Pri interakcii s inými ľuďmi sa mnohokrát stretávame s rôznymi ťažkosťami – a to nie len pre to, že nedokážeme úplne dokonale vyjadriť, čo majú na mysli, ale aj pre naše nedostatočné chápanie iných. Jednoducho, nerozumieme až tak presne, čo nám chcú povedať.
Blížny na prvom mieste
Grécky filozof Hérakleitos v jednom zo svojich diel hovorí: „Nevedia, ako počúvať či hovoriť; takí sú ľudia.“ Keď počúvame iných, takmer vždy premýšľame nad niečím iným. A ako tvrdil nemecký filozof Heidegger, keď s niekým prichádzame do interakcie, často máme už vopred nachystané svoje otázky. Pri počúvaní sa často samých seba pýtame, ako sa veci, ktoré k nám prenikajú, týkajú nás a našich záujmov. A tak bez toho, aby sme to vôbec zamýšľali, prestávame sústredene počúvať a radšej presmerujeme pozornosť na seba samých a svoje záležitosti.
Niekedy sme na seba sústredení až tak veľmi, že keď chce s nami niekto nadviazať rozhovor a podeliť sa o nejakú skúsenosť, v priebehu pár sekúnd nám myseľ začína utekať k spomienkam na podobnú situáciu, ktorá sa prihodila v našom okolí. Dokonca sa stáva, že prerušíme v hovorení druhého človeka len preto, aby sme mu povedali, čo sa v tej situácii stalo nám. Táto tendencia urobiť zo seba samého referenčný bod, ku ktorému sa neustále vraciame, je veľmi častá a je náročné nájsť niekoho, kto dokáže počúvať bez akýchkoľvek osobných záujmov či snahy obrátiť pozornosť na seba.
Tento návyk ‒ byť pozorný voči iným ľuďom len do takej miery, do akej to má do činenia s nami ‒ je obrovskou prekážkou v plnom porozumení iným.
Jedine ak pravdivo milujeme druhých, dokážeme ich aj aktívne počúvať bez nároku na pozornosť pre nás. Vtedy sa usilujeme porozumieť im bez ohľadu na to, či máme čo povedať k tomu, čo s nami zdieľajú, bez ohľadu na to, či to má niečo do činenia s nami osobne. Často sa stáva, že keď ľudia vnímajú, že ich ten druhý nepočúva, to radšej s rozhovorom vzdajú s pocitom: „Toto nie je o tebe! Chcel/a som sa o to s tebou len podeliť.“
Na pozadí myšlienok
Pre pochopenie druhých nestačí len rozumieť vysloveným slovám a mať poňatie o obsahu ich významu. Musíme porozumieť aj pocitom, ktoré sa snažia vložiť do slov, a rátať s tým, že to nedokážu urobiť celkom presne. Úplne počúvať znamená objavovať druhú osobu na každom stupni komunikácie, nie len na úrovni jej slov.
Kardinál Carlo Maria Martini (predtým známy ako arcibiskup v Miláne) zvykol hovoriť, že by sme mali začínať každú našu komunikáciu vyjadrením svojich pocitov. Povedal, že jedna z vecí, ktoré nám pomôžu skutočne počúvať je, keď si všímame oduševnenie, s ktorým ten druhý hovorí o istých špecifických veciach a sústredíme sa na to, čo viackrát opakuje a čo ho rozžiari.
Ako môžeme lepšie interpretovať slová iných?
Vzdialenosť medzi tým, čo ľudia hovoria, čo sa snažia vyjadriť zo svojho vnútra a čo my rozumieme, je často obrovská. No už len to, že vieme o tomto nepomere, nám pomôže predísť mnohým nedorozumeniam.
Stáva sa viac než často, že sme vnímavejší na isté slová, ktoré majú pre nás špeciálny význam a myslíme si, že už presne vieme, čo nám ten druhý chce povedať. No pravdou je, že nám skutočný význam môže uniknúť. Ale keď nám niekto niečo začne hovoriť a v našej hlave už beží proces v zmysle ja presne viem, čo chceš povedať – často s nastavením, že ten druhý sa určite mýli– nikdy nebudeme vedieť, čo nám chcel skutočne sprostredkovať.
Na to, aby sme lepšie porozumeli, je dobré overiť si význam vypočutých slov po tom, ako niekto ukončil, čo hovoril. Môže nám pomôcť napríklad otázka: „Takže to, čo hovoríš, znamená…?“ Preformulovanie myšlienky do vlastných slov je výborným spôsobom, ako sa vyhnúť nedorozumeniam.
Empatia
Predstaviť si seba v koži iného človeka je ešte dôležitejšie ako snažiť sa pochopiť ho rozumom: musíme byť vzájomne empatickí, aby sme dokázali plne vstrebať, čo hovorí druhá osoba. Počúvaním rastieme aj v oblasti duchovného života – pri počúvaní nejde iba o to, že stojíme pred druhým človekom a prijímame jeho slová; ide skôr o vytváranie „príbytku“ v našom vnútri, kde ten druhý môže spočinúť.
Ľudia vyjadrujú, čo je v nich, mnohými spôsobmi a to vyžaduje, aby sme ich prijímali a porozumeli im takým, akí sú. Napríklad, niektorí ľudia radi preháňajú, pretože cítia potrebu vzbudiť pozornosť v ich poslucháčoch – nie pre to, že chcú klamať. Snažia sa nám umožniť cítiť to, čo prežívajú oni a to s rovnakou intenzitou, aká v nich rezonuje, keď o tom rozprávajú.
Pestovanie ticha
Ticho je jazykom lásky, hĺbky a vlastnosťou plnej prítomnosti pre dobro druhej osoby. Ticho je často oveľa výrečnejšie a veľavravnejšie ako akékoľvek slová. Je to spôsob, ako byť prítomným pre druhých ľudí a prijímať ich s otvorenosťou a vnímavosťou.
Enzio Bianchini, taliansky katolícky autor a zakladateľ mníšskej komunity, napísal, že „hlboké ticho rodí nezištnú lásku, pozornosť voči druhým, víta ich a súcití s nimi. Ticho vydoluje priestor v našom vnútri a my môžeme do nás voviesť druhých, aby tam žili.“
Praktická rada
Zostávať pokojným je niečo, čo nám môže nesmierne pomôcť. Inak si našu úzkosť ľudia zaručene všimnú. Nikdy predtým nebolo tak dôležité, aby sme dávali našu plnú pozornosť druhým ľuďom nechajúc naše smartfóny nedostupné a nerobiac nič popri počúvaní druhých. Mali by sme sa im pozerať do očí a neprerušovať ich, ak to nie je nevyhnutné. V konečnom dôsledku je aktívne počúvanie spôsobom prejavu lásky.
https://aleteia.org/2017/10/20/the-art-of-intentional-listening/
Preklad: Jakub Betinský
