Kajám sa! Bola som až príliš kritická k iným ľuďom! Bola som veľmi kritická k matkám v mojom okolí, ktoré sa urputne snažili vychovať zo svojich detí krásne, múdre a dôstojné bytosti, zatiaľ čo som sa ja starala iba o to, aby môj manžel mal navarené a opraté a ja som mohla pokojne ukončiť vysokú školu. Predtým, ako som sama mala deti. Predtým, ako som čo i len tušila, aké to je, niesť zodpovednosť za druhý život. V tej dobe sa vám zdá, že by ste to vedeli lepšie. Vidíte veci inak, presne viete, čo by tá mama mala urobiť, ako by sa mala zachovať k svojmu dieťaťu v danej situácii, ako by ju mala vyriešiť, presne viete, kde urobila chybu, keď sa jej dieťa hodí v obchode o zem, alebo vyfľusne jedlo priamo do tváre.
Potom sa niečo stane. Tú malú bytosť, ktorá je darom aj prekvapením od Hospodina (pretože nemôžeme vedieť, čo sa z nej vykľuje), zrazu máte doma v postieľke. A začnete sa naozaj snažiť. Viete, že je pred vami veľmi dlhá cesta. Tento malý uzlík sa musí naučiť v celkom krátkej dobe dvoch – troch rokov rozprávať, chodiť, najesť sa, umyť sa, zaviazať si šnúrky, obliecť sa, okrem toho musí vedieť podeliť sa s kamarátmi, upratať po sebe hračky, pozdraviť sa, používať čarovné slovíčka „ďakujem“, „prosím“ a „prepáč“, a popritom všetkom to musíte spoločne zvládnuť tak, aby ste rozvíjali jeho osobnosť. Aby ste ho nezranili. Nezlomili. Aby z neho vyrástol inteligentný človek so zdravým sebavedomím, ktorý bude pre svet prínosom. Učíte ho žiť. Nuž a to je fuška! Tu už končí každá sranda!
Keď ju vidím teraz, tu statočnú maminku, ako každý deň bojuje, ako veľmi sa snaží byť milá, aj keď v noci nespala… ako sa snaží trpezlivo vysvetľovať svojmu dieťaťu vždy znova a znova už toľkokrát povedané veci, aj keď ju tlačí čas a veľmi dobre vie, že nič nestíha… ako robí všetko veľmi zodpovedne tak ako najlepšie vie, aj keď za to nikdy nedostane odmenu, a nikto ju nepotľapká po pleci a nepovie: „Si skvelá! Ide ti to!“, a nikto jej nezaplatí nadčasy. Žehnám jej! Pretože toto je láska.
Preto prosím, nekritizujte a nehodnoťte iné mamy predtým, ako máte svoje vlastné deti. A dovolím si povedať: ak nemáte pre ne slovo povzbudenia a lásky, nekritizujte ich vôbec! Možno ste samé dávnejšie boli v tejto situácii, a už ste zabudli na to, aké to bolo. Keď ste nemali šancu myslieť na seba. Keď ste nemali žiaden svoj vlastný voľný čas a celý váš život sa točil iba okolo vašich detí: Dojčenie, prebaľovanie, prezliekanie, príkrmy, plienky, riekanky, básničky, cvičenia, úlohy, rodičovské združenia… Zabudli ste? Tak si, prosím, na chvíľku spomeňte práve vtedy, keď ju vidíte.
Pamätám sa na jedno blbé ráno. V škôlke ma pani učiteľka upozornila, že môj syn ešte stále nevie básničku, ktorú sa mal naučiť, pričom všetky ostatné deti ju už dávno vedia, a o poschodie vyššie v škole mi oznámili, že moje dve staršie deti sa medzi sebou včera pochytili. Nie je to nič príjemné. Musím povedať, že pani učiteľky reagovali oprávnene a veľmi taktne, citlivo. No ja som kráčala k fare ako zbitý pes. Modlím sa: „Môj Pane, kde robím chybu? Ako je možné, že napriek tomu, ako sa snažíme vychovávať naše deti, predsa robia toľko hlúpostí? A ako som mohla zabudnúť na tú básničku… Ako to len bude ďalej s mojimi deťmi? Čo z nich vyrastie?“ Verte mi, takéto myšlienky chodia po rozume takmer každej mame, keď sa jej zdá, že zlyhala. A potom som stretla inú mamičku, ktorá mi porozprávala, ako sa cíti, keď sa k nej otáčajú zachmúrené pohľady v kostole, len čo jej 8-mesačné dieťa vydá zo seba niekoľko nevinných slabík uprostred zhromaždenia. Keby to nebolo také smutné, zasmiala by som sa.
Jasné, sme trošku citlivé. A zranené. Ľahko sa nás niečo dotkne. Je to súčasť nášho materstva. Jedna mladá maminka mi raz povedala, že vôbec neočakávala, koľko bolesti príde ešte aj po pôrode, nielen s ním. Nebola na to pripravená. Je dobré vziať túto realitu bolesti a zranenosti na vedomie. Áno, je to tak, naše deti nás zraňujú. Zraňujú nás, keď sa správajú inak, ako by sme si to predstavovali, ako by sme to očakávali… A my predsa vieme, že sú to krásne živé bytosti! Samostatné osobnosti. Jedinečné! V Božích očiach dokonalé! S každým z nich má Boh svoj plán. Svoju víziu. No napriek tomu každý deň potrebujú naše milosrdenstvo. Zároveň rovnako aj my potrebujeme Božie milosrdenstvo. Z neho žijeme každý deň. Žijeme z toho, že si ustavične musíme pripomínať, aký je náš nebeský Otec milosrdný k nám. Miluje nás a prijíma bezpodmienečne. S chybami. So zlyhaniami. Každý deň je v tom všetkom, čo prežívame, s nami. Stal sa zraniteľným kvôli nám, keď sa stal človekom. A zranili sme ho. Rovnako ho bolí, keď zlyháme, ako mňa, keď zlyhá moje dieťa. A napriek tomu zostáva blízko.
Možno na nás len dolieha všetká tá ťarcha zodpovednosti. Viete, ja skutočne nepoznám nezodpovedné mamy. Myslím, že sú iba unavené.
A milosrdenstvo je presne to slovo, ktoré tak veľmi potrebujeme medzi nami sprítomniť. Buďte teda milosrdní k mamám! Ako to môžete urobiť?
Neraďte im, ak o to samé nepožiadajú
Keď sa mi narodilo prvé dieťa, Samko, takmer každý človek žijúci v mojom okolí mal pre mňa nejakú radu. Tých skvelých rád bolo tak veľa, že som sa v nich strácala a mnohé si vzájomne odporovali. Niekto povedal: „Pohojdávanie je pre dieťatko upokojujúce a pomáha mu aj tráviť, pretože mu vychádzajú vzduchové bublinky z bruška.“ Iný zase povedal: „Nenatriasaj s ním toľko, určite je z toho unavený!“ Navyše vo mne vzbudzovali dojem nemožnosti. Neschopnosti. Veľmi dobre som si uvedomovala, čo všetko neviem. Veľmi dobre som vedela, že som v materstve nováčik. No postupne na mňa z tejto reality doliehala úzkosť. Myslím, že by mi vtedy pomohlo skôr povzbudenie: „Robíš to veľmi dobre! Len tak ďalej!“ Alebo: „Nepotrebuješ moju pomoc?“ Neraďte mamkám, ak vaše rady nežiadajú samé alebo sa vás samé neopýtajú, ako ste to robili vy. Radšej ich povzbuďte.
A milujte ich deti!
To je to najviac, čo pre ne môžete urobiť v tak zložitom období ich života. Milujte ich deti. Vtedy sa cítia prijaté a spokojné, dokážu oddychovať a naberať silu, dokonca sa môžu liečiť zranenia ich srdca. A môže sa to stať práve vo vašej prítomnosti. Vo vašom dome. Budete tým človekom, ku ktorému sa budú rady vracať a od ktorého budú odchádzať posilnené do ďalších dní. Vtedy, keď poviete: „Pokojne príď, mne nevadí neporiadok“ Alebo prinesiete dieťatku zo špajze piškóty, pretože ste si zapamätali, čo papá alebo nepapá a poviete, že to pokojne môže rozdrobiť na stole, ak chce, že vám to neprekáža. Naopak, ak poviete svojej kamoške mamine „Príď ku mne na kávu, zaobstaraj si niekoho, kto by ti v tom čase postrážil dieťa..“ Nech by ste to mysleli ako dobre, že chcete, aby vaša priateľka vypla a mohli ste spolu tráviť plnohodnotný čas, verte mi, signalizuje jej to, že neberiete na vedomie, že dieťatko je jej súčasťou. A to ju bolí. Vždy, keď sa opýtate na to, ako sa má ich dieťa a čo sa už nové naučilo, vždy, keď prejavíte záujem a opýtate sa, ako vníma tento čas, čo práve prežíva, vytvoríte priestor pre zdieľanie, ktorý mamy tak veľmi potrebujú.
Rátajte s ňou, dajte jej pocítiť, že je v hre
Pravda je taká, že sme závislé. A naše deti sú závislé na nás (minimálne tak do dvoch rokov ich veku). Je to „tak trochu“ obmedzujúce a neraz sa cítime mimo hry. Nemôžeme ísť na bowling s kamarátmi kedykoľvek sa nám zachce, nemôžeme byť vždy tam, kde sa niečo deje, nemôžete s nami stopercentne rátať pri rôznych akciách v cirkvi, nemôžeme na seba prevziať stopercentnú zodpovednosť v službe. Mamičky sú mimo hry, aj keď zábavy majú doma až-až. No napriek tomu potrebujeme vedieť, že s nami rátate. Že ste na nás nezabudli. Môžete to prejaviť tak, že napíšete sms alebo zavoláte, keď sa niečo koná. Niečo v tom zmysle: „Máme dnes skupinku vedúcich besiedky a spomenula som si na teba. Aj keď nemôžeš byť medzi nami, modli sa za nás, prosím ťa, veľmi nám tým poslúžiš.“Alebo: „Dnes sme mali skupinku. Chýbala si nám. Mysleli sme na teba. Ako sa máš?“ Napriek tomu, že si myslíte, že zrejme nebude môcť ísť na ten bowling, informujte ju o tom, že sa ide, podľa možností aj skôr, aby sa mohla sama rozhodnúť a prípadne si zariadiť situáciu doma.
Zlaté pravidlo hovorí: „Čo chceš, aby ľudia robili tebe, rob aj ty im.“ Povedal to Ježiš. A pravda je taká, že sa nám to zíde. Je dobré byť milosrdný, pretože sa môže stať, že raz budeme aj my potrebovať milosrdenstvo od iných. Možno raz budeme stáť na tej druhej strane a tak veľmi budeme potrebovať, aby ľudia boli milosrdní k nám, pretože budeme zranené a unavené, budú na nás doliehať naše zlyhania a budeme sa cítiť mimo hry.
Preto prosím, buďte milosrdní k mamám!
