Kontemplatívna mama: Ako sa mi zjavil Pán v každodennosti materstva

Evanjelium o zjavení Ježiša učeníkom pri rybolove ma úplne dostalo. Presne vystihlo môj život.

Podobne ako učeníci – rybári, žila som si svoj život, svoje povolanie, svoju každodennosť.

Modlila som sa, to áno. Dokonca som vedela, že Ježiš je prítomný v Božom Slove (tak som ho čítala), v Eucharistii (tak som ju takmer denne prijímala), v spoločenstve (tak som ho mala). Robila som všetko, dobré a spásonosné.

Potom prišli do môjho života deti.

Všetko sa mi rozsypalo.

Pri Božom Slove som zaspávala. Svätú omšu som obmedzila na tú nedeľnú, pretože zažívať ten masaker svätej omše s deťmi mi stačilo raz za týždeň. Zostalo mi akurát spoločenstvo.

Bola som na dne.

Žila som svoje povolanie tak hrdinsky, ako som len dokázala. Každý deň som bojovala, aby som z neho neušla – do zamestnania, na talianske pobrežie alebo hoci na Mesiac. KAMKOĽVEK, chápete.

Starala som sa o synka, po čase aj o jeho malú sestru. Pri tom aspoň ako tak o manžela a náš vzťah.

Vtedy som postupne začala v tme rozoznávať postavu. Nadobúdala stále jasnejšie kontúry. Cítila som pokoj a chcelo sa mi plakať od úľavy.

„To je Pán!“

To je Pán! To je Pán! To je Páááán!!!!!!!!!

Konečne som našla Pána. Celkom uprostred môjho povolania! Uprostred môjho života. V námahe každodennosti. V poburujúcej všednosti, ako píše moja obľúbená Ann Voskamp.

Pochopila som, že nemusím nikam chodiť, aby som sa s Ním stretla. On sám mi ide v ústrety tam, kde práve stojím.

Nie, toto pochopenie nepoprelo Ježišovu prítomnosť v Božom Slove, v Eucharistii či v spoločenstve.

Bol to nový objav. Bola to HEUREEEEKAAAAA!!!!!

Ježiš je prítomný AJ vo všednosti, v okolnostiach môjho života, v nich a cez ne prichádza.

Tam sa začala rodiť moja nová modlitba. Spájanie sa s Ježišom počas dňa. Vnáranie sa do vedomia, že On je vo mne a ja v ňom. Tiché tu-bytie jeho vo mne a mňa v ňom. Prehlbujúce sa vedomie, že môj život sa deje v ňom, že ja sa dejem v ňom.

Bolestné opúšťanie predstáv, ktoré som si o svojom vlastnom či našom rodinnom duchovnom živote vytvorila. Volám to návrat domov. Ako keď sa puberťák vzbúri proti rodičom. Poctivo si prejde určitý životný oblúk a vráti sa k hodnotám, ktoré mu rodičia odovzdali. Návrat domov je pre mňa oslobodenie sa od pomerne náročných predstáv, čo všetko je potrebné, aby som robila pre svoju rodinu, pre naše deti, na to, aby sme mali kvalitný duchovný život a blízky vzťah s Ježišom.

Je to o jednoduchosti.

Aj o úžase, že Boh si priťahuje naše deti spôsobom, aký sám chce.

Je to o úľave, že môžem zlyhať.

Je to o tom, že áno, mám byť pre naše deti vzorom. Ale v čom? V pachtení sa o dokonalosť – hoci duchovnú… alebo v odovzdanosti Bohu,  áno, v zlomenosti, v milosrdenstve so sebou a svojimi chybami, v sebaprijatí ako kusu pokrkvanej človečiny, ktorej meno je Milovaná?

To je návrat domov.

To je pre mňa život v Pánovej prítomnosti.