Je matkou štyroch detí i vysokoškolskou pedagogičkou, venuje sa zdravotníctvu a sociálnej práci, vyskúšala aj politiku, získala ocenenie Slovenka roka. Ako vedúca Ústavu sociálnej práce musela odpovedať aj na ťažké otázky o „fabrike na vysokoškolské diplomy“. Momentálne zastáva aj funkciu prorektorky pre zahraničné vzťahy na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Profesorka Eva Grey.
Niektoré dievčatá snívajú o tom, že budú učiteľky alebo lekárky. Vy ste aj lekárka, aj učíte na vysokej škole. O tom ste snívali ako dievča?
Ako malá som chcela byť herečkou, neskôr sa mi páčila astronómia a archeológia. Počas letných prázdnin sme pod vedením archeológov zo SAV-ky pomáhali pri vykopávkach v Devínskej Novej Vsi a na Sitne. Potom ma už zaujala medicína.
Obvykle sa dievčatá radi hrajú s bábikami. Platilo to aj vo vašom prípade?
Mám tri sestry, takže bábik bolo u nás dosť. Hrávali sme sa aj na indiánov a kovbojov, robili sme si luky a šípy, stavali sme bunkre. Bicykle boli naše kone. S kamarátkou Marínou sme vyliezli na každý väčší strom v okolí.
Namiesto bábik máte dnes štyri deti. Ešte sa spolu hrávate?
Teraz, keď sú deti už väčšie, hrávame najmä spoločenské hry: Osadníkov z Catanu, Dixit, Dominion, Sedem divov sveta, ale aj kartové hry. Občas si prepojíme počítače a hráme spolu počítačové hry – v tých sú deti mojimi učiteľmi. Vďaka tomu, že máme najmladšieho syna, sa môžeme v lete aj my väčší hrať a blázniť v piesku.
Prečo ste sa pred materskou venovali onkológii? Prečo padol výber práve na tento odbor?
Zaujímalo ma viacero odborov, no získať miesto v Bratislave nebolo jednoduché. Vtedy mi ponúkol internú ašpirantúru na Národnom onkologickom ústave profesor Krčméry. Práca tam mi veľa dala, od kolegov som sa naučila mnoho o medicíne, ale aj o prístupe lekára k pacientovi.
Po materskej vás už práca lekárky nelákala?
Ašpirantúra mi skončila počas rodičovskej dovolenky, ktorú som končila s troma malými deťmi. Uvedomovala som si, že zladiť prácu so starostlivosťou o deti nebude ľahké. Preto som uvítala ponuku učiť najprv na Trnavskej univerzite. K medicíne som sa plánovala vrátiť, keď deti odrastú. Ešte stále čakám. (smiech)
Na Vysokej škole sv. Alžbety ste vedúcou Ústavu sociálnej práce. Všeobecne má „sociálna práca“ dosť nelichotivú povesť, stala sa fabrikou na tituly. Ako je to v prípade Alžbety?
Za bratislavskú Alžbetu môžem povedať, že študenti si svoj titul zaslúžia. Spýtajte sa tých, ktorí teraz idú na opravné štátnice, či je to ľahké. Na druhej strane sa naša škola snaží študentom vyjsť v ústrety väčším výberom termínov prednášok a skúšania, individuálnym prístupom asistentiek Ústavu SP. Sociálna práca sa považuje za ľahkú preto, že nevyžaduje hlboké znalosti z fyziky a chémie, ako je to napríklad v medicíne a na technike. Študenti sa však musia veľa naučiť zo sociálnej politiky, z psychológie, pedagogiky, práva a zvládnuť metódy sociálnej práce s jednotlivcom, rodinou, skupinou a komunitou. Dôležitý je prístup ku klientovi, ktorý potrebuje pomoc.
Aké by malo byť naozajstné poslanie „sociálnej práce“?
Ak má človek sociálny problém, mal by sa snažiť ho vyriešiť najprv sám. Ak sa to nedarí, mala by mu pomôcť rodina, priatelia. Až vtedy, keď to nestačí, by mali nastúpiť sociálni pracovníci, obec a štát. Sociálna práca pomáha jednotlivcom, rodinám a komunitám, ktorí majú problém fungovať v spoločnosti a nevedia si pomôcť sami. Môže to byť kvôli zdravotnému postihnutiu, nezamestnanosti, strate blízkej osoby, drogovej závislosti… Dopĺňa alebo nahrádza prirodzenú podporu. Čím menej fungujú rodiny a komunity, tým viac potrebujeme sociálnych pracovníkov.
Na vysokej škole vyučujete etiku. Aké problémy riešite so študentmi? Čo ich zaujíma?
Sociálny pracovník musí mať v prvom rade pozitívny vzťah k ľuďom v núdzi. Jednať s nimi s úctou, ochotou a bez odsudzovania. Hľadať s nimi dobré riešenia problémov. Tie často vyžadujú dlhodobú prácu s klientom, ale majú aj lepšie výsledky ako rýchle riešenia. Jednoduché a rýchle riešenie je dieťa zobrať z problémovej rodiny a dať do náhradnej starostlivosti. Dlhodobá práca s rodinou, ktorej fungovanie sa zlepší natoľko, aby mohlo dieťa v nej zostať alebo sa do nej vrátiť, je náročnejším, no lepším riešením. O to sa musíme snažiť.
Majú záujem budúci zdravotníci pracovať eticky?
Učím aj zdravotné sestry a počúvam, s akými etickými dilemami sa stretávajú. Väčšina z nich robí svoju prácu s láskou a úprimnou snahou pomôcť pacientom, čo ich niekedy dostáva do neľahkej situácie. Vážim si, že napriek slabému oceneniu zostávajú verné mravným hodnotám.
V slovenskom zdravotníctve, zdá sa, je etika cudzím slovom. Dá sa to nejako zmeniť?
Zdravotníctvo je také, ako celá spoločnosť. Možno to bude znieť ako klišé, no som presvedčená, že sa začína naozaj v rodine a v škole, ktoré by mali deti viesť k hodnotám. Bolo by super, keby sa navzájom podporovali, a nie aby škola spochybňovala a podkopávala rodinnú výchovu. Rodičia zas by mali učiť deti k rešpektovaniu učiteľov. Aj keď sa o to snažíte, naše deti ovplyvňujú aj kamaráti, médiá, spoločnosť. Na prvom mieste by mal byť človek a vzťahy, nie finančné a mocenské záujmy. V oblasti bioetiky médiá opakujú aj mnoho nepresných informácií, čo sťažuje rozhodovanie zdravotníkov v kritických situáciách. Preto je dobré, aby sa už počas štúdia učili hľadať pravdu.
Svojho času ste sa hýbali aj v politike. Prečo?
Ak sa mi niečo nepáči, môžem to kritizovať z diaľky alebo sa môžem pokúsiť to zmeniť. Ísť do politiky je riziko, lebo ľudia skôr skritizujú to, čo sa nepodarilo, ako pochvália to, čo vyšlo. Ale treba sa snažiť meniť veci k lepšiemu.
Ste pedagogička, prorektorka, matka štyroch detí. Ako to všetko zvládate?
Veľkú oporu mám v manželovi a v rodičoch, ktorí mi pomáhajú. A, samozrejme, nie vždy všetko stíham. Nikto nie je dokonalý, snažím sa to akceptovať aj o sebe, a tak sa mi ľahšie žije.
Získali ste ocenenie Slovenka roka 2015 v kategórii vzdelávania a podpory mladých talentov. Čo to pre vás znamená?
Ocenenie si veľmi vážim. Poznám mnoho učiteliek, ktoré by si ho zaslúžili viac než ja. Úprimne ďakujem všetkým, ktorí ma podporili.
