Láskavosť nie je cnosť, s ktorou by som sa bola narodila. Všetky záblesky láskavosti u mňa sú viac alebo menej tvrdo vybojované. No, ako to už v živote chodí, tie veci, ktoré nás niečo stoja, majú potom o to väčšiu hodnotu, ako tie, ktoré sme dostali len tak – zadarmo.
Tak mi jedného dňa môj manžel povedal: „Ty keby si nemala takú vážnu chorobu a milión problémov, ktoré s ňou súvisia, tak si riadna mrcha.“ Je to tak. Vo svojej najprirodzenejšej prirodzenosti ma „baví“ byť ironická, mať navrch, sfúkavať ľudí aj za najdrobnejší priestupok. Aj u mňa teda platí: „Lepšie je vojsť do nebeského kráľovstva ako mrzák, akoby ma mali zdravú hodiť do pekelného ohňa.“
Nepíše sa to ľahko, ale je to tak. Láskavosť nie je mojou prirodzenou vlastnosťou. Ale veľmi ju chcem. Bojujem o ňu a podelím sa s vami o niekoľko mojich objavov.
- Rozhodnutie
Ako pri všetkom, prvým krokom je rozhodnutie. Zistila som, že láskavosť je veľmi záslužná cnosť, pomáha upevňovať vzťahy, odháňa mračná hnevu, preto sa o ňu usilujem. Aj Ježiš bol k ľuďom láskavý, komunikoval milo, vášeň a tvrdé slová si nechával pre tých, ktorí bolí pyšní a zatvrdnutí, k hriešnikom, ktorí mali potenciál pre zmenu zmýšľania, bol vľúdny a láskavý. Vždy máme na výber, ako sa zachováme. Môžeme prísť na poštu s úsmevom, pozdraviť sa a poprosiť o to, čo potrebujeme alebo len prísť a stroho vysloviť svoju požiadavku. Dokonca aj v prípade, ak na nás niekto nepríjemne vyletí, stále je v našich rukách to, ako zareagujeme. Aj najnepríjemnejšieho človeka dokáže odzbrojiť milý úsmev a pokojná odpoveď.
- Viera v dobro
Prichádzajme za druhým tak, ako keby sme stretli toho najlepšieho človeka na svete. Nepredpokladajme dopredu, že nás odmietne, že určite nebude chcieť vyhovieť našej žiadosti. Poznáte ten príbeh o mužovi, ktorému sa pokazí auto a potrebuje zdvihák? Ide do najbližšieho domu opýtať sa, či by mu nepožičali. Ako tak kráča, v hlave mu začnú víriť myšlienky: Čo ak tam bývajú len nejakí starí ľudia, ktorí nemajú auto? Alebo nejakí zbohatlíci, ktorí ani nevedia, čo zdvihák na auto je? Alebo možno ho aj budú mať, ale povedia, že je pokazený, alebo povedia, že nemajú? Alebo mi povedia, že majú, ale cudzím ľuďom ako som ja nič nepožičajú? A určite sa začnú do mňa navážať, že čo si dovoľujem ich otravovať a či som nejaký žobrák alebo čo. Možno sa mi aj vysmejú! Nakoniec príde k domu, zazvoní a len čo sa otvoria dvere a v nich sa zjaví staršia žena, návštevník na ňu len zrúkne: Viete čo, nič od vás nechcem, nechajte si ten váš zdvihák na auto, dajte si aj zarámovať, keď ste taká!
Už ste to zažili? Často sa tak veľmi bojíme odmietnutia, nechceme, aby nás zranili alebo ponížili, že radšej dopredu predpokladáme, že odmietnutie a neochota prídu. Ako veľmi tým môžeme ublížiť tým, ktorí ešte možno ani netušia, že od nich niečo chceme. Ako veľmi náš strach zo zranenia môže búrať mosty v medziľudských vzťahoch… Verme v dobro druhých. Možno budeme vyzerať naivne, možno sa sklameme, ale veľakrát to dobro, ktoré budeme hľadať, naozaj aj nájdeme.
- Ústretová interpretácia
Viete, čo to je? Skúsim vysvetliť príkladom. Rozprávam manželovi podrobný opis toho, čo som zažila dnes v kaderníctve, a on uprostred môjho výlevu zaspí.
MODEL A: Samozrejme, že ma to vytočí a poviem si: no to je teda ignorant, jeho vôbec nezaujíma, čím ja žijem, nielen že ma nepočúva, ale ešte pri tom aj zaspí?! Budem zranená a na druhý deň mu to pekne vytmavím.
MODEL B: Príde mi to trochu smiešne. No, čo už, zrejme moje historky z kaderníctva nie sú práve jeho šálka kávy. Musí byť veľmi vyčerpaný, keď sa mu toto stalo. Má toho teraz veľa, chudáčik…
Faktom totiž je, že nás vôbec nezraňujú skutky druhých ľudí, ale len naša interpretácia týchto skutkov. Dobre, keď ma niekto kopne do hlavy, bude ma to bolieť aj fyzicky a zrejme budem mať z toho hrču. Čo ma ale psychicky na tom zraní, je, ak prijmem do vedomia, že ma ten človek úmyselne kopol s cieľom, aby mi spôsobil zranenie a bolesť. Ak budú okolnosti nasvedčovať tomu, že k zraneniu došlo neúmyselne alebo napríklad pri tom, že človek, od ktorého som utŕžil kopanec, bol sám sotený, a teda nemohol za to, moja ujma bude menšia, hoci dôsledok môže byť rovnaký.
Preto, kým nemáme relevantné dôkazy, predpokladajme, že druhí ľudia sú dobrí, majú nás radi a chcú nám dobre. Bude sa nám žiť radostnejšie.
- Pravidlo zrkadlenia
Ako sa my správame k druhým, tak sa potom správajú aj oni k nám. Čo dávame, to aj dostávame.
Raz nás v reštaurácii obsluhovala veľmi neochotná čašníčka. Mali sme pocit, že svojou prítomnosťou jej prekážame, sme na obtiaž a vlastne sme asi radšej ani nemali chodiť, lebo sme jej pokazili život.
Ja som mala chuť sa vypariť. No môj manžel, majster psychológ, sa na ňu milo usmial a spýtal sa jej: „Máte tu riadne fofry dnes, však?“ Sťažka si vzdychla: „Áno, som tu sama a takto cez obed mám pocit, že ma odvezú do blázninca. A ešte keď prídu takí, ktorým je príliš studené, málo slané alebo sa sťažujú, že dlho čakali na WC, tak to už nedávam…“ Súcitne sme sa na ňu pozreli a ona sa nám odplatila za záujem úsmevom a vľúdnosťou po celý zvyšok obeda.
Nuž, často sú za nemilým správaním aj iné dôvody ako to, že sme my tým druhým nesympatickí alebo im prekáža naša prítomnosť. A my nie sme povinní odpovedať na nevľúdnosť nevľúdnosťou, na neochotu neochotou, na hrubosť hrubosťou. Práveže tú špirálu zla prelomíme len dobrom. A uvidíte tie pohľady, keď na: „Nemôžete chvíľu počkať?!“ Odpoviete: „Prepáčte, samozrejme, že môžem…“
To bolo zopár podnetov, ak chcete bojovať v rovnakej armáde ako ja, ale dopredu varujem, že boj je náročný, zranenia nevyhnutné a víťazstvá vidno len niekedy…
Úvodná fotografia: www.pexels.com
Janka, krasny text, vdaka za osobny vklad!