Rok 2013 začal v Poľsku veľkým spoločenským úspechom. Hnutie na ochranu detí, založené manželmi Karolínou a Tomaszom Elbanowskými, získalo viac ako pol milióna podpisov pre návrh na uskutočnenie národného referenda. Malo sa hlasovať o neznižovaní veku detí pre začiatok povinnej školskej dochádzky. V Poľsku totiž už niekoľko rokov prebiehali snahy o zníženie veku detí, ktoré nastupujú do školy. Bez verejnej diskusie bola zavedená reforma, neskôr ju odložili. Vláda pomocou vtieravých sociálnych kampaní navrhovala rodičom, aby sa sami nezávisle rozhodovali o tom, že pošlú dieťa na povinnú školskú dochádzku o rok skôr do úplne nepripravenej školy, alebo vynútila takéto rozhodnutie súhrou okolností, ktoré rodičom nedávali žiadnu inú voľbu. Rok 2013 mal byť posledným, v ktorom rodičia mohli sami rozhodnúť o tom, či ich dieťa je alebo nie je pripravené teraz nastúpiť do prvej triedy.
Avšak vďaka nebývalému zapojeniu rodín, Hnutie ochrany detí udrelo s veľkou silou v celej krajine. V Poľsku nebolo miesta, kde by sa neorganizovali výbory na zber podpisov za návrh referenda. Podpora bola taká veľká, že nikto nepochyboval, že škodlivá reforma sa dá zvrátiť. Verili sme v silu demokratických mechanizmov, ktoré nám dávajú právo rozhodovať o priebehu verejných záležitostí, najmä tých, ktoré sa priamo bezprostredne dotýkajú našich rodín. Keď 8. novembra 2013 poľský parlament odhlasoval zamietnutie referenda, pochoval nielen nádej na zvrátenie reformy, ale aj vieru v moc občianskej iniciatívy.
Poľská spoločnosť je čoraz menej citlivá na zmeny v legislatíve. Sme stále menej presvedčení o tom, že náš hlas môže niečo znamenať, že má skutočnú moc. Nikto nevyšiel do ulíc na protest proti zavedeniu predaja potratovej tabletky „deň po“, ktorú je možné dostať bez lekárskeho predpisu a ktorú si môže kúpiť každý, kto dosiahol 15 rokov (!). Prakticky v tichu sa tiež rozhoduje o osude povinnej sexuálnej výchovy od prvej triedy základnej školy. Ďalšími príkladmi tichej spoločenskej akceptácie by sme mohli pokračovať …
Keď sme sa v roku 2005 ponorili do smútku zo smrti Jána Pavla II, nikto nečakal, že jeho odchod tak rýchlo odkryje morálnu prázdnotu v „jeho národe“. Po 10 rokoch už niet pochýb o tom, že kultúra smrti, nám vtedy taká cudzia, sa dnes v Poľsku stala realitou. Referendum o ochrane detí a rodín, ktoré bude na Slovensku, sa zdá byť v Poľsku celkom nereálne. Samotná skutočnosť jeho organizácie spočiatku vyvolávala nedôveru, potom žiarlivosť, ďalej neistotu ale i nádej, že je stále šanca na víťazstvo normálnosti v našej časti Európy. Dúfam, že si Slováci nenechajú ujsť túto šancu a referendum sa stretne s veľkou spoločenskou odozvou. Ako triumf tradičnej rodiny, ale tiež víťazstvo demokracie.
Preklad: Marcela Garbiarová
