Ak je sex soľou, humor je korením manželského vzťahu

Áno, soľ je tou ingredienciou, ktorá v jedle nesmie chýbať – takým je pre manželstvo spoločný intímny život. Bez neho to ide len veľmi ťažko… Avšak, existuje spôsob, ako dodať pokrmu zvanému manželstvo ešte výnimočnejšiu a delikátnejšiu príchuť: ako korenie primiešajte spoločný humor.

Nie taký, kde jeden sa baví, a druhý je terčom jeho irónie, alebo naopak, kde ten, čo vtipkuje, nakoniec vyjde zo situácie ako infantilný chudák. Myslím taký, kde si dvaja prihrávajú a sú zladení v jednom rytme ako pri tanci, kde neprekáža jeden druhému a obaja z toho majú radosť…

Taký milý manželský dialóg:

• Máš na nose kečup.
• To mám naschvál.
• Máš to dobré.
• Aj ty si daj, nebudem sa hnevať, že sa po mne opičíš.
• Mne červená nejde k topánkam.

(Samozrejme, že osoba zašpinená od kečupu si počas rozhovoru kečup z nosa utrie…)

Spoločný humor vytvára rodinnú pohodu. V rodine, kde sa žartuje, sa všetci členovia cítia príjemne. Radi spolu trávia čas, a je jedno, či pri práci alebo pri káve. Nepotrebujem si zapnúť televízor alebo surfovať na internete, aby som sa zabavil. Mám to live!

Neberme sa tak strašne vážne. Človek venuje veľmi veľa energie tomu, aby pred inými nejako vyzeral. Niekedy dôležitejšie, ako byť na peknej dovolenke, je to, aby ostatní vedeli, že som bol na peknej dovolenke. Aby videli, ako sa mám dobre, akú mám peknú rodinu, harmonické manželstvo, úspešné deti… Sám o sebe mám nejaký obraz váženej osoby, ktorý nechcem ničím nabúrať, nehovoriac o tom, ako zraní moju pýchu, keď ho nabúra niekto iný. Nebuďme takí dôležití a urobme si žart sami zo seba, zasmejme sa na svojich nedokonalostiach a obmedzeniach.

S humorom sa jednoduchšie prekonávajú konfliktné situácie. Napríklad: chcete manželovi povedať, aby si po sebe upratal riad, keď doje večeru. Dá sa to dvoma spôsobmi.

1. Mohol by si si láskavo aspoň ty po sebe upratať riad, keď už tu ja celý deň kmitám a musím upratovať po deťoch? To je ten menej láskavý, ale bežnejší, spôsob. Iný by bol takýto: 2. Vieš, čo som si všimla? Že tie naše riady sa ešte stále nenaučili samé naskákať do umývačky? Ty si si asi myslel, že už to vedia, však?

Spoločný humor sa vytvára pri spoločne strávenom čase. Nie je to niečo, čo sa naučíme na kurze vtipného vyjadrovania alebo čítaním humoristických kníh. Vytvára sa spoločnými zážitkami, spoločne stráveným časom pri práci, koníčkoch, zábave.

S manželom sme pred pár rokmi začali chovať kone. Tomuto bláznivému nápadu, ktorý sa zrodil počas jednej dovolenky, nikto neveril, pretože sme o koňoch vedeli asi toľko, že majú štyri nohy… Stálo to veľa úsilia, energie a… spoločne prekonávaných prekážok. Teraz sme už zabehnutí a práve pri koňoch trávime veľa spoločného času cez víkendy – nie je to len romantika pri spoločnom jazdení, hoci aj to. Veľa času potrebujeme na čistenie prístrešku, zbieranie hovien z pastviny, brúsenie kopýt… Pri tom všetkom sme spolu a rozprávame sa – o sebe, aj o ľuďoch, s ktorými žijeme a pracujeme, rozoberáme spoločensko-politickú situáciu, až sa dostávame k závažným filozoficko-teologickým dišputám. Aj vďaka tomuto času vzniklo medzi nami veľmi silné puto, a hoci máme v živote, aj kvôli vážnej chorobe, aj nesmierne ťažké a smutné situácie, nesieme to spolu a cítime, ako veľmi sme jednotní. Minule sa kamarátka smiala na našom „šifrovanom“ konflikte:

• Ja viem, čo si teraz myslíš a poviem ti na to, že…
• Ja zase viem, čo si myslíš, že si myslím a čo mi na to chceš povedať, ale…“

Každá rodina, každý pár, má akoby svoju „dušu“. Je to vtedy, keď v spoločnosti niekto niečo povie, pozriem sa na manžela a zo všetkých prítomných ľudí sa usmejeme iba my dvaja, lebo pre nás to má význam, ktorý pre iných neexistuje.

Manželstvo je naozaj stávanie sa jedným, lebo často už nepoviem „myslím si“, ale „my s manželom si myslíme…“ Našu „kultúru“ tvoria spoločné koníčky – kone, obľúbený seriál, spoločenská hra, vety z obľúbených filmov, „naše“ pesničky, ktoré si, najradšej v aute, vyspevujeme, „naše“ tradície na narodeniny, Vianoce, Veľkú noc. Spolu sa modlíme, klaniame sa Bohu a rozprávame sa o Ňom… Keď jeden číta knihu, ten druhý už nemusí, lebo vie o všetkom, čo sa tam píše…

Keď sme boli ešte novomanželia a učili sa hospodáriť s nakúpenými potravinami, udeľovali sme si body, keď niekto zjedol niečo po dátume spotreby alebo niečo, čo už dlhšie ležalo v chladničke a pred konzumáciou to bolo treba ovoňať. A hovorili sme si, že „zachraňujeme“… Bola to taká naša hra a celkom sme sa na tom bavili… Potom sme raz išli v aute a pred nami červená dodávka s nápisom „Záchranári“. Samozrejme, že nám v jednom momente napadlo obidvom to isté: to majú plné poloskazeného jedla a zbierajú body.

Odvtedy už naše „záchranárske“ obdobie prešlo, ale nové situácie boli vždy novými výzvami, a tak stále je u nás doma niečo aktuálne, čo máme práve „rozohraté“.

S nadhľadom a humorom sa dajú odľahčiť aj vážne situácie, ktoré prídu tak či onak a stanú sa pre nás natoľko vážnymi a závažnými, nakoľko ich takými urobíme. Manželia, ktorí sú pre mňa veľkým vzorom, pochovávali polročného synčeka Janka. V ich postoji sa zrkadlila veľká odovzdanosť do Božích rúk a viera vo večný život. Na pohrebe rozdávali obrázok s fotkou synčeka, kde bol nápis: Na nebesia pre Pána, malého Jána.

Nie, nechcela som týmto článkom povedať, že sa máme stále zabávať a smiať a „užívať si“, ako je teraz moderné hovoriť na všetko, či robíme. Lacná zábava nie je nič pre nás. My radšej hľadajme radosť, ktorá je životným princípom, vyviera z dôvery v Božiu dobrotu, je spojená s láskavosťou a je niekde hlboko v nás, robí krásnymi a hlbokými naše vzťahy, ktorá je vierou v dobro druhej osoby.