Som unavená. Som slabá. Som neschopná komunikácie. Vyhýbam sa ľuďom. Bojím sa stretnutí so spokojnými ľuďmi, lebo vtedy najviac precítim svoju malosť. Nie som človek, ktorého by druhí vyhľadávali, s ktorým by sa radi rozprávali, ktorý vie zaujať svojim šarmom. Som jednoduchá, ničím nie zaujímavá, bez aury a charizmy.
Viem, že moja hodnota je nesmierna. Nesúdim z toho, že sa o mňa idú druhí pobiť, nesúdim z toho, že sú vypočuté všetky moje modlitby. Ale viem, že moja hodnota je v tom, že Najvyšší, Stvoriteľ, Všemohúci za mňa položil život. V tom jedine a v ničom inom je moja hodnota. Stála som za to, aby sa ponížil, stal sa rovným tomu, čo sám stvoril a dokonca položil svoj život. Za mňa.
Ale nielen za mňa. Túto istú hodnotu prisúdil všetkým ľuďom. A tak viem, že kohokoľvek stretnem, nech je, aký chce, sympatický, nesympatický, milý či arogantný, vľúdny alebo vulgárny… má túto hodnotu od Boha. Boh ho miluje a tento človek stál za to, aby Boh sám preňho trpel a zomrel.
„Počúval som o tom, ako Bohu na mne záleží, ako ma nikdy nenechá a stará sa, a potom sa mi v živote stala hrozná vec. Nie, už neverím v Boha. Buď neexistuje, alebo nie je taký dobrý, ako sa o ňom hovorí.“
Staviame si svoj vlastný obraz Boha, nehľadáme pravdu o ňom, ale robíme si ho takým, akého ho chceme mať. Určite mi dá, po čom túžim. Určite toto nedopustí. Kto kedy povedal, že kresťan bude v tomto živote šťastný? Ja poznám blahoslavenstvá ‒ blahoslavení chudobní, plačúci, prenasledovaní… Alebo iné ‒ kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden… všetci vás budú nenávidieť pre moje meno… ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás…
Strašne chceme byť šťastní. Šťastní, šťastní a potom ešte šťastní. A keď nie sme, odchádzame. Meníme zamestnanie, opúšťame rodinu, cestujeme, zanechávame vieru. Boh by predsa nechcel, aby jeho dieťa trpelo. Pozrime na kríž… Božie milované dieťa a… trpí! Boh vidí viac ako to, čo vidíme my. Dáva zmysel aj utrpeniu, aj samote, aj nenaplneným túžbam. On si vyberá tichých, nezaujímavých, takých, čo sa nevedia predať, tých, ktorých nikto neoslavuje. Tak si vybral Máriu za matku svojho Syna, tak si vybral Jozefa. Ten najväčší poklad je v skrytosti, tichosti, nenápadnosti.
Každý deň zobrať svoj kríž. Nie celý naraz, kríž celého života. Vždy len kríž dnešného dňa, kríž tejto chvíle. Boh dáva milosť k tomu, čo prežívame. Ale nie k našim predstavám – čo bude a čo by bolo keby… Z tých predstáv môžeme aj zamdlieť. Ale… keď sa stanú realitou, dostaneme milosť prežiť ich sväto, s láskou a odovzdanosťou.
Boh sa o nás stará, ale nie tak, ako si myslíme. Stará sa, aby sme boli spasení. Aby nás žiadne utrpenie nevytrhlo z jeho ruky.
Boh ti dá zlato. Ale možno až v nebi. Možno ostanú tvoje túžby nenaplnené až do smrti. Možno dostaneš tú najväčšiu milosť – trpieť pre Boha tu na zemi a získavať tak mnohé milosti pre duše tých, ktorých ani nepoznáš. Svätý Maximilián Kolbe bol dva týždne pred smrťou v tmavej cele bez stravy a vody. A… ozývali sa z nej spevy žalmov! Kvízová otázka – bol šťastný alebo nie? Umieral od hladu, tak asi nie. Ale oslavoval Boha, bol vnútorne spokojný a naplnený. Takže áno, dosiahol blaženosť v určitom zmysle už tu na zemi…
Och, to nešťastné šťastie, za ktorým sa všetci tak ženieme, ktoré tak závidíme a keď ho pocítime, musíme ho ukázať tým, ktorým sme predtým závideli…
Nebudeme mať bezstarostný život. Nebudú vyslyšané všetky naše modlitby. Ale môžeme žiť s pokojom a spokojne, ak všetko zlé a ťažké darujeme Bohu a spojíme sa už tu na zemi s jeho nekonečnou dobrotou.
Zdroj fotografie: www.pexels.com
