Často premýšľam o vďačnosti. Vlastne nie. Presnejšie by sa, žiaľ, dalo povedať, že sa zožieram myšlienkou, kedy nastane čas, že moje deti ocenia všetko to, čo pre nich robím.
Predsalen som na materskej pomaly desaťročie, a tak by som si v kútiku srdca priala, že by sa tieto moje snahy dostali kdesi na nástenku. Ani mi neide tak o haldy vypraného oblečenia a nachystané tony jedla, skôr o také drobné perličky, ktoré sa mi raz za čas podarili – v extra vypätej situácii som nestratila nervy, pritúlila som si ľutujúceho vinníka, bez hundrania vstala v noci x-tý raz k chorôbke, dovolila im piecť so mnou koláč (a potom umývať ich aj kuchyňu)…
Predstavovala by som si, že deti mi raz povedia: “Maminka, ďakujem, ty si taká trpezlivá!” alebo “Maminka, ty si tak úžasne nad vecou…” alebo aspoň “Maminka, keď sme boli malí, ty si to tak perfektne zvládala…”
Nuž, nie je to nič úctyhodné takto sa ľutovať a mať také očakávania…
Ale keď ma to toľko prenasledovalo, donútilo ma to zamyslieť sa nad tým. Budú mi niekedy moje deti vďačné tak, ako si to predstavujem? Dokážu dakedy pomenovať všetky moje hrdinstvá?
Nie.
Keď sa ja zamýšľam nad tým, či som sa niekedy tak “poriadne” poďakovala mojim rodičom, tak si uvedomím, že nie. Pravdou však je, že zrejme ich láskavá starostlivosť ma uschopnila byť mamou takou, akou som.
A preto si vravím, že sa zriekam týchto mojich očakávaní, chcem byť odpútaná od všetkého, čo mi bráni vykonávať moje povolanie nezištne. Tie moje neviditeľné úspechy obetujem Bohu ako dar.
A najväčším zadosťučinením mi bude pohľad na deti mojich detí a na to, ako ich obetavo vychovávajú. Vďačnosť sa nevráti ku mne, ale cez moje deti sa posunie na novú generáciu. A ja ju tam uvidím…
Fotografia: Matej Žiak
