Máte tri deti v rôznom veku. Akými spôsobmi sa podľa vás dá podporovať a formovať jedinečnosť každého dieťaťa zvlášť?
Na prvom mieste je spoznanie talentov každého dieťaťa a umožnenie ich rozvoja. Niekedy je to náročné motivovať dieťa v období, keď sa mu nechce rozvíjať svoj talent; máme však mnoho spôsobov, ako deti povzbudiť a potom to ide samo.
Ako sa teda dajú rozpoznať talenty u dieťaťa?
Pozorujeme, čo ich baví a tomu dávame príležitosť na rozvoj. Rozmýšľali sme, ako sprostredkovať „kráľovskú“ výchovu našim deťom, niečo podobné, ako mali kedysi na kráľovských dvoroch. A zistili sme, že to najcennejšie v dnešnej dobe je tráviť čas s deťmi. Vtedy to ľahko spozorujete a nájdete spôsob, ako deti rozvíjať. Veď žijeme v informačnej dobe a všetko si ľahko vygúglime alebo kúpime o tom knižku.
Čo myslíte konkrétne pod spôsobmi, akými sa dá deti povzbudiť v rozvíjaní svojich talentov?
Napríklad, ak vidím, že syn Filipko celé dni chodí s gitarou v ruke, ale nechce chodiť do ZUŠky, ukážem mu na YouTube chlapcov v jeho veku, ktorí sa sami učia hrať na gitare. Všetkým deťom sa to tak zapáčilo, že malá Terezka sama od seba poprosila uja Stanka, nášho terajšieho súkromného učiteľa gitary, a odvtedy máme učiteľa aj pre Dominika a Filipka. Tým, že sme sa rozhodli nemať doma televíziu, majú deti všetok čas určený na tvorivú činnosť, nie na pasívnu, a to nám veľmi uľahčilo život.
Ako hľadáte rovnováhu v rozdelení času vašich detí medzi školou, krúžkami a voľným časom? Ako dosiahnuť to, aby deti neboli ani preťažené, ani nebol zanedbaný rozvoj ich potenciálu?
Naše deti nechodia do družiny, a tak majú dostatok času tráviť ho rôznorodo – nemáme vrcholových športovcov ani hudobníkov, nechávame to na vývoj podľa veku a situácie. Najviac času trávia doma, kde majú ihrisko a veľa hudobných nástrojov. Skúsili si šport, ale nebavilo ich to organizovane. Aktuálne má každý do týždňa tri hodiny hry na hudobné nástroje, niektoré prebiehajú so súkromnými učiteľmi a zvyšné v ZUŠ; šport nemajú fixne organizovaný a raz do týždňa chodia na krúžok šachu.
Ako spoločne s deťmi hľadáte odpoveď na to, čomu by sa mali venovať, keď sa vrátia zo škôlky a školy? Ako vyberať záujmové krúžky a hľadať prienik, v čom sú dobré a čo ich baví?
Vašo: Hudobné nástroje som im ponúkol viaceré, nakoľko viem hrať skoro na všetko, ale na nič poriadne. Každý si vyskúšal viaceré a rozvíja tie, ktoré ho bavia. Chlapci mali jeden rok obdobie futbalu, rok na to bolo obdobie florbalu a teraz majú rok rybárčenia. Robia to, čo ich práve zaujíma a aj pre nás, rodičov, je to príjemná zmena ‒ učíme sa a bavíme sa s nimi.
Vašo, mávate so synmi vyhradený nejaký špeciálny „chlapský“ čas?
Organizované udalosti ako túry, kino a podobne máme párkrát do roka. Chcel by som sa v tom však zlepšiť a mať takéto akcie oveľa pravidelnejšie. No snažím sa byť chlapcom každý deň k dispozícii, či si zahráme na klavíri, gitare, bicích, na dvore futbal alebo florbal. Rybárčenie, stretká a iný program im zabezpečuje náš aktívny dedko Ferko.
Mária, máte niečo podobné s dcérou?
S Terezkou si spolu rady čítame a chodíme nakupovať (úsmev). 
Vašo, ste dlhoročný exalliev, teda saleziánsky odchovanec a absolvent bývalej strednej školy v Šaštíne. Akým spôsobom ostávate aktívnou súčasťou komunity exallievov?
Ako člen výkonného výboru a viceprezident združenia som v tíme, ktorý sa snaží čo najlepšie realizovať myšlienku odchovancov dona Bosca na Slovensku. Zároveň som častým účastníkom viacerých aktivít a podujatí, a teda čerpám najmä výhody „duchovného servisu“, ktorý zabezpečujeme pre našich členov.
Obaja však máte blízko k saleziánom a tiež ku službe v kostole a vo farnosti v Ivanke pri Dunaji. Akým spôsobom sa to prenáša do výchovy vašich troch detí?
Vašo: Obaja sme vyrastali v rodinách s výrazným saleziánskym zázemím, ja som absolvoval aj gymnázium v Šaštíne, snažili sme sa preto spojiť dobré návyky a rady, ktoré sme si do manželstva priniesli a vytvoriť tak vlastný know-how a návyky pre našu rodinu.
Zapájate aj deti do služby vo farnosti?
Áno, obaja chlapci od piatich rokov miništrujú, Terezka však v našom kostole miništrovať nemôže a tak pomáha robiť kostolníčku. Miništruje iba keď sme v Taliansku, kde je miništrovanie dievčat bežné, alebo na súkromných svätých omšiach.
Pomáha to vo výchove?
Ako každá zmysluplná aktivita, aj táto je veľmi nápomocná vo výchove a tiež v tom, ako s deťmi aktívnejšie a zmysluplnejšie využiť čas. Učia sa sústredeniu, správaniu a vystupovaniu pred väčšou skupinou ľudí, zodpovednosti za prípravu a, samozrejme, službe pre iných.
Vaša rodina chodí denne na svätú omšu. Od akého veku vašich detí sa vám to podarilo začleniť do vašej dennej rutiny?
Pravidelne sme začali chodiť, keď mala najmladšia Terezka dva roky. Chlapci mali vtedy päť a sedem rokov.
Zdá sa, že je dnes stále väčším problémom to, že sa posúva hranica, aké vyrušovanie detí je ešte prijateľné počas slávenia liturgie. Ako ste vychovávali svoje deti k tomu, aby boli počas sv. omše ticho a pozorné?
Vysvetľovali sme im, čo sa deje na svätej omši a dávali im čo najmenej príležitostí vyrušovať. Ak niečo nedodržali, povedali sme si to vonku, resp. pred príchodom do kostola. Sedeli sme v prvej lavici, ktorá sa nedala preliezť, a vždy sa jeden dospelý venoval jednému dieťaťu, preto nám občas pomáhali starí rodičia, čo pomohlo k úspešnému usmerneniu detí. Odkedy aspoň jeden chlapec miništroval, bolo to jednoduchšie.
Ako sa dá priučiť deti k tomu, aby si obľúbili pravidelné chodenie do kostola či k láske k liturgii?
Ak deti vidia súdržnosť rodičov a k tomu rovnakú aktivitu starých rodičov, v podstate nemajú dôvod vzdorovať. U nás bolo od začiatku samozrejmosťou, že sme všetci išli do kostola spolu. Aj ak sa niekomu nechcelo, išiel s nami. Deti vnímajú liturgiu veľmi citovo, čiže stačí im popísať, čo sa deje, a zaujme ich to.
Ako vyzerá váš rodinný modlitebný život?
Vašo: Pravdupovediac, asi nie sme najlepším príkladom modliacej sa rodiny ‒ spoločne sa modlíme len občas. Deti sa v domácom prostredí radšej jašia, no veríme, že raz k tomu spoločne dozrieme. Ja však vnímam modlitbu ako osobný vzťah s Bohom, a tak motivujeme deti k tejto forme, kedykoľvek cez deň.
Akým spôsobom napríklad?
Deťom sa snažíme vštepovať, že všetko, čo máme, je dar od Boha, a chceme za to neustále ďakovať. Zároveň tiež prosiť o ďalšie milosti, a to nielen keď nás trápia choroby a finančné problémy, ale aj keď sme zdraví a darí sa aj v podnikaní. Je príjemné, keď deti prídu za nami a povedia, za čo sa práve boli samy pomodliť.
Vašo, ako prežívate a napĺňate svoju rolu kňaza rodiny?
Myslím, že ako ten, ktorý svoje deti učí vážiť si ľudí, predkov, autority, mať prirodzenú autoritu otca a na prvom mieste mať v úcte nebeského Otca. Náboženská služba je v podstate prirodzená.
Aké sú podľa vás tri kľúčové veci pre dobrý duchovný život v rodine?
Vašo: Modlitba ako osobný rozhovor, pravidelné prijímanie sviatostí a duchovný rast, napríklad prostredníctvom duchovných obnov alebo čítaním literatúry.
Mária: Podľa mňa tiež v prvom rade modlitba, a potom prijímanie sviatostí, hlavne svätá spoveď a sväté prijímanie.
Václav Faltus sa narodil v roku 1977 v Ilave. Po štúdiách na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne absolvoval štúdiá štatistiky, informatiky a ekonómie na Bolonskej univerzite. Neskoršie stál pri zakladaní niekoľkých firiem; dnes sa venuje najme praženiu kávy Zlaté Zrnko a dohliada na chod firiem so zameraním na registráciu domén, webhosting, tvorbu a správu webstránok, poskytovanie internetových pripojení, predaja mobilného príslušenstva. S manželkou Máriou si vyslúžili sviatosť manželstva v roku 2005. Vo voľnom čase sa rád venuje autám.
Mária Faltusová sa narodila v roku 1980 v Bratislave. Študovala na Strednej škole podnikania v Senci; neskoršie pracovala v banke a tiež sa venovala budovaniu rodinnej firmy s manželom. Momentálne sa naplno venuje domácnosti a popri tom aj webeditorskej činnosti. S Vašom majú spolu tri deti, synov Dominika (11) a Filipa (9) a dcéru Teréziu (6). Rada si oddýchne pri dobrej knihe.
