Včera sa dve z mojich detí pustili do hádky, ktorá ich priviedla k vzájomnému obviňovaniu sa a slzám, a to kvôli tomu, ako by bolo najlepšie postaviť nákladné auto z Lega. Každé z nich malo na mysli „ten správny“ spôsob, ako to urobiť, a žiadne z nich nebolo pripravené ustúpiť ani o centimeter. Som si istý, že tušíte, ako tento smutný príbeh končí – dve deti, ktoré sa už viac spolu nechcú hrať.
Keď sa jedná o to, trvať na tom, čo považujeme za správne, nie sú na tom dospelí o nič lepšie. Hádame sa o najrôznejšie maličkosti, označujeme sa navzájom za tvrdohlavých, nedokážeme pochopiť, ako sa druhí môžu tak strašne, hrozitánsky mýliť a vytrvalo odmietame pristúpiť na kompromis s tými, ktorí sa mýlia či odpustiť tým, čo boli takí blázni, že trvali na svojom omyle.
Mať pravdu je veľmi uspokojujúce. Jednou z mojich záľub je šupnúť do rozhovoru nepravdepodobný, ale pravdivý fakt a sledovať, ako sú moji priatelia unesení – alebo tak sa mi to zdá – obdivom nad tým, ako sa vyznám a aký som úžasný. Určite je to zvyk, ktorý druhých rozčuľuje, ale je to proste tak zábavné mať pravdu, že si neviem pomôcť. Stávky sa však dramaticky zvyšujú, ak naša túžba mať pravdu začne spôsobovať vážne nezhody v našich vzťahoch. Zdá sa, akoby sme všetci poznali tú najlepšiu možnosť a nepotrebovali robiť kompromisy a mnohokrát nám viac záleží na tom, aby sme mali pravdu, než aby sme milosrdne omyl druhého prehliadli bez uštipačných poznámok.
Mať stále pravdu má však aj svoju, nie až takú skrytú, cenu: sme kvôli tomu osamelí. Môžete mať všetku pravdu sveta a stále sa cítiť ako Shakespeare vo svojom 29. Sonete, kde narieka: „Úplne sám oplakávam svoj údel vydedenca.“ Je ťažké kamarátiť sa s tým, kto všetko vie; nikto nechce tráviť čas s niekým, kto nikdy nespraví ústupok. Človek, ktorý nikdy neodpustí chybu bez úplného porazenia druhej strany, nie je predurčený k veľkej popularite. Štúdie napríklad ukazujú, že čím väčšiu tendenciu máme neodpúšťať, tým väčšia je šanca, že sa budeme vekom cítiť viac a viac osamelí.
Túžba mať pravdu za každú cenu je veľkou prekážkou v ochote ponúknuť odpustenie. Psychológovia, ktorí pracujú s klientmi na prekonaní hanby, viny a osamelosti, hovoria, že začať proces odpustenia je nevyhnutnosťou v procese uzdravenia. Ak vynecháme prípady hlbokých zranení a zneužívania, zdá sa, že ak by sme boli úprimní, väčšina našich hádok je o veciach, ktoré vôbec nie sú také dôležité. To pre mnohých z nás znamená, že je načase prestať sa snažiť dokázať vlastnú pravdu, urobiť nejaký kompromis a ukázať druhým trochu veľkodušnosti.
Je načase pripustiť, že v živote sú aj iné a možno aj dôležitejšie hodnoty ako mať pravdu. Pri spovedaní mojich farníkov počúvam, že veľakrát majú problém odpustiť, lebo majú pocit, že im bolo ukrivdené. Nevedia to nechať tak a myslia si, že druhí si nezaslúžia odpustenie. Mám tiež často skúsenosť s tým, že ľudia sú znechutení, lebo sa zúfalo snažia mať pravdu, no vo svojom vnútri vedia, že často sa rozhodnú nesprávne. Kvôli tomu majú problém odpustiť sami sebe.
Keď sa zamýšľame nad svojou životnou cestou, je dobré položiť si otázku: Mám potrebu mať stále pravdu?
Ak je odpoveď “áno”, je načase uvedomiť si, že to má príliš vysokú cenu a nestojí to za to. Ľudia sa niekedy mýlia; nie je však potrebné stále ich opravovať. Niekedy ľudia ukrivdia nám a možno si to ani neuvedomia; nechajte to tak, odpusťte im a nerobte z toho drámu. Možno vás odradilo, že ste sami spravili chybu; povoľte si odpustenie a zajtra to spravte lepšie. Prináša to menej stresu, zdravšie priateľstvá a radosť z toho, že nemusíte posudzovať všetkých naokolo.
Link: https://aleteia.org/2019/03/10/the-price-we-pay-for-needing-to-be-right/
Preklad: Ľubica Neupauerová
Zdroj fotografie: www.pexels.com
