Andrea sa narodila v Bratislave, vyrastala v jedenásťposchodovom paneláku. K starej mame, bývajúcej v časti Bratislavy Koliba, chodila denne, pešo cez les, a strávila tam väčšinu detstva. Z jej rozprávania sa raz dozvedela, že jej prastarí rodičia boli jedni z prvých osídľovateľov Koliby, lebo boli chudobní. To malo zásadný vplyv na Andreinu túžbu žiť v prírode, najlepšie na samote. Keďže aj jej manžel vyrastal v byte, gazdovaniu sa museli priúčať „od piky“, ale čo sa naučili, hneď odovzdávali svojim ôsmim deťom a ľuďom, ktorých to zaujímalo. A tak vznikla gazdovská dedinka Abeland.
Keď Andrea nastúpila do zamestnania, dostala ponuku mať trojizbový byt v Petržalke. „Vtedy som povedala, že radšej budem stanovať, ako žiť v meste na sídlisku. Vtedy sa už asi prejavovala určitá moja radikalita alebo schopnosť ísť za svojimi túžbami. Paradoxne, potom, keď som sa vydala, to aj tak dopadlo, že sme na pár týždňov stanovali na priehrade, pretože sme nemali kde bývať. S odstupom času pokladám za veľmi dôležité nevzdávať sa a ísť za svojimi túžbami.“ Avšak, než sa ich hospodárstvo začalo postupne rodiť či stvárňovať, museli s manželom prekonať množstvo prekážok a problémov…
Experiment s Bohom a cesta za snom
„V čase skúšok a hľadania správnej cesty bol ďalšou kľúčovou skutočnosťou náš experiment s Bohom – či naozaj platí to, že sa o človeka postará, keď mu dôveruje, a nerobí si prílišné starosti o materiálne dobrá pre svoj život. Veď Ježiš v evanjeliu hovorí: ‚Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba.‘ Tak sme sa rozhodli mu aj v tom dôverovať. No a vtedy sa začala séria zázrakov v našom živote.“ Dnes môžu obaja s istotou povedať, že Abeland bol budovaný z Božej prozreteľnosti, v dôveru ktorej sa stále viac učili. Nebolo ich zámerom budovať niečo pre verejnosť alebo biznis, ale ľudí postupne začalo „niečo zvláštne“ priťahovať. Preto si povedali, že jeden deň v týždni, v sobotu, svoje hospodárstvo sprístupnia verejnosti a skúsia reagovať na to, čo by návštevníci chceli. „Postupne sa to vykryštalizovalo k určitému spojeniu tradície, permakultúrneho, teda udržateľného hospodárenia, s potrebou ochrany prírody. Abeland sa stal dosť navštevovaným miestom.“ Manželia – neskôr aj spolu s ich staršími deťmi – začali robiť programy, zážitkové i vzdelávacie, týkajúce sa zdravého života človeka, rodiny, hospodárenia a prírodného staviteľstva. Podujatia sprevádzali ochutnávky jedál z domácich produktov a predaj domácich výrobkov z dvora. Postupne začali robiť aj svadby vo vonkajšom prírodnom prostredí, ktoré sa v posledných rokoch (ako i v zložitej koronovej dobe) stali značne obľúbenými. V tomto všetkom sa našlo miesto aj pre život s bezdomovcami, ktorých im Boh posielal.
Pre mnohých ľudí je však veľmi ťažko pochopiteľné, prečo je Abeland otvorený pre verejnosť len jeden deň v týždni. Odpoveď Andrey je jednoznačná a logická: „Chceme si zachovať náš spôsob života a nejsť vyložene komerčnou cestou. Takže stále platí, že hľadáme určitý kompromis medzi pokojom, ktorý takýto životný štýl ponúka, záujmom ľudí z vonku a potrebou sa uživiť.“ Jej manžel chodil celé roky do zamestnania, no posledný rok je už doma.
„Viete, my sme nechceli deti. Ale keď vidíme a pozorujeme tie vaše, tak už chceme.“
Neoddeliteľnou súčasťou Abelandu a celého tohto spôsobu života sú aj deti manželov Abelovcov. Každé z nich si našlo akési svoje miesto či záľubu, ktorú rozvíjalo, realizovalo a zdokonaľovalo. Rodičia ich v tom podporovali a nechávali im slobodu pre vlastné túžby a predstavy. „Keďže máme osem detí, tak nám vzniklo veľmi všestranné spoločenstvo rodiny, kde bola zastúpená výtvarná a umelecká tvorba, remeslá ako kováčstvo, hrnčiarstvo a drevorezba, bylinkárstvo a gastronómia, prírodné staviteľstvo, ale všetko v malom.“ Popri tom realizovali permakultúrne záhradky a ovocinárstvo, ktoré teraz rozvíja jeden z ich synov, Tomáš – ten je okrem iného aj členom pracovného tímu iniciatívy Kresťan na vidieku. Andrea s hrdosťou matky spomína: „Zažili sme, ako nám raz niekto z návštevníkov povedal: Viete, my sme nechceli deti. Ale keď vidíme a pozorujeme tie vaše, tak už chceme.“
„Postupne deti odchádzajú z domu, tak už je to zas iné. Nie sme už schopní robiť toľko zážitkových programov, ale zas sa tvorí niečo nové. Táto doba nás tiež, ako aj všetkých ostatných, odstavila od možnosti sa stretávať, a teda byť otvorení aj pre návštevníkov.“ Andrea však dodáva, že vnútorný pokoj nestráca, pretože doterajší život jej dal dosť dôkazov, že dôvera v Božiu Prozreteľnosť sa oplatí. „Vždy sme mali čo jesť aj čo si obliecť, aj strechu nad hlavou, tak ako Ježiš hovorí v evanjeliu. Človek sa nesmie nechať stresovať predstavami mysle z budúcnosti, pretože naša myseľ má neuveriteľnú schopnosť vytvárať katastrofické scenáre.“
Duchovná služba pre rodiny
„Podľa Božieho prisľúbenia sa Boh postará len o prítomný deň. A to naozaj robí. Naozaj môžem potvrdiť, že nám nikdy nič nechýbalo, i keď na účte sme nikdy toho moc nemali, alebo ak aj áno, nie nadlho.“ Z túžby podeliť sa so svojimi skúsenosťami vo viere aj v rodinnom živote manželia spolu so svojimi priateľmi založili o. z. Pre rodiny, v rámci ktorého poskytujú programy obnovy rodinných i duchovných vzťahov, duchovné obnovy pre ženy, mužov, manželov, ale aj programy Otec a dcéra či Otec a syn.
V septembri 2020 sa „pani Abelandu“ podarilo vydať knihu Tajomstvo Božieho kráľovstva, na ktorej pracovala niekoľko rokov. Opisuje v nej duchovné procesy, ktoré sú jej skúsenosťou či výpoveďou, obohatené aj o skúsenosti významných osobností duchovného života. Hoci v knihe nehovorí priamo o živote v Abelande, priznáva, že vidiecky spôsob života veľmi výrazne formoval túto duchovnú skúsenosť. Najviac ju formovala skutočnosť, že Abeland bol budovaný z Božej prozreteľnosti, teda z dôvery postavenej na Bohu. „A myslím si, že to je aj niečo, čo sem ľudí najviac priťahuje. Často sa nás pýtajú, že čo to tu cítia; že je to niečo zvláštne, príjemné, nejaký druh pokoja, ktorý nepoznajú. My sa v súčasnosti snažíme byť vnímaví a otvorení tomu, čo tu chce Boh tvoriť, i keď nevieme zatiaľ, čo by to malo byť.“
Svedectvo či pozvanie na záver…
„Spomeniem ešte jednu moju veľmi výraznú túžbu, ktorá sa síce nikdy zatiaľ neuskutočnila, ale tu proste je a celé roky. Náš spôsob života sa mi z hľadiska rodiny zdá byť natoľko dobrý, že som veľmi túžila, aby mohli vznikať komunity založené na podobných princípoch fungovania, ale v spojitosti s viacerými rodinami, tak, aby mohli zabezpečiť čo najväčšiu sebestačnosť komunity. Som presvedčená, že návrat k lokálnemu hospodáreniu by dal aj odpovede na dnešné ekologické, sociálne a iné problémy. Vo svojich víziách ohľadne väčších komunít som sa s dôverou obracala na Boha a domnievala som sa, že ak na takéto dielo treba ľudí, pôdu a aj finančné prostriedky, tak Božiu vôľu spoznám podľa toho, keď toto všetko nám dá a my budeme môcť budovať niečo ďalšie, aj na základe skúseností z nášho života. Prešlo skoro dvadsať rokov a nikdy sa nepodarilo, aby sme mali pôdu, ľudí aj peniaze. Nakoniec som si uvedomila, že som vlastne nehľadala Božiu vôľu, ale svoju istotu. Životné skúsenosti ma naučili, že Boh vždy jedná v našej neistote, tam, kde môžeme mať len vieru. Keď som si toto uvedomila, tak sme sa o tom porozprávali s manželom a takmer okamžite sa rozhodli, že dávame Bohu priestor pre založenie komunity, aj keď na to nemáme vôbec nič. A niečo sa začalo diať. Neviem celkom popísať čo, lebo to zatiaľ nie je vidno navonok. Alebo by som povedala, že navonok je to ešte, vzhľadom na súčasnú situáciu, zložitejšie. Ale máme silný pocit, že Boh niečo nové tvorí …“
Viac o Abelande sa dozviete na ich webstránke. V rámci projektu Inšpiratívne príbehy z vidieka Vám prinesieme aj zaujímavé príbehy iných členov rodiny Abelovcov.
