Homosexualita nie je choroba, nie je ani ľudským právom. Je to zranenie. To je najvýstižnejší výraz, vyjadrujúci podstatu alebo pozadie homosexuálneho sklonu. Všetci ľudia s homosexuálnymi sklonmi sú vnútorne zranení, a to bez ohľadu na to, či žijú alebo nežijú homosexuálne aktívne. Preto všetci títo ľudia to, čo potrebujú, a čo im môže skutočne pomôcť, je jedine cesta uzdravenia. Neexistuje človek s homosexuálnym cítením, ktorý sa nemôže zmeniť skrze Božiu moc. Je to proces, ktorý väčšina sveta len ťažko pochopí.
Skutočné a trvalé uzdravenie má úspech vtedy, keď títo ľudia spoznajú a zakúsia Božiu lásku skrze iných ľudí. Bez skúsenosti rodičovskej lásky a bez skúsenosti lásky Božej nemôže nikdy žiaden človek poznať svoju vlastnú cestu a porozumieť jej.
Uzdravovanie však nie je cieľ, ale len prostriedok, ktorý privádza človeka k nasledovaniu Krista a vydávaniu svedectva o tom, že Ježiš je Pán. Cieľom každého uzdravenia, je nasledovať Ježiša Krista svojím životom.
Jestvujú dva zásadne odlišné druhy pomoci ľuďom s homosexuálnymi sklonmi:
1. Úloha terapie – má pomôcť človeku prijať sa, vyrovnať sa s týmto sklonom, aby človek zvládol svoj život. S ňou je spojená zmena cítenia, myslenia a správania. Terapeutické úsilie je zamerané nie na zmenu smerovania sexuálnej príťažlivosti, ale snaží sa rozvinúť nerozvinutý zmysel pohlavnej identity. Odpoveď viery je jedna vec, odpoveď vedy je vec druhá. Každá táto odpoveď leží v inej rovine, no neodporujú si, ale sa dopĺňajú.
2. Úloha kresťanská – znamená viesť človeka s jeho homosexuálnym cítením k Bohu a pomôcť mu nájsť svoje miesto v Cirkvi bez ohľadu na možnosť alebo nemožnosť zmeny cítenia v sexuálnej oblasti a pomôcť mu nájsť vzťah k Bohu. Spása človeka totiž nezávisí od jeho sexuálneho cítenia, ale od jeho vzťahu k Bohu. Samotné homosexuálne cítenie bez praktizovania homosexuálnych skutkov nie je hriechom, a teda nevylučuje u človeka možnosť praktizovania kresťanského života.
V centre poslania Cirkvi je dôležité obrátenie človeka, jeho viera a život podľa evanjelia. Kristus je tu pre každého človeka a zomrel aj za nás. Kto verí evanjeliu a snaží sa žiť podľa neho, prijme ho, patrí do Cirkvi. Robiť preto z uzdravenia chápaného ako zmenu smerom k heterosexuálnemu cíteniu „podmienku“ je nemysliteľné, lebo aj podľa výrokov expertov je to síce možné, ale nie v každom prípade. Aj tí, ktorí dosiahli heterosexuálnu funkčnosť uvádzajú, že niekedy majú aj oni homosexuálne pokušenie.
Kresťania však nedostali sľub, že sa sexuálne pokušenia vo všetkých ich formách skončia. Úspech sa nedefinuje ako úplné odstránenie pokušenia. Dostali pevnú nádej, že tí, ktorí vydržia do konca, budú spasení. (pozri Mt 24, 13)
V kresťanskom chápaní aj z morálne-teologického hľadiska je obrátenie človeka, spojenie s Kristom v modlitbe, potrebnejšie než zmena sexuálneho cítenia, lebo obrat človeka k čistote a cudnému životu je dôležitejší a je významnejšou formou premeny. Obrátenie a premena človeka, ktorý prežíva a vyznáva hodnoty a posolstvo evanjelia.
Homosexualitu nie je len možné, ale aj potrebné uzdraviť. Uzdravenie je možné dosiahnuť v manželstve, ako aj v slobodnom stave. Každý človek má svoju cestu. Cirkev a kresťania sú preto povinní vo svojej službe Bohu a každému človeku otvárať cestu k obráteniu, pokániu a duchovnému uzdraveniu.
Potrebujeme novú evanjelizáciu. Je tu namieste potreba väčšej otvorenosti v otázkach sexuálnych zranení aj v otázkach vytvorenia a rozvíjania služieb, ktoré by prinášali Kristovo uzdravenie tým, ktorí ho potrebujú.
kontakt: Linka Valentín, Gréckokatolícka cirkev, P.O. Box B-43, 040 01 Košice 1, e-mail: valentinskespolocenstvo@centrum.sk
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
