Sestra Kamila Novosedlíková: Pre dobrý život potrebujeme pozitívne vzory. Na Slovensku ich máme mnoho!

Ste autorkou pomerne rozsiahlej monografie o biografických črtách štyridsiatich troch sestier saleziánok na Slovensku. Prečo práve táto téma?

Cítim sa byť zrastená s tými, čo tu žili predo mnou, či už hovoríme o pokrvných predkoch alebo o členoch duchovnej či národnej rodiny. Pamätám si, že často sme pri stretnutí s príbuznými s vďačnosťou spomínali na tých, čo nás predišli do večnosti. Pri prezeraní rodinného albumu sa nám vynárali spomienky na spoločne prežité detské huncútstva alebo sme so smiechom spomínali na smiešne vykrútené dedkove fúzy a jeho požiarnickú uniformu. Dnes si uvedomujem, že takto sme utužovali rodinné putá.

Neskôr počas mojich štúdií v Ríme som sa presvedčila, že to, čo prežil náš národ počas totality, bolo hrdinstvo hodné zapísania a nezabudnutia. Keď som sa neskoršie vrátila z mojich štúdií v Taliansku v deväťdesiatych rokoch, zakladali sme komunitu na Orave. Pri rozhovore s jednou staršou paňou mimochodom spomenula, že kedysi dávno pôsobili v Dolnom Kubíne sestry saleziánky. Hovorila o nich s takou láskou a vďačnosťou, že ma to veľmi zasiahlo! Povedala som si: „Po vyše štyridsiatich rokoch si stále ľudia pamätajú naše sestry, ktoré na danom mieste mohli ostať len dva roky, lebo ich násilne v noci vyviezli von z mesta presne v roku 1949. Aké to museli byť vzácne ženy, keď dokázali vryť takúto brázdu do sŕdc ľudí za tak krátky čas! A chcela som vedieť o nich viac (úsmev).

Ako toto bádanie po stopách slovenských saleziánok pokračovalo ďalej?

Keď som študovala teológiu na Spišskej kapitule, zamýšľala som sa nad témou diplomovej práce. Školiteľ ma povzbudil, aby som skúsila preskúmať viac históriu našej rehole na Slovensku, pretože dovtedy nebola takmer vôbec zmapovaná. V archívoch som sa dostala k osobnej korešpondencii biskupa Jána Vojtaššáka so sestrami saleziánkami. Bola som dojatá, keď som držala v rukách listy, ktoré písal náš mučeník. Nakoniec som zhromaždila toľko materiálu, že by bolo možné z toho napísať aj dizertačnú prácu. Tak som pokračovala.

Sú výsledky vášho skúmania prístupné aj verejnosti?

Áno, v roku 2005 vyšla prvá kniha s názvom Dejiny Inštitútu dcér Márie Pomocnice na Slovensku. V roku 2015 bola vydaná druhá publikácia s názvom Životy slovenských sestier saleziánok.

Čo prinieslo do vášho osobného života poznanie histórie saleziánok na Slovensku?

Do hĺbky som si uvedomila, že bohatstvo, ktoré bolo v žitých životoch našich predkov, ostane nepoznané a bolo mi to ľúto. Je to škoda, pretože potrebujeme pozitívne vzory hodné nasledovania. A my ich máme na Slovenku, no nepoznáme ich. Preto ich hľadáme mimo našich geografických a možno aj kultúrnych hraníc. Pri skúmaní histórie ma oslovil „veľký život“ týchto „malých žien“ a pocítila som túžbu prispieť k tomu, aby ho poznali aj iní. Začala som byť veľmi hrdá na hrdinstvo našich sestier. Utrpenie, odvahu a múdrosť týchto ľudí treba zdieľať a čerpať z nej. Aj z ich chýb a ľudských slabostí sa dá poučiť. Pravdivé písanie o živote ľudí nemôže byť nejaké lacné nasladlé fabulovanie nepravdivých obrazov. Boli to predsa ľudia so všetkým, čo k ľudskej prirodzenosti patrí. Táto sila vzoru z minulosti ma oslobodila od predstavy nedosiahnuteľnej dokonalosti v ľudskom živote. Naučilo ma to tolerancii k sebe samej aj k ľuďom naokolo.

Majú dnes ľudia záujem poznávať svoju históriu?

Ak by sme sa zamysleli všeobecne nad históriou, pretože história saleziánok na Slovensku je veľmi špecifická téma, žiaľ, zdá sa mi, že mnohí ľudia nepoznajú a nechápu kľúčové historické udalosti na Slovensku. Potom je pre nich aj samotná prítomnosť nepochopiteľná a neuchopiteľná. Ak človek vníma súčasný kultúrno-spoločenský kontext bez toho, aby vedel, že je tu nejaká prebiehajúca postupnosť v tom, že v minulosti niekto niečo začal, že za to trpel a my jeho dedičstvo nesieme a formujeme ďalej, potom človek ani nevie, kam smeruje jeho život.

Čo sa s tým môžeme urobiť?

Potrebujeme si pripomínať príbehy ľudí, ktoré nás môžu inšpirovať. Máme ich na Slovensku mnoho. No predstaviť ich treba tak, aby to bolo atraktívne a pravdivé zároveň.

 V Katolíckej cirkvi na Slovensku je celkom bežné, že sú muži s duchovným povolaním posielaní na štúdiá na prestížne univerzity do Talianska, Nemecka či USA. Ako je to so zasvätenými ženami na Slovensku?

Aj zasvätené ženy na Slovensku chodia študovať do zahraničia, dnes to vôbec nie je problém. My saleziánky sme výchovná rehoľa a potrebujeme veľa, aby sme mali čo dávať. U nás má väčšina sestier vysokoškolské vzdelanie.

Mnohé ženy musia stále vo svojom pracovnom, alebo aj rodinnom prostredí zápasiť so stereotypmi, ktoré útočia práve na ich schopnosť intelektuálnej činnosti, na líderské schopnosti či emočnú stabilitu. Máte aj vy skúsenosti s niečím podobným?

Čo sa týka negatívnych príkladov správania sa mužov voči ženskému pokoleniu, stretla som sa s tým, no zdá sa mi, že už prešla doba, kedy si viacerí muži aj v Cirkvi mysleli a dávali najavo, že oni sú „tí celí“ a my, sestry, sme „polovičné“. Dnes je to už, chvála Bohu, zriedkavé.

No v hlbšej minulosti v časoch tajnej Cirkvi som poznala príklady duchovnej manipulácie, ktorá berie inému človeku osobnú slobodu.

Dnes ženy dokážu skôr rozlíšiť a neboja sa ozvať. Keď žena vie taktne oponovať a argumentovať, tak sa „to dá“ (úsmev).

Ako vnímate povolanie ženy k intelektuálnej práci?

Povedala by som, že človek je povolaný k intelektuálnej práci. Intelektuálna práca sa rodí cez osobné dozrievanie a utrpenie bez rozdielu pohlaví. Tak je to aspoň v mojom prípade.

Žiačka, študentka, učiteľka, tajná rehoľníčka… moja intelektuálna práca, to bolo vždy tvrdé každodenné úsilie.

Keď som počas totality ako tajná rehoľníčka učila na strednej škole a za dobré výsledky mi za odmenu navrhli vstup do strany, radšej som zo školstva odišla.

Túto skúsenosť nazývam „totalitný pretlak“. Po revolúcii sa začali vynárať sklamania vo verejnom živote, ale aj vo vlastných radoch. Bol to nesmierny vnútorný tlak a úzkosť. Potrebovala som zo seba tú bolesť nejako dostať, tak som si vzala písací stroj a začala som písať… Teraz, keď už mám status dôchodkyne, tak mám na intelektuálnu prácu priestor. A celkovo si to užívam – celý dôchodok (úsmev).

Vnímate teda intelektuálnu činnosť a utrpenie ako spojené nádoby?

Premýšľam o tom skôr tak, že utrpenie vovádza človeka do hĺbky, k podstate vecí. Múdrosť sa skrýva v hĺbke. Mnohé z veľkých osobností kultúrneho života veľa trpeli, azda aj vďaka tomu dokázali vytvoriť diela plné krásy a inšpirácie. Prežité ťažkosti z nich vykresali a vymodelovali „spevnené“ osobnosti, ktorými len tak hocičo nezakmásalo. 

Kedy a ako ste vy rozlíšili svoje duchovné povolanie?

V detstve som takmer vôbec nevídala rehoľníčky ani som netúžila stať sa jednou z nich. V 60. rokoch sa dostali z väzení mnohí politickí väzni a stretla som sa s viacerými saleziánmi. A to boli muži ‒ nádherné osobnosti plné lásky k Bohu i ku konkrétnemu človeku. Niekedy tesne pred Pražskou jarou som sa dostala na duchovnú obnovu, kde ma Boh „poklepal po pleci“. Prvý raz v živote som si uvedomila, aký veľký dar mi Boh dal vo svojom Synovi. A vo mne rezonovala otázka: „A čo dáš Bohu ty?“ Tak som chodila a premýšľala, čo by som Mu mohla dať. Rozhodla som sa, že Mu dám to najkrajšie, čo som vtedy mala… „Dám Ti, Bože, moju mladosť.“

Prečo ste sa rozhodli pridať práve k saleziánkam?

Počas totality som poznala len saleziánov. Bolo to v tom čase čosi nevšedné, že dospelí majú záujem o nás mladých, že majú záujem o mňa osobne. To ma dostalo!

Začala som tušiť, že aj ja chcem takto fungovať. Tak ma zoznámili so staršími saleziánkami, ktoré sa vrátili zo sústreďovacích táborov.

Bez ohľadu na to, či je žena povolaná zasvätiť svoj život v duchovnom povolaní alebo v rodine, prežívajú ženy svoju spiritualitu iným spôsobom ako muži?

V prvom rade je samotné slovo „spiritualita“ zaujímavé. Pre mňa to znamená „žitá skúsenosť s Bohom“. Nerozlišujem ju na ženské a mužské prejavy. Zdá sa mi, že každý človek zvlášť je pozvaný do tanca s Bohom. Človek je pozvaný Bohom do tanca, ktorý on sám chce viesť a tancovať naplno a s radosťou, či to bude valčík, či polka, či tango. Táto metafora mi na slovo „spiritualita“ sedí najviac.

V čom spočíva duchovná zrelosť ženy?

Mám tu obraz mojej mamy, ženy, ktorá dozrela do materstva všetkých ľudí. Záleží jej osobne a konkrétne na ľuďoch, postará sa o nich konkrétne.

Je pokojná „levica“, načúvajúca srdcom i umom, vzbudzujúca dôveru, ponúkajúca istotu bezpečia pre slabých. V ohrození však vie smelo „zaútočiť“. A má i odvahu dieťaťa, ktoré povie pred všetkými, že „cisár je nahý“…

V čom spočíva krása človeka?

Keď je sám sebou, keď sa neštylizuje do niečoho, čo nie je. Keď je naplno tým, kým je.

Akým spôsobom môže žena aktívne prispievať k svojmu duchovnému dozrievaniu?

Azda hľadaním múdrosti. Ja osobne často hľadám múdrosť v literatúre, teraz najčastejšie v žalmoch, ďalej v rozhovore s človekom, pýtam sa ho a počúvam.

Sama túžim zmúdrieť a nájsť otázku, ktorou ten druhý objaví v sebe múdrosť.

Postupne zisťujem, že najefektívnejšie je nechať sa Bohom premieňať v odovzdanosti. Moje aktívne dozrievanie je stále viac pasívne: necítim potrebu hovoriť veľa Bohu. Mám viac potrebu počúvať Ho. V tichu, v samote, v prírode. Už sa mi akosi nežiadajú dlhé prednášky. Niekedy stačí i jedna veta z Písma, možno jedna spojka vo vete, ktorá ma osloví a v tom máličku… len byť s Ním.

Foto: súkromný archív sestry Kamily

Kamila Novosedlíková FMA sa narodila v roku 1951 v Bratislave. Vyštudovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbory slovenský jazyk a anglický jazyk. V rokoch 1990-1992 študovala saleziánsku spiritualitu v Ríme na pápežskej fakulte Auxilium. Ďalej úspešne ukončila štúdium teológie na Spišskej kapitule a doktorát získala na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Svoje prvé rehoľné sľuby v Inštitúte dcér Márie Pomocnice zložila už v roku 1984 a za socializmu pracovala ako učiteľka, knihovníčka a referentka vo Vydavateľstve ALFA. Od roku 2001 je členkou medzinárodnej asociácie saleziánskych historikov ACSSA. Príroda a hudba boli záľubami, teraz sa stali liekmi.