Blogujúci tato: Suma lásky

Veľký, 90-eurový účet za obed a malý, 3-eurový vstup do detského kútika. Čo bolo drahšie? Ten 3-eurový vstup. Prečo?

Dedo môjho syna, slovom tatino, mal narodeniny, a tak sme zašli na obed do country reštaurácie. Dlhé listovanie jedálnym lístkom, nápoj, polievka, hlavné jedlo, u mňa aj dezert, ktorý sprevádzali gúľajúce oči mojej manželky a mamy, s otázkou, kde sa to do teba všetko zmestí, či som krava, že mám 4 žalúdky , či sa nehanbím, že vyzerám ako moja manželka 5 minút pred pôrodom a pod. Deti sa hrali v detskom kútiku a odjedali nám z tanierov (nikdy sa im neoplatí kupovať vlastnú porciu). Pekná rodinná akcia, pekná nedeľa. A potom prišiel účet. 90 €. Zopár podobných akcií, vlastne všetky, platili doteraz vždy rodičia, tak som si povedal, že teraz to zaplatím ja, škoda však, že som to povedal úplne na začiatku. Slovo som dodržal, peňaženku vyprázdnil. Po ceste domov ste mohli v aute počuť:  „Za 90 € by som toľko kuraťa s ryžou narobila,“ „To by bolo rezňov,“ „Toľko miniem na stravu za týždeň.“ Do toho však vstúpil môj brácho a povedal: „Tých 90 € nebolo za jedlo, ale za spoločný čas a zážitok.“ A mal pravdu. V tú nedeľu nemusela mamina alebo moja drahá stáť pri šporáku, nemuseli sme umývať riad, dopriali sme si kvalitné a chutné jedlo, spoločný čas a tým všetkým sme podčiarkli dôležitosť oslavy narodenín, odkomunikovali sme tým tatinovi, dedovi: „Si pre nás dôležitý a sme radi, že si medzi nami.“ A toto sa už nedá počítať spôsobom „za kilo ryže dáš euro, k tomu prirátaj 3 eurá za kura a máš obed“.

O pár dní neskôr sme išli s manželkou a deťmi do detského kútika plného trampolín, skákacích hradov a podobných atrakcií. Také to miesto, kde zoberiete deti, aby sa vyskákali, mali pohyb, keď je vonku mizerné počasie. Vstup stál 3 €. Teraz vám zhruba opíšem, ako to v detskom kútiku vyzeralo, aby som mohol ďalej zmysluplne pokračovať. Hneď za vstupnými dverami bola reštauračná časť. Kofola, pivo, koláčiky a iné pochutiny pre rodičov a deti. Nasledovala časť, kde sa dalo sedieť a zjesť či vypiť tieto pochutiny. Až potom išla časť, kde boli všetky atrakcie pre deti. Prišli sme dovnútra, vyzuli sa a išli sa so synom hrať na skákací hrad. Jašili sa, bláznili sa, fotili sa a zrazu som si všimol, že je okolo mňa veľa cudzích detí. A chceli sa hrať aj ony. Nechápal som a hlavne som sa chcel venovať môjmu synovi. A potom som si to všimol. Bol som jediný rodič, ktorý tam bol pre svojho syna. Tie ostatné deti mali rodičov posadaných za stolom pri pochutinách. Rodičia „pochutinári“ udržiavali kontakt s ich deťmi asi takto: „Ešte raz pôjdeš na ten veľký hrad, tak ideme domov,“ „Prestaň sa naháňať, lebo tam za tebou vlietnem“ (aká irónia, keďže po tom to dieťa najviac túžilo a rodič to bral ako vyhrážku). Všetko to zakončil obraz troch mamičiek, ktoré boli tak domaľované a prerobené, že keby ich zabalili do peknej ružovej krabice s celofánom, mýlili by si ich s barbie. Tieto mamičky si takmer celú hodinu nevšimli svoje dcéry, ako sa zúfalo snažia upútať ich pozornosť zlým správaním. Tieto mamičky nemali snahu ani ich upozorniť. Viem, každý rodič si potrebuje oddýchnuť, ale verte mi, toto nebol ten prípad. Veď sa dá zahrať sa 15 – 20 minút s deťmi, spoločne si kúpiť pochutinu a opäť mať tak spoločný čas. A keď potrebujem naozaj od všetkého vypnúť, tak neberiem so sebou deti.

Čo sme dostali za 90 €? Spoločný čas, bezstarostný obed, rodinnú pohodu, zážitok, moment. Čo dostali tie deti za 3 €? Prázdno a zážitok, že sa s nimi hral cudzí tučný ujo, a nie ich mama či tato. Pri peniazoch nejde o sumu, o tú cifru na konci bieleho podlhovastého papierika. Ide o to, čo za tú sumu dostaneme. A nie vždy to musí byť hmotné. Veľký, 90-eurový účet za obed a malý, 3-eurový vstup do detského kútika. Čo bolo drahšie?