Ak chceme pre naše deti to najlepšie, musíme chcieť v prvom rade ich spásu, a to aj za cenu ich neúspechu, nepopularity , či dokonca zdanlivého nešťastia tu na zemi.
Svätá Rita, matka dvoch synov, po smrti svojho manžela videla, ako sa príbuzní snažia v jej deťoch prebudiť nenávisť voči otcovmu vrahovi. Aby ich duše uchránila pred večnou záhubou, prosila Boha, aby si ich vzal k sebe skôr, akoby sa stihli pomstiť. Jej modlitby boli vypočuté.
Čo je viac ako večný život? Zdravie? Úspech? Bohatstvo? Veď je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa (Mt 9,43) a čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil (Mt 8,36)… Spása našich detí, ich nasmerovanie na Boha ana večné hodnoty, má byť teda priorita všetkých našich výchovných postupov.
Niekoľko princípov
- Naša snaha o vlastnú svätosť je základom každého úsilia pomáhať k svätosti druhým ľuďom, teda aj našim deťom.
- Deti môžeme viesť aj k ideálom, ktoré sme my sami ešte nedosiahli. Podstatné je, že sa o ne usilujeme.
- Základom našej cesty k Bohu je postoj vnútornej modlitby, ktorého základom je sústredený vyhradený čas na osobný kontakt s Bohom. Naň potom nadväzujú sviatosti, sebazaprenia a ďalšie dôležité prostriedky.
- Existujú rôzne duchovné cesty, o ktorých sa píše v knihách o spiritualite. Ale v zásade vo všetkých nachádzame tri spoločné princípy, o ktoré by sa mal človek usilovať a ktoré vedú k svätosti: láska, pokora a odpútanosť.
Čo (nie) je láska
Ako viesť deti k láske? Najskôr im ju dajme zažiť. Milujme ich obetavo, zabúdajúc na vlastné záujmy a potreby. Milujme ich tak, ako ich miloval Kristus, keď za ne zomrel. Milovať ich bezpodmienečne neznamená všetko dovoliť, so všetkým súhlasiť. Niekedy si láska vyžaduje ísť úplne proti tomu, čo si dieťa želá. Sv. Terezka z Lisieux, keď viedla novicky a vyčítali jej, že je veľmi prísna, povedala: „Som ochotná dať za ne svoj život, ale moja láska je taká čistá, že netúžim, aby o nej vedeli.“ Dieťa sa nemusí v každom okamihu cítiť milované, dôležité je, aby bolo milované.
Potom ho môžeme viesť k tomu, aby aj ono milovalo, najskôr v úplných malichernostiach, keď má iným deťom niečo požičať, rozdeliť sa, hrať sa so spolužiakom, ktorého si nikto nevšíma. Naučiť ho, že láska je rozhodnutie nezávislé od sympatií a že by sme mali mať radi dokonca aj tých, ktorí nami pohŕdajú a robia nám zle.
Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou… (1Pt 5,6)
Najlepšie príležitosti, ako naučiť deti pokore, sú chvíle, keď sa zrútia ich plány, ich predstavy o sebe. Vtedy môžeme deti povzbudiť tým, aby skúsili s pokorou prijať, čo sa im stalo, aby prijali, že nie sú tými najlepšími, najšikovnejšími a aby dopriali úspech aj iným. S pokorou prijať seba, aký som, ako vyzerám, čo dokážem… s pokorou prijať životné okolnosti, aj keď mám pocit, že iní majú viac a majú sa lepšie… Takto človek postupne dosiahne vnútorný pokoj, vyrovnanosť a jeho srdce bude milé Bohu.
Ty, Pane, si moje jediné dobro (Ž 16)
Odpútanosť je postoj, keď človek na ničom nelipne a po ničom netúži, jeho jediným cieľom je Boh a zjednotenie sa s Ním. Tento stav totálnej slobody od vecí a ľudí dosahujú veľkí svätci a našim cieľom je aspoň čiastočne sa k nemu priblížiť. Najlepším svedectvom pre deti je, keď vidia, že nelipneme na pozemských majetkoch a že vzťahy nie sú pre nás dôležitejšie ako Boh. Deti môžeme viesť k tomu, aby neboli závislé na svojich hračkách, veciach, ktoré vlastnia, učiť ich podeliť sa s tým, čo majú a so sebou samým. Urobiť radosť niekomu inému – maminke, súrodencovi, obetovať sa pre starú mamu… Môžeme byť kreatívni v tom, ako ich motivovať, aby neboli zamerané na seba, ale mali radosť z rozdávania sa pre iných.
Viem, čo chcem
Sú ľudia, ktorí si už pri narodení dieťatka povedia: toto bude futbalista. Od malička ho trénujú. Len čo sa naučí chodiť, už musí kopať do lopty, začne behať a musí triafať bránku.
Potom sú takí, ktorí chcú mať doma úspešného človeka. Musí sa vedieť prebíjať životom, musí mať „široké lakte“ a „veľkú hubu“. Nesmie si nechať skákať po hlave a niekedy musí byť ako „bez chrbtovej kosti“. Potom sa iste bude vedieť presadiť.
My chceme vychovať dobrého človeka, ale ešte viac, dobrého kresťana, človeka, ktorý pôjde za Bohom a bude mu slúžiť celým svojim životom. Nech nám Boh na to dáva všetky milosti.
