom čase bude vedieť niečo o smrti, a teda bude prechádzať touto situáciou s menším strachom a neistotou.

2. Je veľmi dobré využiť na pokojný rozhovor o smrti práve sviatky Všetkých svätých a deň Pamiatky zosnulých. V deťoch vtedy pri návšteve cintorína prirodzene vyskakujú v ich hlávkach otázky o smrti a o tom, čo je to vlastne cintorín, čo sa stane s telom človeka po smrti a čo robí duša v nebi celý ten čas.

Na rozhovor o smrti je vždy dobré si vyhradiť čas, ktorý je pokojný, nerušený, príjemný. Nie je práve najvhodnejšie rozoberať túto tému popri vykladaní umývačky, keď ešte v pozadí hučí práčka a kanvica práve dovrela vodu. Tiež je lepšie si nájsť miesto, kde sa deti cítia bezpečne (izbička, veľká manželská posteľ v spálni, obývačka), pretože táto téma v nich môže vyvolať pocity, ktoré ich zneistia alebo budú pre ne nové. Preto bezpečné prostredie okolo a pripravená náruč milujúcej osoby môžu pri tejto téme deťom veľmi pomôcť.

3. Pri rozhovoroch s deťmi o smrti sa môže stať, že rodič začne cítiť, že sa dieťaťu chce plakať alebo ho informácie o tejto téme zneistili. Na záchranu „pocitov“ dieťaťa sa tak radšej uchýli k „malým klamstvám“, aby sa dieťa nerozplakalo a doma bola znova veselá atmosféra. „Babička sa odviezla na obláčiku do nebíčka, vieš aká to bola pre ňu zábava?!“ „Deduško sa onedlho vráti, šiel tam len na chvíľku, budeme ho tu čakať…“

Určite je dobré zvoliť vhodnú rétoriku pri rozhovore o smrti, s ohľadom na vek. Je v poriadku hovoriť o smrti aj s pozitívnym nádychom, pretože smrť je síce veľmi smutná , no hlavne pre tých ľudí, ktorí tu po zosnulom zostali. Pre zosnulého je smrť niečím takým, ako je pre bábätko pôrod – prechod z bruška na svet. Nie je to ľahké, ale je to prechod do nového, širšieho a plnšieho života. Nie je však vhodné si vymýšľať klamstvá a robiť zo smrti jazdu na obláčikovom vláčiku či tvrdiť dieťaťu, že sa zosnulý len vybral na výlet do neba a čoskoro sa sem vráti a všetko nám porozpráva.

4. Deti sú v zmýšľaní o smrti veľmi praktické, a preto sa zvyčajne opýtajú na to, čo sa stane s telom človeka po smrti, a ako sa oddelí duša od tela. Čo sa stane s dušou, čo s telom…

Tak, ako to s deťmi funguje pri iných témach, aj tu je výborné použiť názorné ukážky – pripodobniť si telo človeka. Môžete si vziať látkovú bábiku, plastové srdiečko alebo niečo, čo bude znázorňovať dušu a malú utierku, ktorou si pomôžete pri vysvetľovaní pochovávania tela.

Môžete si pomôcť názorným textom a „scénkou“:

„Bábika sa volá Anička. Anička je už veľká. (Pod šaty bábiky schovajte srdiečko – dušu). Aničku Boh stvoril s dušou a telom. Anička sa dlho necítila dobre a tak išla k pánovi doktorovi. Pán doktor zistil, že Anička má veľmi ťažkú chorobu. A bolo mu veľmi ľúto, keď zistil, že nemá lieky, ktoré by Aničke pomohli. Onedlho sa tak Anička začala cítiť veľmi zle. (Môžete položiť bábiku na posteľ.) Tak si ľahla do svojej postieľky a ľudia, ktorí ju mali veľmi radi, sa o ňu starali. Varili jej, pomáhali jej vstať z postele a niekedy ju vzali von na prechádzku. Bohu bolo veľmi ľúto, že Jeho milovaná dcérka Anička trpí. A tak onedlho, keď už bolo Aničke príliš dlho zle, si povedal: ,,Už nechcem, aby mojej dcérke bolo takto zle. Vezmem si ju k sebe, do svojho náručia, aby ju už nič nebolelo…“ (Môžete si vziať, ako Boh, do ruky srdiečko spod šiat bábiky a privinúť si ho do objatia). A tak si Boh jemne zobral Aničkinu dušu k sebe, a objímal ju a stískal. (Stále si objímajte srdce bábiky). Telo, ktoré mala Anička, bolo veľmi choré. A tak ostalo ležať na postieľke. Aničku tak už v nebi nič nebolí, ani netrpí. Je v objatí milujúceho Boha. Toto choré telíčko, ktoré mala (môžete položiť telo bábiky bez duše na iné miesto a prikryť ho utierkou), jej príbuzní pochovali do zeme, lebo Pán povedal, že sme stvorení z prachu, a naše telo sa na prach aj zmení. V tejto zemi. Ale kde je Aničkina duša? Stále je v objatí Boha… Nič ju nebolí a je s Bohom veľmi šťastná. A to jej Boh pripravil na celú večnosť.“

5. Deti nepotrebujú vedieť o smrti všetko a hneď. Otázky prídu postupne, časom. Nemusíme im preto hovoriť detailne úplne všetko, čo so smrťou súvisí. Stačí začať jednoducho, a potom už len odpovedať na prípadné otázky. Dieťa si možno bude touto témou prechádzať dlhšie obdobie. Dajme mu na to bezpečný priestor.

6. Čo je veľmi dôležité, nepopierajme existenciu smrti. Stáva sa, že rodičov desí, že by sa ich deťom mohlo stať niečo tak vážne, že by zomreli. A z tohto strachu o život dieťaťa ani nepripúšťajú možnosť, že by nerozvážne konanie alebo nehoda nemohla skončiť smrťou. Je extrémom strašiť deti smrťou na každom kroku („Nebež, lebo sa zabiješ!“), no opačným prípadom je nespomenúť možnosť smrti nikdy.

Keď sa dieťa nerozvážne vykláňa z okna na desiatom poschodí, rodič mu zvyčajne povie, aby to nerobilo. Na automatickú reakciu: ,,A prečo? Čo sa môže stať?“ povie: „Mohol by si vypadnúť a z takejto výšky… mohol by si aj zomrieť.“ Doma je však práve na návšteve priateľka, ktorá pobúrene zareaguje: ,,To ani nahlas nehovor! Veď je ešte malý…“ Je malý, ale fyzika existuje, a tak môže aj malý zomrieť. Netreba deťom klamať, že smrť neexistuje (resp. zatajovať, že existuje) len preto, že sú ešte malé.

7. Ak sa vaše dieťa po rozhovore o smrti rozplakalo, lebo v ňom emócie pracovali naplno, je to úplne v poriadku. Nemuseli ste nutne urobiť niekde chybu, ani povedať nič zlé. Deti sú citlivé a toto je naozaj náročná a špecifická oblasť na emócie. Je dobré si dieťa privinúť, povedať mu, že si môže poplakať, ak potrebuje. Určite nie je na mieste ho zahriakovať, aby neplakalo alebo sa snažiť ho čo najrýchlejšie rozosmiať. Ako hovorí Písmo, svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Nechajme ho vyplakať smutnú emóciu.

Aby dieťa prijalo informácie o existencii smrti čo najpokojnejšie, je dobré sa zamerať aj pri tejto téme na život. Boh nám nedal Ježišovou obetou smrť, ale práveže život, dokonca večný. A tak sa smrť stala len bránou do večného života. Bránou do života s dokonalou Láskou v nebi. Deti chápu lásku Boha často čistejšie a jasnejšie ako dospelí. Keď sa pred rozhovorom o smrti pomodlíte k Duchu Svätému, určite vám dá múdrosť a pomôže vám prejsť aj touto oblasťou. A keď budete hovoriť viac o tom, ku Komu sa dostaneme, ako o tom, že tomu predchádza smrť so všetkými detailmi, nemalo by dieťa ostať nijako traumatizované. Veľa šťastia.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com