S provinciálnym ministrom všetkých františkánov na Slovensku o sviatosti zmierenia, špeciálnych právomociach rozhrešovať niektoré hriechy a súčasných výzvach slovenskej Cirkvi.
Keď si človek otvorí webstránku františkánov v Bratislave, ako jednu z prvých vecí si všimne citát z mystického zážitku svätého Františka z Assisi: „František, choď a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, sa rúca! (2 Cel 10)“. Beriete túto výzvu osobne?
Beriem ju osobne v dvoch rovinách. Prvá rovina je praktická: tým, že my františkáni na Slovensku, žijeme väčšinou v domoch a kláštoroch, ktoré sú staršie, stále pociťujeme to veľké zanedbanie budov počas desaťročí socializmu, kedy sme ich nemohli využívať. Teda čisto na „nenáboženskej rovine“ sa venujem spolu s ostatnými bratmi aj oprave a udržiavaniu historických budov, ktoré máme v správe.
Druhú rovinu tejto výzvy beriem tiež osobne, podobne ako svätý František: keď ju počul, asi sa poobzeral okolo seba a začal opravovať to, čo si myslel, že opravovať má. Neskončilo to len pri opravovaní striech a fasád, ale v istom slova zmysle aj samotnej Cirkvi. Tiež sa snažím všímať si okolo seba, kde sa rozpadajú spoločenstvá, kde sa spochybňuje význam kresťanstva, kde je spochybňovaný samotný Boh a snažím sa prispieť k náprave.
Ako provinciál máte na starosti celú „františkánsku rodinu“ na Slovensku. Ako to prežívate?
Do tejto služby som vstúpil približne pred rokom a, úprimne, stále si na to zvykám (úsmev). Prežívam to zatiaľ najmä cez osobné návštevy našich františkánskych komunít na Slovensku a stretávanie sa s ľuďmi. Tiež musím vykonávať reprezentačnú a administratívnu funkciu, ktorá je s týmto úradom spojená.
Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste boli pred rokom zvolený za provinciála?
Nepamätám si. Spomínam si len na pocit, že som mal z toho poriadne obavy (smiech).
Z čoho?
Každá práca s ľuďmi je aj veľmi pekná, no aj náročná. Samozrejme, človek si uvedomuje, že nevyhovie všetkým; vie, že sa bude mýliť… Do takej veľkej zodpovednosti sa nevstupuje ľahko.
Čo vám teraz pomáha prekonávať obavy?
V prvom rade sa snažím nerobiť svoje rozhodnutia zbrkle a nepretláčať za každú cenu len osobné vízie. Takisto si uvedomujem, že na svoju službu nikdy nie som sám – modlím sa k Bohu a som členom nejakej komunity, s ktorou sa radím a hľadáme riešenia spoločne.
A to všetko stále s myšlienkou na to, že je možné, že sa mýlim.
Ako by ste zhodnotili aktuálnu kondíciu františkánov na Slovensku?
Sme „v pohybe“. Na jednej strane je tu fakt, že už vyše dvadsaťpäť rokov sa snažíme nadviazať na našu tradíciu, ktorá bola násilne prerušená v minulosti, a vedieť sa rozhodnúť, čo chceme naozaj zachovať a budovať ďalej. To sa týka nemocníc, pastoračných centier a komunít, ktoré máme v duchovnej starostlivosti.
Na druhej strane sú pred nami aktuálne výzvy.
Napríklad?
Pred rokom bolo definitívne potvrdené zriadenie nášho nového kláštora s charakterom zamerania sa na modlitbu. Stretli sme sa aj s reakciami, či to nie je strata času a dokonca, že je „škoda“ ľudí, ktorí tam budú. No myslím si, že aspekt modlitby a obety má svoje nenahraditeľné miesto aj vo františkánskej spiritualite, aj v živote Cirkvi.
V čom vidíte osobitný prínos františkánov pre Cirkev na Slovensku?
Františkánska charizma je široká a jej osobitný prínos sa nedá zhodnotiť zameraním sa na jednu vec, napríklad na spravovanie domu hostí, ako u benediktínov, práce s mládežou, ako u saleziánov alebo starostlivosťou o chorých. Už pri zrode františkánov si pápež uvedomoval, že František z Assisi má veľký potenciál, ktorý sa dá použiť pre dobro a budovanie Cirkvi, ktorá bola v tom čase nestabilná a potrebovala jednotiaci prvok. To do istej miery vyjadruje aj nás na Slovensku: snažíme sa neustále reflektovať potreby ľudí na danom mieste, v ktorom pôsobíme. Teda v niektorých našich kláštoroch okrem bežnej pastorácie, ako je slúženie svätých omší, spovedanie, vysluhovanie sviatostí, robíme viac s deťmi, inde sa zameriavame viac na vytváranie spoločenstiev mladých rodín, na inom mieste majú naši bratia duchovnú správu nemocnice… Snažíme sa nebáť sa a nestrániť ničoho, a zároveň vychádzať vyslovene z lokálnych potrieb Cirkvi.
Pred pár mesiacmi napísal jeden slovenský lekár pracujúci v Nemecku veľmi zaujímavý blog o tom, ako nemeckí veriaci už takmer úplne rezignovali na prax svätej spovede. Veľmi podobný trend vidím aj v Spojenom kráľovstve. Pozorujete takýto posun v západnej kultúre?
Žiaľ, tento trend tu naozaj je. I keď, treba povedať, že záleží aj na jednotlivých farnostiach a spoločenstvách, kde sa to môže zásadne líšiť. Napríklad, zažil som v Taliansku miesta, kde bolo jasne viditeľné, že praktizovanie sviatostí ide výrazne do úzadia, no na druhej strane v niektorých farnostiach bol o sviatosť zmierenia bohatý záujem.
Vo všeobecnosti však musím priznať, že tento trend pozorujem a obávam sa, že ho cítiť už aj u nás na Slovensku.
Čím si to vysvetľujete?
Myslím si, že ľudia začínajú všetko relativizovať, a s tým relativizujú aj hriech. Nevedia viac pomenovať to, že dobro je dobrom a zlo je zlom. Spoveď v sebe nesie aspekt istej konfrontácie, reflexie nad sebou a zároveň uznania, že ja ako človek som urobil chybu.
Keďže žijeme v, povedal by som, nemúdrom vnímaní demokracie, kde všetci poznajú práva, ale málokto pozná povinnosti, tak s tým súvisí aj mentálne nastavenie „však načo spoveď“.
Inými slovami povedané: Môžem všetko a nevadí, ak robím aj čosi zlé, a nikomu sa za to nemusím zodpovedať.
Na jednej strane sa zdá, že sa katolíci menej spovedajú, na druhej strane majú františkáni v Bratislave celodennú spovednú službu. Využívajú to ľudia?
Využívajú. Táto služba u nás vznikla v súvislosti s Rokom milosrdenstva: náš kostol bol vyhlásený za chrám s bránou milosrdenstva a bratia, ktorí boli v tom čase tu v komunite, mali nápad, čo by sme mohli ešte viac ponúknuť ľuďom na sprostredkovanie Božieho milosrdenstva. Jubilejný rok síce už skončil, ale vnímanie tejto služby zo strany ľudí bolo v prospech jej zachovania. Preto v celodennej spovednej službe pokračujeme a ľudia ju môžu využiť v ktorýkoľvek pracovný deň od desiatej doobeda do piatej poobede. Na telefónnom čísle, ktoré je na našej webstránke, sa človek môže dohodnúť s kňazom na konkrétnom čase stretnutia podľa potreby.
Zaujímavé je, že ani po oficiálnom ukončení jubilejného Roku milosrdenstva nebola františkánom na Slovensku odobraná právomoc rozhrešovať hriech spáchaný úmyselným dokonaným potratom. Prečo?
Právomoc rozhrešovať tento hriech dostali františkáni od pápeža už omnoho dávnejšie pred Rokom milosrdenstva. Jubilejný rok bol výnimočným míľnikom v tom, že táto právomoc, iným slovom fakulta, bola rozšírená na všetkých kňazov. Aj po jeho skončení je zatiaľ stále v platnosti.
Aké ďalšie špeciálne fakulty sú v platnosti aj po Roku milosrdenstva?
Pápež František predĺžil právomoci misionárom milosrdenstva, medzi ktorých tiež patrím aj spolu s ďalším františkánom pátrom Jurajom Mihálym, rozhrešovať isté smrteľné hriechy. Tieto právomoci sú za normálnych okolností rezervované len Svätému Otcovi. Patrí medzi ne, napríklad, znesvätenie Eucharistie, fyzický útok na pápeža alebo vyzradenie spovedného tajomstva.
Všimli ste si nejakú zmenu v spovednej praxi po Roku milosrdenstva?
Všimol som si, že jubilejný rok mnohým ľuďom pomohol prekonať bariéru, ktorú dovtedy prežívali v súvislosti so spovedaním sa. Išlo o akési nastavenie „čo ja tu budem cudziemu človeku hovoriť svoje hriechy“, a podobne. Mnohí si dokonca mysleli, že nejaký ich hriech nemôže byť rozhrešený, ale keď počuli, že je nejaký „špeciálny rok“, prišli na spoveď. Tiež sa mohlo stať, že tento výnimočný rok „naštartoval“ viacerých kňazov poskytovať väčšiu možnosť prijať sviatosť zmierenia ľuďom v ich okolí.
No zatiaľ som si ja osobne nijakú diametrálnu zmenu vo vysluhovaní alebo prijímaní sviatosti zmierenia nevšimol.
Ako by ste argumentovali človeku, ktorý by tvrdil, že Boh je predsa nekonečne milosrdný a nie je viazaný na žiadne rituály alebo sviatostné znaky, a teda keď človek úprimne oľutuje hriechy, mal by mať odpustené.
Boh naozaj nie je viazaný na rituály. Sme to my ľudia, ktorí potrebujeme neustále si niektoré veci pripomínať a mať sprostredkované Božie veci prostredníctvom „ľudských“ znakov.
Napríklad, i keď som spomínal, že v našej Cirkvi je tendencia upúšťať od praktizovania osobnej spovede, stretol som sa s niektorými prípadmi v rôznych protestantských cirkvách, kde si ľudia viac a viac uvedomujú význam osobného vyznania hriechov. Zažil som niekoľkých členov protestantských cirkví, ktorí k nám prichádzajú akoby na spoveď, i keď pre nich to bol skôr rozhovor, nie vyslúženie skutočnej sviatosti.
Prináša svätá spoveď duchovný rast jednotlivca? Aký vplyv má na okolie?
Začnem tým, že spoveď v sebe nesie aj psychologický aspekt: Človek si niektoré veci jednoducho nedokáže vyriešiť úplne sám. Tým, že konkrétne sformuluje a vypovie „ťarchu“ svojho omylu druhému človeku v bezpečnom prostredí dôvery, môže sa mu uľaviť s vedomím, že ešte niekto iný so mnou nesie toto „bremeno“. Možno sa to môže zdať banálne, no mnohokrát zažívam, že človek sa po spovedi postaví a povie niečo v zmysle: „Úplne sa mi inak odchádza.“ Niekto by možno mal výhradu, že je to len čistá psychologizácia. No ja verím, že to môže byť aj skutočná duchovná ťažoba hriechu, ktorá je odstránená milosťou sviatosti.
Ďalej, hriech nie je len osobná privátna záležitosť. Nikdy to nie je len o tom, že človek dovolí vstúpiť zlu do svojho života – má to vplyv aj na ľudí vo svojom okolí cez správanie a postoje voči nim. A preto potrebuje, aby niekto akoby v úlohe zástupcu komunity vyslovil, že tomuto človeku je odpustené, keďže otvorenosťou hriechu narušil ich spoločenstvo.
Ukracujú sa o niečo veriaci, ktorý nepreferujú pravidelnú, povedzme mesačnú svätú spoveď?
Prínos pravidelnejšej svätej spovede vidím v dvoch aspektoch: V prvom rade je to sprostredkovanie Božej milosti človeku. Nejde o to, že niekto prichádza na spoveď a čosi tam necháva. To je len jeden aspekt. Totiž, človek si zo spovede čosi odnáša: Božie požehnanie, prísľub pomoci bojovať so zlom… Prichádza mi práve na myseľ ešte tá staršia poučka z katechizmu o sviatosti ako o vonkajšom znaku na sprostredkovanie neviditeľnej Božej milosti. Žiaľ, mnohí ľudia na toto zabúdajú a chýba to uvedomenie si, že zo spovede človek odchádza v prvom rade obohatený.
Vo svojich životoch robíme pravidelne iné veci, aby sme mali silu udržať sa pri živote a aj sa rozvíjať ďalej. Pravidelné prijímanie sviatostí, medzi nimi spoveď, je presne takou vecou, ktorá sprostredkuje silu ísť ďalej v duchovnom živote.
Po druhé, opäť zdôrazňujem aj aspekt sebareflexie. Mám obavy, že sa viac neučíme zamýšľať sa nad svojím konaním a životom. Tým sa následne vytráca vedomie o tom, kto vlastne som ako človek a kresťan a kam smerujem. Spoveď tak trochu prinúti človeka sa zastaviť a pouvažovať, čo vlastne žije a s Božou pomocou tak môže zachovať a rozvíjať to dobré v sebe a potláčať zlo.
Čo si môže človek pod tým predstaviť?
Najviditeľnejšie je to pri ľuďoch, ktorí prichádzajú raz za rok a vyznajú dva hriechy, a iný človek na svojej každomesačnej spovedi povie dvadsať hriechov. A to nie preto, že je škrupulant, ale preto, že dokáže svoju situáciu omnoho lepšie posúdiť pred Bohom.
No mnoho veriacich tvrdí, že má zlé skúsenosti s viacerými spovedníkmi a svätú spoveď už majú zafixovanú ako „nevyhnutné zlo“. Čo si myslíte o počte dobrých spovedníkov?
Priznávam, že ľudia môžu mať zlú skúsenosť s kňazmi pri spovedi. Poviem len to, že úprimne verím, že to nie je úmyselné zo strany kňazov. Jednoducho, aj oni prichádzajú do spovednice v nejakom vnútornom nastavení a nie vždy sú schopní sa úplne odosobniť od toho, aké problémy riešia v ten daný deň. Preto môžu niekedy reagovať nie úplne najlepšie a podľa očakávania spovedajúceho sa.
Tiež verím, že kňazov, o ktorých by sme povedali, že majú vyslovene zlú spovednú prax, ubúda. Navyše, spovedník niekedy môže a aj musí byť náročný a pravdivý, pre dobro toho, kto k spovedi prichádza. A to sa, samozrejme, nemusí vždy páčiť.
Je dôležité pre duchovný rast mať stáleho spovedníka?
Stály spovedník je dobrá vec, no nemyslím si, že ho musia mať úplne všetci na to, aby duchovne rástli. Mám dojem, že v niektorých prípadoch hrozí, že ľudia majú tendenciu prehodiť na stáleho spovedníka zodpovednosť za svoj duchovný život. Spočíva to však skôr v nesprávnom pochopení úlohy spovedníka: on by mal naznačiť veriacemu, ako by mohol ďalej duchovne rásť a smerovať, no ľudia často čakajú, že stály spovedník bude za nich robiť rozhodnutia.
Na druhej strane sa ľudia niekedy vyhýbajú stálemu spovedníkovi a volia radšej „spovedný turizmus“, pretože im je trápne hovoriť tie isté hriechy dookola rovnakému kňazovi alebo sa hanbia niečo vyznať niekomu, koho osobne poznajú.
V prvom rade treba zdôrazniť, že spoveď nie je o tom, aby človek vždy vytiahol nový zoznam hriechov (úsmev).
V tomto načrtnutom príklade vystupuje postava spovedníka už aj ako duchovný sprievodca. No z pohľadu prijatia sviatosti zmierenia, spoveď môže človek riešiť s ktorýmkoľvek kňazom.
Avšak v prípade, že človek skutočne „uteká“ pred konfrontáciou, je to znak, že niečo nie je v poriadku v jeho duchovnom živote. Musíme prijať skutočnosť, že mnohé hriechy človeka sú spojené s jeho povahou a s trvalými okolnosťami, preto to bude „zápas“ na celý život. Teda veriaci a aj spovedník by mali prijať, že niektoré veci budú riešiť dlhodobo a opakovane. Na tom nie je nič výnimočné a vyhýbanie sa tomu len plytvá potenciálom a márni nádej s daným problémom niečo urobiť. Aj opakované hriechy môžu za sebou niesť veľa boja, ktoré človeku môžu v konečnom dôsledku pomôcť v zlepšení sa.
Čo by ste odporučili človeku, ktorý by si chcel nájsť stáleho spovedníka?
Najlepšie cez osobný kontakt: všímať si kňaza, ako slávi liturgiu, počuť ho kázať, ísť k nemu na spoveď… Prípadne cez odporúčania od známych.
Aká je podľa vás teraz najväčšia výzva, ktorá stojí pred Cirkvou na Slovensku?
V prvom rade sa sústrediť na to, aký ohromný potenciál máme vo veriacich, ktorí stále prichádzajú do kostolov, a nebedákať nad tým, že praktizujúcich katolíkov ubúda a klesá počet povolaní. Týmto ľuďom ďalej ponúknuť živú vieru v zmysle, že Pán Boh nie je príťažou a praktizovanie náboženstva nie je len prežitkom v dnešnej modernej dobre, ale niečo, čo je mimoriadne dobré mať vo svojom živote.
Druhou výzvou je nebezpečenstvo opačného extrému: skĺznutie do klamlivej spokojnosti v zmysle „veď u nás je ešte stále plný kostol, preto nemusíme vyvíjať žiadnu extra snahu“. Ale o desať rokov to môže byť už úplne inak. Neustále hľadajme nové a efektívne spôsoby, ako komunikovať našu živú vieru ľuďom v okolí.
František Xaver Olbert OFM sa narodil v roku 1974 v Námestove. Do noviciátu rehole františkánov vstúpil v 1993 a za kňaza bol vysvätený v roku 2000. Študoval na univerzite Antonianum v Ríme do roku 2004. Momentálne pôsobí v Bratislave ako provinciálny minister františkánov na Slovensku. Vo voľnom čase si rád oddýchne v prírode.
