Bol deň pred Štedrým dňom a bola som v dvanástom týždni tehotenstva. S manželom sme čakali na pohotovosti, aby sme sa dozvedeli výsledky testov, na ktoré sme už v našich mysliach poznali odpoveď. No pokiaľ držal moju ruku, držali sme sa každého posledného vlásku nádeje.
Keď prišiel lekár a posadil sa vedľa mojej postele, stekali mi slzy. Povedal, že sme stratili naše prvé dieťatko. Pozrela som sa na svojho manžela a on začal plakať. Bolo to prvýkrát, čo som ho uvidela takého zarmúteného.
V to popoludnie sme sa navzájom držali, spoločne plakali a smútili nad dieťaťom, o ktorom sme snívali, že ho stretneme. No nikdy ho nebudeme držať v náručí. Nadchádzajúce dni mali byť jedny z najradostnejších, ale smútok ma neopúšťal a počas polnočnej omše som len silou vôle potláčala slzy.
Všimla som si však, že keď ma môj manžel aj naďalej utešoval, už som na ňom nevidela slzy a zdalo sa, že jeho smútok pominul. Ja som však týždeň za týždňom pokračovala v smútení a snažila sa pochopiť, prečo sa to stalo.
Začala som byť frustrovaná. Zdalo sa mi, že môj manžel sa už cez stratu dieťatka dostal. Otázky sa mi kopili v hlave – prečo mi už nepripadá byť smutný; nemiloval toto dieťa; ako sa len mohol cez to dostať; rozumie tomu, čo sa stalo?
Netreba dodávať, že nasledovali hádky, počas ktorých sme sa navzájom snažili pochopiť pocity jeden druhého. Bohužiaľ, asi až v čase nášho tretieho spontánneho potratu sme boli konečne schopní pochopiť, ako každý z nás smúti. Ako mamy máme to šťastie, že máme okamžité puto s dieťaťom, ktoré sa vyvíja vo vnútri nás. U otcov sa to deje postupne s priebehom tehotenstva.
Pre môjho manžela bolo zarmucujúce vidieť ma trpieť a to, že nebol schopný odňať moju bolesť alebo „vytiahnuť“ ma z môjho smútku. Jeho frustrácia naňho doľahla v tom zmysle, že už nechcel, aby sa veci dali späť do normálu, len chcel späť svoju manželku. Keď som pochopila, že neodmietal moju bolesť a smútok, že sa mi len snaží pomôcť dostať sa z toho von, uľahčilo mi to proces uzdravovania. Dokonca som sa pokúsila zasmiať sa na jednom z jeho vtipov, len preto, aby som mu dala malú útechu, že budem v poriadku.
Keď povieme, že muži a ženy smútia iným spôsobom, môže to vyznieť ako klišé. Až príliš často tomu nerozumieme alebo nevenujeme dostatočný čas komunikácii. Štúdie preukázali, že po spontánnych potratoch rastie počet odlúčení a rozvodov. Stále počúvam takéto príbehy.
Podľa nedávnej štúdie, pravdepodobnosť, že sa páry po spontánnom potrate rozídu, je o 22% väčšia. Keď o tom premýšľam, naozaj ma to neprekvapuje. Dieťa, ktoré ste čakali, vzniklo kvôli vašej láske a po jeho strate sa zdá, že práve láska sa „rozbila“. Niekto chýba a treba sa naučiť, ako dať kúsky naspäť dohromady, keď jeden kúsok teba tam už nie je.
Buďte trpezliví so svojím manželom alebo manželkou. Nevzdávajte to. Uvedomte si a rešpektujte, že každý smúti svojím vlastným spôsobom. Počúvajte a buďte trpezliví. Nemusí to byť ľahké, no priľnite jeden k druhému a buďte trpezliví.
Vyhraďte si čas na nepredstieranú (autentickú) komunikáciu a vyjadrite vaše pocity. Naplánujte si ešte niekoľko termínov na „rande“ a sústreďte sa na váš vzťah. Oslovte ďalšie páry, ktoré si prešli podobnými skúsenosťami. Je vždy dobré vedieť, že v tom, čo cítite, nie ste sami.
Pri pohľade späť vieme, že tieto zložité chvíle nás priviedli bližšie k sebe. Je to ako „raziť“ si cestu počas búrky, aby sme sa potom tešili z východu slnka.
Cassie Everts
http://catholicmom.com/2014/04/30/navigating-marriage-after-miscarriage/
Preklad: Júlia Kavcová, foto: pexels.com
