Toľké aktivity sa v jednom živote hádam ani nedajú stihnúť… A predsa, keď si človek správne usporiada hodnoty, môže venovať veľa času Bohu v službe druhým, modlitbe a pôste. Žiť svoj život ako povolanie a prijímať z Božích rúk aj dobré aj zlé. Pani Beáta Chrenová žije v harmonickom manželstve s manželom Petrom v Kremnici už 31 rokov, pomáhajú aj druhým budovať dobré, šťastné manželstvá a nachádzať cestu k hlbšiemu vzťahu s Bohom.
Máte za sebou 31 rokov manželstva. Ako sa spätne pozeráte na tieto roky?
Ako na veľký dar od Boha. Som Bohu veľmi vďačná, ako viedol môj manželský život a za môjho manžela a dcéru. Pozerám sa na to ako na pekne prežité roky – na radosti, starosti, sklamania, problémy. V našej rodine bolo vždy viac radosti, pokoja než smútku, a nechýbala láska.
Čo je najdôležitejšie pre udržanie dobrého vzťahu medzi manželmi?
Ťažko povedať, čo je najdôležitejšie – je to súbor vecí, ktoré sú dôležité. Dôležité je, aby sa každý staral, prikladal na ohnisko manželskej nezištnej lásky, lebo keď bude prikladať len jeden, ľahko sa unaví, prestane ho také spolužitie baviť. Žiť sviatosť manželstva znamená dávať si navzájom lásku ako dar. Manželstvo je pre každú dvojicu cestou plnou kladných i záporných zážitkov. Každá rodina musí prežívať túto skúsenosť v originalite, podľa plánu, ktorý dáva Boh. Pred uzavretím manželstva sme boli na hodinovej príprave u kňaza v Chrášťanoch, ktorý nám poradil tri veci: každý večer sa spolu modlite, stačí krátko, Pán Boh nepotrebuje dlhé modlitby, nech nezapadá slnko nad vaším hnevom, odpustite si, dávajte almužnu.
Počas rokov manželstva sme sa tieto tri veci snažili dodržiavať – skutočne sme sa modlili každý deň, zo začiatku krátko – 5-10 minút, postupne sme si „pridávali“, teraz sa modlíme viacero ružencov denne a spoločne vždy večer breviár – vešpery. Modlitba je úplne najdôležitejšia vec v duchovnej oblasti pre dobré manželstvo. Rodina, ktorá sa modlí spolu, ostáva spolu. Modlitba, komunikácia s Bohom je najlepšie „lepidlo“ na rodinu. Taká rodina sa nikdy nerozpadne.
Dávajte almužnu – vtedy mi to bolo veľmi zvláštne, čo od nás žiada kňaz, pretože som si kládla otázku, ako môžeme dávať, keď nič nemáme. Teraz viem, že ak chcem mať, musím dávať, deliť sa. Ak nebudem dávať, nebudem nič mať, vždy mi bude chýbať… Dávame desiatky – peniaze – rozhodujeme spoločne kde, komu ich dáme, delíme sa tiež s oblečením, s jedlom, nájdeme si čas na rozhovor s inými. Dávame úsmev, dobrú radu, fyzickú pomoc, modlitbu za niekoho, za niečo, ak o to niekto požiada. Bohu patrí aj desiatok nášho dňa, času – čas na modlitbu, na sv. omšu, na skutky lásky našim blížnym. Sv. Eskrivá hovorí, že aj čistiť zemiaky sa dá dvoma spôsobmi – čistím zemiaky len tak alebo čistím zemiaky s vedomím, že plním Božiu vôľu, slúžim Mu, chválim Ho. Desiatok dávame aj v tom, že objednávame 10 časopisov Milujte sa – považujeme ho za jeden z najlepších časopisov – a potom ich rozdávame tým, čo viem, že by si ho nekúpili, ale ho potrebujú.
Vediete predmanželské prípravy, ktoré účastníci hodnotia veľmi pozitívne. Na čo v nich kladiete dôraz?
Práve na tie tri veci, ktoré nám povedal kňaz pred 31 rokmi. Prípravu robíme vždy len pre jeden snúbenecký pár a niekedy sa účastníci opýtajú na nejaký problém, ktorý potom hlbšie rozoberáme. U každého je príprava iná, iný rozhovor. Vnímam, že mladí ľudia sa starajú o telesné potreby, o duševný rozvoj, sú vzdelaní, ale málo vedia o starostlivosti o duchovný život a podceňujú vzťah k Bohu. Nestarajú sa, alebo zanedbávajú starostlivosť o to, čo nám raz zostane – o dušu. Nemajú čas na modlitbu, čítanie duchovnej literatúry, sv. Písma, účasti na sv. omši, prijímanie sviatostí. To sú veci, ktoré im vnesú pokoj do duší a do rodiny. Ja hovorím: „Viete, prečo nemáte čas? Lebo sa nemodlíte. Keby ste sa spoločne modlili, mali byť ste dosť času na všetko a mali by ste pokoj v rodine. Vedeli by ste si vybrať, čo je dôležité, čo treba hneď urobiť, čo možno odložiť na neskôr, čo neurobiť.“
Ja by som to, čo robíme, nenazvala manželská príprava, pripraviť na manželstvo sa nedá za 2-3 hodiny, prípravu by mal mať každý doma vo svojej vlastnej rodine, je to skôr naše svedectvo, rady, povzbudenie, ako žiť v manželstve a mať radosť a pokoj.
Akým spôsobom stretnutia prebiehajú?
Na začiatku sa vzájomne krátko predstavíme, povieme si niečo o sebe, predstavím svoju rodinu.
Účastníci robia hodnotový rebríček – 10 hodnôt, ktoré majú označiť podľa dôležitosti od 1 do 10. Robia to spoločne. Vidím, ako spolupracujú, komunikujú, ako sa vedia dohodnúť. Potom sami slovne hodnotia, prečo tak urobili. Tak ľudí, ktorých mnohokrát vidím prvý a poslednýkrát v živote, mám možnosť trochu spoznať, nahliadnuť do ich vnútra, do ich hodnôt. Podľa toho volím ďalšiu komunikáciu a dotýkam sa určitých „vecí“. Vlani sme pripravovali 13 manželských párov, z toho bol len jeden pár, ktorý pred manželstvom nežil v spoločnej domácnosti, tretina z nich už mala vlastné dieťa alebo viac detí. Takže niekedy skĺzneme aj do témy výchovy detí.
Ešte chcem povedať, že ak človek postaví vo svojom živote Boha na prvé miesto, všetko ostatné sa „poukladá“ na správne miesto, každá hodnota.
Máte jednu, už dospelú dcéru. Ako ste prijali skutočnosť, že nemôžete mať viac detí?
Bolo to najťažšie v našom manželstve. Prijať takúto Božiu vôľu. Dlhé roky sme dúfali, modlili sa, navštevovali lekárov. Myslím, že až na druhom svete úplne pochopíme, prečo to tak bolo, ale myslím, že Boh mal iný plán pre náš život. Chcel, aby sme venovali čas našim blížnym, iným deťom. Máme 12 krstných detí a dcéra má v manželstve za tri roky tri deti – je to veľké požehnanie.
Ako má človek v živote prijímať skutočnosti, ktoré sú iné, ako si predstavoval?
Tak sa hovorí, že človek plánuje a Pán Boh sa smeje. Myslím, že každý človek má isté predstavy, plány, ale mnohé v živote sa deje inak, ako sme si predstavovali alebo naplánovali. Kresťan, ktorý sa modlí a dôveruje Bohu, vie, že nič v živote nie je náhoda. Treba sa naučiť prijímať od Boha dobré i zlé a ďakovať mu za to. Dobrý Otec dáva iba dobré dary, také, ktoré sú pre náš terajší život a našu spásu potrebné. Boh nás vedie a vychováva. Aj v našom živote boli rozličné situácie, choroby, ale s Božou pomocou sa dá zvládnuť všetko, bez Neho nič. Teraz mnohé nechápeme, ale treba sa každý deň odovzdať do vôle Pána, zasvätiť sa Panne Márii, lebo viem, že Boh sa nikdy nemýli. Treba sa vychovať – modlitbou, pokáním, pôstom…, aby sa človek ničím neznepokojoval, netrápil. Ak má človek v srdci Boha, nič mu nechýba, dokáže všetko prijať, Jeho láska stačí.
Dlhé roky ste pracovali v materskej škole. Je to určite veľmi náročné zamestnanie. Čo Vás deti naučili?
Prvých 10 rokov som pracovala v štátnej materskej škole, potom 16 rokov ako vychovávateľka so sluchovo postihnutou mládežou a potom 8 rokov v cirkevnej materskej škole. Je to náročné, ale krásne povolanie. Keby som si mala ešte raz vybrať, chcela by som presne toto a v takomto poradí. Od detí predškolského veku sa máme veľa čo učiť. Sú milé, vnímavé, sú dôverčivé, úprimné, nemajú predsudky. Vedia otvorene prejaviť svoje city, lásku, radosť, sú spontánne. V cirkevnej materskej škole som videla detskú dôveru v Boha, ich schopnosť vyjadrovať prosby, vďaky Bohu. Pochopila som, čo to znamená, keď nám Boh hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18,3) Učili ma milovať bezpodmienečne, prehĺbila sa moja viera a dôvera v Boha.
Aké chyby vo výchove robia rodičia detí v tomto veku?
Myslím, že dnešné mladé rodiny to majú ťažšie ako my v tom, že si musia zobrať úvery na byt a splácať dlhé roky. Mnohí rodičia potom majú aj dve zamestnania a nemajú čas na svoje deti. A to je najväčšia chyba. Čas – na hru, komunikáciu, ísť s deťmi na prechádzku, do parku, do lesa, spolu pracovať, niečo vyrábať… venovať čas – lásku svojim deťom. Nemajú čas na samotnú výchovu, na odovzdávanie hodnôt. Chcú zabezpečiť rodinu – byt, auto, dovolenku… Ale deti nepotrebujú exotickú dovolenku a izbu plnú hračiek. Deti potrebujú bezpodmienečnú lásku. Deti si budú pamätať, čo ste s nimi robili, čo ste ich naučili, čo ste im v duchovnej a duševnej oblasti odovzdali.
Potom nasledovala práca so sluchovo postihnutými. Ako prišlo k takémuto rozhodnutiu?
Bolo to ťažké odísť, ale prinútil ma k tomu môj zdravotný stav. V osemdesiatych rokoch bol počet detí v triedach 34 – 38 a po niekoľkých rokoch som ochorela. Mala som chronické ochorenie hrtana, neustále bolesti hrdla, uší, nedokázala som zaspievať ani pesničku Prší, prší. Tak som sa v r. 1990 rozhodla zmeniť povolanie na vychovávateľku a ísť tam, kde sa komunikuje rukami. Dnes viem, že to bola Božia vôľa, Boh ma presunul ako na šachovnici na inú pozíciu – tam, kde ma potreboval mať. V r. 1992 som si urobila katechetický kurz a nakoľko nemal kto vyučovať náboženstvo v posunkovej reči, kňaz ma požiadal, aby som to na nejaký rok – dva zobrala, že potom príde niekto iný. Nakoniec som učila 13 rokov, lebo neprišiel nikto. Učila som za tie roky 3-6 hodín týždenne. Nebolo to jednoduché, ale v oblasti viery ma to veľmi posunulo. Musela som sa pripravovať na to, ako vysvetliť danú tému v posunkovej reči jednoducho, aby ma deti pochopili. Nemala som učebné pomôcky, knihy, skúsenosti. V deväťdesiatych rokoch nepočujúci nemali sviatosti, tak sme ich s kňazom postupne pripravovali. Otec biskup Baláž vyčlenil kňaza iba pre nepočujúcich, a je to tak doteraz – bolo to výborné rozhodnutie. V r. 2006 sa znížil počet nepočujúcich na škole, naraz nás prepustili štyroch pedagogických zamestnancov. Boh ma už nepotreboval na tejto pozícii, tak ma presunul ďalej. Vrátila som sa do materskej školy, ale tento raz do cirkevnej. Jedinú obavu, čo som mala, bolo, ako to zvládnem zdravotne – s hrdlom a hlasivkami, keď znovu budem musieť veľa rozprávať. Ale Pán Boh to viedol tak, že žiadne zdravotné problémy s hrdlom doteraz nemám.
So sluchovo postihnutými ľuďmi sa nestretávame často. Je ich tak málo alebo žijú v izolácii?
Nepoznám štatistiku. Ale myslím, že ich nie je málo. Veľké množstvo detí je integrovaných. Pre niektorých je integrácia vhodné riešenie, ale pre mnohých je integrácia škodlivá. Na druhej strane, chápem rodičov, ktorí nechcú dať deti od predškolského veku do internátnych škôl, tak ich radšej integrujú v blízkosti bydliska. Špeciálne školstvo aj v našom meste je kvalitné. Z počtu sluchovo postihnutých detí spred 25 rokov je na škole asi 15%. Je to škoda. Rodičia by mali prihliadať na to, aby dieťa v škole zažilo úspech, aby malo možnosť komunikovať so seberovnými, neintegrovať ich za každú cenu. Na nepočujúcich na prvý pohľad nevidno, že sú nepočujúci, až kým nezačnú komunikovať. Iné postihy – zrakovo, telesne postihnutí sú v spoločnosti „viditeľnejší“. Slepota oddeľuje človeka od vecí, ale hluchota oddeľuje človeka od človeka, lebo má komunikačnú bariéru. Mnohí sú naozaj izolovaní po skončení školy, hlavne, ak sú nezamestnaní.
V súčasnosti „slúžite“ na plný úväzok svojej rodine – pomáhate dcére, staráte sa o mamu. Čím Vás táto služba napĺňa alebo obohacuje?
Mame sa zmenil zdravotný stav, je ťažko zdravotne postihnutá. Potrebuje pomoc. Viem, že tu už nebude dlho. A tak jej chcem venovať čas a poslúžiť jej a otcovi. Som za tento čas Bohu vďačná. Každý deň Mu ďakujem, že nás všetkých udržuje pri živote. Viem, že rodičom nemôžem vrátiť všetku ich starostlivosť, obetu, lásku, tak aspoň niečo – na sklonku ich života. Viem, že je to zmysluplná práca.
Dcére a jej rodine pomáhame s manželom – čo potrebujú, tiež s radosťou. Mať tri vnúčatá patrí po našej dcére medzi najväčšie dary, ktoré sme od Pána dostali. Je to veľa radosti, starosti, lásky, potešenia. Každému človeku to zo srdca prajem.
S manželom ste 20 rokov chodili do rodinného spoločenstva. Čo Vám dávali tieto stretnutia?
Stretávali sme sa rodiny, ktoré sme mali deti približne v rovnakom veku. Niekedy boli stretnutia na fare, niekedy v rodine – vždy u niekoho iného. Každý rok sme mali iné zameranie stretnutí – napr. preberali sme s kňazom časti Svätého písma, ďalší rok knihu Hranice v manželstve, Hranice s deťmi… Prizývali sme rozličných lektorov na rôzne prednášky. Organizovali sme každoročne spoločne kresťanský ples. Veľa sme sa naučili, spriatelili sme sa, pomáhali si radami vo výchove detí a tvorili sme pekné spoločenstvo.
Po 20 rokoch – to už sú vzťahy skoro ako v rodine. Ako sa Vám opúšťalo takéto zázemie?
S mnohými sú to skutočne také vzťahy ako v rodine. Ale stretávame sa naďalej a zostali sme kamaráti, priatelia. Všetko sa raz začína a raz sa skončí. Naše deti odrástli, spoločenstvo akoby stratilo význam, posledný rok sme zostali len tri manželské páry, tak sme sa dohodli, že to ukončíme. Niektorí sa presunuli do iných spoločenstiev, napr. na modlitby matiek, ružencové spoločenstvo, my s manželom do tretieho rádu rehole. Ale teší ma, že hneď po našom ukončení vzniklo nové, krásne spoločenstvo mladých rodín, ktoré sa stretávajú, zdieľajú, spolu modlia. Sú pre mňa veľkým povzbudením, nádejou.
Manžel je akolyta. Vy ste lektorkou, tlmočníčkou do posunkovej reči pri sv. omšiach, pomáhate pri upratovaní kostola. Spolu robíte predmanželské prípravy. Takýchto angažovaných laikov v Cirkvi nie je veľa. Čo bolo a je motiváciou pre Vás?
Myslím, že každý člen farského spoločenstva by sa mal podľa svojich schopností nejakým spôsobom podieľať na chode farnosti. Mal by slúžiť. Aj Ježiš slúžil, neprišiel sa dať obsluhovať. Pre mňa je to taká samozrejmá vec: robiť, čo viem, pomáhať, kde sa dá. Nepovažujem to za nič mimoriadne. Aj iní ľudia vo farnosti pomáhajú.
Motiváciou je láska k Bohu a vďačnosť za všetko, čo mi dal a ako sa o mňa a moju rodinu stará. Ja dávam len málo oproti tomu, čo od Neho dostávam. Láska bez skutkov je mŕtva. Láska znamená konať, robiť – je to milujúci postoj, či už v manželstve, v rodine, alebo vo farnosti.
Pred 4 rokmi ste vstúpili do 3. rádu rehole Dcér Božskej lásky (Mariánky). Čo Vás priviedlo k takému kroku?
Keď som začala pracovať v cirkevnej škole, spoznala som sa s troma rehoľnými sestrami z Kongregácie Dcér Božskej Lásky, ktoré tam tiež pracovali. Postupne, ako som ich spoznávala, rástol môj vzťah k nim, boli mi blízke ako vlastné sestry. Vedeli úžasne poradiť, povzbudiť, poučiť, pomôcť modlitbou, boli veselé. Chodievali do materskej školy, modlili sa s deťmi, učili náboženstvo, spievali, hrali na gitare. Videla som ich prácu a obdivovala som ich. Túžila som byť medzi nimi, ale vedela som, že je to nemožné. A nebola som sama. Božím riadením tieto sestry v krátkom čase založili tretí rád – Rodinu Božskej Lásky, do ktorej sme spolu s manželom vstúpili medzi prvými členmi. /www.marianky.sk/
Čo konkrétne znamená vstúpiť do 3. rádu?
Vstúpiť do tretieho rádu znamená zaviazať sa, že budem uvádzať do praxe program Rodiny Božskej Lásky pri Kongregácii Dcér Božskej Lásky – žiť podľa evanjelia a každodenným životom zviditeľňovať Božiu lásku, modliť sa a obetovať na úmysly Cirkvi, Kongregácie a za spásu duší, prehlbovať spiritualitu zakladateľky Františky Lechnerovej, robiť dobro, rozdávať radosť v prostredí, v ktorom žijem, a spolupracovať pri apoštolských aktivitách Kongregácie a miestnej cirkvi. Celý program, spojený s úctou k Panne Márii je mne i môjmu manželovi blízky, preto ho plníme.
Štyri roky sa pravidelne stretávame v cirkevnej škole na modlitbových stretnutiach, jedenkrát do roka mávame spoločné duchovné cvičenia so všetkými členmi a jedenkrát do roka obnovujeme prísľuby.
Aké prísľuby skladáte?
Po dôkladnej príprave sa zaväzujeme, že budeme do praxe uvádzať program Rodiny Božskej lásky pri kongregácii Dcér Božskej Lásky, ktorý som uviedla – žiť podľa evanjelia…
Veľmi často chodievate do Medžugoria. Prečo sa tam radi vraciate?
Medžugorie je úžasné miesto. Vraciame sa k prameňu, kde sa nám výnimočne páči, kde hlbšie môžeme prežívať svoju vieru. Je to pre nás duchovné útočisko, miesto pokoja a modlitby. Keď vstúpime do Medžugoria, zatvárame dvere do tohto sveta plného nepokoja, chaosu, vojen. Pre mňa je to miesto, kde cítim blízkosť, lásku Boha a Panny Márie tak, ako nikde inde. V Medžugorii som pochopila, čo mám robiť, ako sa meniť, obrátiť… je to ale program na celý život. V Medžu milujeme večerný program: 3- 4 hodiny sa modliť, adorovať, spievať, uzdravovať sa z rán „zo sveta“. Mám rada svedectvá vizionárov, bývalých závislých z Čenakola, modlitby na Podbrde, Križevci, sedieť na tichom mieste len tak a počúvať, čo mi hovorí Boh… Dostávam odpovede na mnohé otázky.
Chodíme na púť spolu s manželom načerpať – dobiť baterky, aby sme to tam „vonku“ zas vydržali. Púte do Medžugoria v našej farnosti organizujeme s manželom preto, lebo chceme ísť so spoločenstvom a naším kňazom. Robíme to z lásky pre nich, ale aj z lásky k nám samým, lebo oni sú pre nás darom.
Tento rok pri prednáške františkánskeho kňaza ma oslovilo: „mnohí ľudia hovoria: toto je moja stolička… môj dom, moje auto – je to ilúzia, v ktorej žijete. Toto všetko vám patrí na krátky čas. Váš skutočný dom je vo večnosti. Žite jednoducho.“
Do Medžu chodíme na 6 dní, keď odchádzame, každému je málo, mali by sme chuť ešte zostať. Je to Fatima dneška, živá Cirkev, živí kresťania. Chodíme tam do školy lásky Panny Márie. Chodíme ako žiaci „učiť sa“, ako žiť lásku vo svete, učiť sa modliť. Učenie vyžaduje pokoru, pyšný človek sa nedokáže učiť. Vyžaduje si nápravu a zmenu doterajšieho zmýšľania a reakcií. Učenie si vyžaduje trpezlivosť so sebou samým a s inými. Vlastné dozrievanie ide postupne, pomaly. Boha spoznávame postupne a spoznávanie nemá koniec. Máme sa čo ešte učiť, meniť, aby sme sa posúvali vpred na ceste k Bohu, do večného cieľa, preto púte opakujeme.
Čo je podľa Vás hlavným posolstvom medžugorských zjavení?
Jedna z výnimočných výziev je výzva k prechodu z nepokoja do pokoja. Už v r. 1981 na tretí deň zjavení nám Panna Mária hovorí: „Pokoj, pokoj, pokoj! Pokoj musí zavládnuť medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom!“ Pokoj nie je len jednou z mnohých výziev Matky Božej, ale cieľ a zmysel jej pozvaní. Obrátenie, modlitby, pôst, spoveď – to všetko slúži k znovuobnoveniu mieru a pokoja v živote človeka. Pokoj človek nemôže získať sám, z vlastnej sily, potrebujeme pomoc Pána Ježiša a jeho Matky.
Je úžasné, že Boh nás tak miluje, že posiela Pannu Máriu, aby nás s jej pomocou viedol na ceste k svätosti, do neba. Dáva nám k tomu 5 kameňov – proti Goliášovi – proti Zlu:
- Modlitba ruženca – modlitba srdcom – za 10 rokov, čo chodíme do Medžu sme urobili „rez“ v mnohých veciach, ale aj vo využívaní času. Málo pozeráme televíziu, aby sme mali čas na spoločnú večernú modlitbu. Panna Mária nám hovorí: veľa rozprávate a málo sa modlíte. Naučili sme sa lepšie využívať čas – keď cestujeme autom, na vychádzke, modlíme sa ruženec. Modlíme sa tiež počas dňa rozličné modlitby, napr. ku sv. Jozefovi, k anjelovi strážcovi, strelné modlitby… Chodíme spoločne na púte – na Staré Hory a aspoň raz do roka do Medžugoria. Minulý rok sme organizovali z našej farnosti púť do Šaštína a tento rok určite pôjdeme na Pochod za život. Žiaden kresťan, ktorý má zdravé nohy, nemôže zostať doma na gauči a nevyjadriť svoj postoj k ochrane života a proti Gender ideológii.
- Eucharistia – Panna Mária nám hovorí – ak si máte vybrať modliť sa ruženec alebo ísť na sv. omšu, choďte za mojím Synom na sv. omšu, čo najčastejšie Ho prijímajte v Eucharistii, adorujte. Ona je pokorná a stále ukazuje na Syna. Tak chodíme na sv. omšu takmer denne a prijímame Pána Ježiša.
- Sväté písmo. Denne čítame sv. Písmo, duchovnú literatúru. Je to zdravý pokrm pre dušu. Dáva pokoj, nádej.
- Pôst o chlebe a vode. Chlieb – symbol života, voda – symbol očisty. Prostredníctvom pôstu sa máme naučiť nájsť hlboký vzťah s eucharistickým Kristom, prijať sv. prijímanie na hlbšej komunikačnej úrovni. Modlitba a pôst patria k sebe ako dve nohy v duchovnom raste. Matka nás chce pôstom priviesť ku skutočnému chlebu života – k Ježišovi. Matka si žiada viac modlitby v pôstne dni, v stredu a v piatok. Sama som zistila – pôst zatvára ústa na zbytočné reči a otvára srdce. Pôst je aj zriekanie sa rozličných vecí, televízie…
- Mesačná spoveď. Treba sa čistiť od hriechov, nikto nie je bez hriechu.
Panna Mária vo svojich posolstvách nehovorí nič nového, čo by Cirkev už dávno nehovorila a neodporúčala. Spôsob jej komunikácie – posolstiev – je plný lásky, cítiť jemnosť, lásku Matky, ktorá nám len dobre radí. Dobrú Matku treba poslúchať. Panna Mária hovorí, že modlitbou a pôstom možno zastaviť všetky vojny. Aj „vojny“- nepokoje v rodinách, na pracoviskách. Pri mesačných posolstvách nás Panna Mária vždy vyzýva, aby sme sa modlili za kňazov, aby sme ich nesúdili a neodsudzovali, to patrí jej Synovi. Tak sa za nich modlíme a prosíme, aby v kňazskej službe vydržali. Máme ich radi, povzbudzujeme ich, pomáhame, pozveme ich domov aspoň raz do roka na obed. Veď sú naši duchovní Otcovia, čo by sme bez nich robili, kto by nám vysluhoval sviatosti – Eucharistiu, sviatosť zmierenia…?
Za čo v živote ste s manželom najviac vďační?
Sme Bohu vďační za dar viery a dôvery v Neho a za všetko, čo nám v živote dal, za dobré i zlé. Vieru chápeme ako dar, úlohu, ktorá niečo stojí.
Za to, že sme stále spolu spojení v láske a žijeme v porozumení. Za dar materstva a otcovstva.
