Čas príchodu mojich kamarátok, s ktorými som sa dohodla, že sa k nám prídu s deťmi pohrať, sa blížil.
Moja bielizeň ešte stále visí na sušiaku a ďalšie kôpky sú rozložené v obývačke na gauči. Fičím ako fretka, aby som ich stihla odložiť. Dcérka sa mi motá pod nohy, v kuchyni mi asi kypí polievka. Terezka sa ma pýta, či jej môžem pomôcť stiahnuť ponožku z nohy. A teraz to príde. Bum.
S nervami sťahujem ponožku z nohy, hádžem do kúta tričko, čo skladám, a vrieskam, čo to decko odo mňa vlastne chce, keď ja tu teraz MUSÍM poskladať opratú bielizeň… Terezka plače. Ja precitám a v hĺbke svojho srdca padám od bolesti, že som ju zranila a aj od tej bezmocnosti, že som to znova nedala…
Zdola už zvonia baby. Do slúchadla domového telefónu sa ozývam milým hlasom (čistá pretvárka, lebo sa tak absolútne necítim). Žienky prišli a ja sa so slzami na krajíčku priznávam a kapitulujem pred nimi. S tým neporiadkom. S tými vecami, čo odkladám preč zo sedačky, aby si vôbec mali kam sadnúť. Myslela som si, že sa od hanby prepadnem ešte viac. Ale táto moja nepravdivá predstava, akých sa v mojej hlave rodí veľa, sa nenaplnila. Kamarátky ma zdvihli – nielen ich pochopením – ale aj ony sa zrazu otvorili. Jedna priznala, že keď má prísť návšteva, rýchlo naprace všetok bordel do spálne, aby nebolo nič vidieť. V spálni má päť neposkladaných práčok. Druhá zasa hovorí, že už u nich veľmi dlho nebolo stretko, lebo sa hanbí pozvať k nim priateľov kvôli neporiadku.
Príkladov by som mala aj na zopár blogov.
Poriadok má pomáhať, nie ničiť vzťahy
Donedávna som si myslela, že mám problém len s netrpezlivosťou, lenivosťou, porovnávaním sa… A zoznam by mohol byť ešte dlhší, no momentálne je témou číslo jeden – výkon.
Dosť ma to prekvapilo. Myslím si, že neraz idú ruka v ruke s porovnávaním sa. A neviem, či ich pýcha neporodila spolu s perfekcionizmom ako dvojičky.
Čo ma však prekvapilo ešte viac, v rozhovoroch s priateľkami sme sa takmer so všetkými zhodli, že lipneme na výkone.
Dôsledky sú veľmi nepríjemné a zraňujúce. U každej z nás je sféra výkonu iná a kdesi tuším, že u mňa sa ďalšie dôsledky ešte objavia.
V mojom prípade sú kľúčovou slabinou, kvôli ktorej viem nerváčiť, hádať sa a dostať sa do zúfalstva, práve upratovanie a poriadok.
Iste, poriadok nám pomáha. Ak sa ho držíme, ľahko nájdeme veci, ktoré hľadáme, lebo sme ich uložili tam, kam patria a takto nám šetrí čas. Vďaka nemu chodíme voňaví a čistí a v upratanom priestore sa cítime lepšie.
Lipnutiu na výkone platíme príliš vysokú daň
Ale – je tu jedno „ale“…
To, ktoré nejednej z nás bráni v obohacujúcich rozhovoroch, ktoré sme mohli zažiť, keby sme napriek neporiadku predsa len zavolali tých kamošov na kávu.
S kamarátkou Majkou sme sa zhodli, že Duch Svätý už nechce pozerať na to, ako sa trápime a posiela nám mnohé odkazy poukazujúce na to, že výkon nás môže zničiť.
Mne sa takto prihovára už dávno v mojom mužovi, ktorý mi opakovane vravel, nech si radšej oddýchnem, keď som unavená, že ten riad utriem zajtra a aj obed navarím až zajtra a že mi rád pomôže.
A vo mne sa namiesto vďaky spustí hnev. A zároveň zúfalstvo z toho, že som zlyhala. Lebo veď ja by som to mala zvládnuť, ja som manželka a mala by som sa predsa postarať…
Avšak to, že sme zlyhali, Ty alebo ja, je neraz lož.
Vnímam, že Boh ma chcel z tohto klamu oslobodiť už dávnejšie.
A rovnako aj teba.
Boh nie je odkázaný na vychodené cestičky. Ani ja
Až teraz spätne vnímam, ako ma uisťoval cez moju krstnú mamu, keď ma upokojovala, že je v poriadku aj keď náš Miško bude kŕmený sunarom. Respektíve, že aj to, že ho sčasti nadojčím svojím mliekom a zvyšok cez cievku sunarom, je skvelé. Ale nie, ja som chcela dosiahnuť plnohodnotné dojčenie stoj čo stoj. Pre Miška. Ale kdesi vo vnútri som chcela zároveň uhasiť ten neskutočný tlak všetkých žien, ktoré už akoby zdiaľky volali, že materské mlieko je poklad a najviac, čo môžem dieťaťu dať. A keď to nejde, tak čo?
Ja som vedela kvôli problémom s dojčením aj hádzať kľúče o zem. Až po mnohých prebolených chvíľach som pochopila, že najviac dieťaťu nedám ja, ale jedine Boh. A že Boh vidiac situáciu môj vzťah a bonding určite nenechá len tak a ak nie cez prsník, nájde nám s bábätkom na plnohodnotný vzťah aj iný spôsob. A ja ho môžem dojčiť svojím srdcom.
Pravda, pokušenie vie byť veľmi rafinované a skryje sa neraz za bohumilé veci a činnosti. Nepopieram, že dojčenie je super. Je skvelé – od zdravotných až po psychické dôsledky. Rovnako ako aj cvičenie a zdravá strava. No keď celá moja bytosť myslí len na to, čo uvarím a aké bio potraviny kúpim, tak sa už začínam mať na pozore. Nie, ďakujem.
Namieste je myšlienka, ktorú mi ešte kedysi za študentských čias vravela moja kamarátka Anetka: ,,Vieš, Luci, diabol, keď už nevie ako si ťa chytiť, tak ťa začne poháňať v dobrých veciach.”
A veru tak.
Daj si like!
Prečo sa to deje? Odpovede sa mi rôznia. Ale každá z nich ma smeruje ďalej. Raz preto, lebo predsa moja mamka a svokra by si poobede neľahli tak ako ja. Inokedy je u mňa ešte väčšia motivácia byť top zamestnankyňa. To preto, lebo chcem byť dobrá kolegyňa a pracovníčka, a neviem povedať nie.
Druhý raz chcem počuť, aká som dobrá. Áno, aj preto, lebo chcem, aby ma mali kamaráti a kolegovia radi.
Hoci som ešte pätorkárka, občas štvorkárka v svojich „musím“ a „mala by som“, pravda jasne oslobodzuje a ťahá ma k lepšiemu žitiu.
Moja mama a svokra sú iné bytosti. To, že si ony neoddýchli, nemuselo vždy znamenať správne riešenie a príklad. Narodili sa s inou psychickou a fyzickou výbavou ako ja. Neraz mali inú situáciu – napríklad rodičov 15 minút od domu, ktorí im vedeli pomôcť s deťmi.
Nemuseli byť unavené z toľkého riešenia toho, na akú super-truper školu dajú svoje dieťa, nevozili nás na krúžky, neriešili montessori hračky, neponúkalo sa im byť influencerkou, blogerkou, super pekárkou, alebo aspoň tou, čo ma obchodík na Sashe a keď nemali nič z toho, tak sa necítili ako „lúzerky“ – ako sa zvykneme neraz zbytočne cítiť my. Tento tlak tu je. A už len odolávanie mu dá aj sebavedomejšej žene celkom zabrať.
Ak poviem nie, možno uvidím, nakoľko slobodné sú moje vzťahy – nakoľko mi dovolia dovoliť si povedať nie…
Ak delegujem veci a povinnosti, nemusí ísť o zlyhanie, ale o pokoru a prijatie svojich limitov. O to, že môžem ponúknuť lepšiu a oddýchnutejšiu mamu, ak tento mesiac neumyjem pred Veľkou nocou všetky okná – ale umyjem ich postupne.
A možno prosbou o pomoc sa znova stanem na chvíľu tým dieťaťom, ktorým ma Otec pozýva byť (Porov.Mt 18, 3).
Týmto spôsobom môžem učiť svoje deti či manžela, že aj ja mám svoje potreby. Že aj iní majú svoje potreby.
A ak snímem očakávania z mojich kolegov a kamarátov, aby ma mali radi tak ako potrebujem, potom sa zbavím neúnosného bremena.
Napriek snahe pomôcť a XY veciam, ktoré som pre nich spravila, ostanem neocenená.
Alebo sa mi od nich dostane nepochopenia pri inej príležitosti, hoci som pre nich toľko spravila.
Prečo? Lebo som si zakladala na výkone a hľadala som naplnenie u človeka. A človek, akokoľvek by aj chcel, nedokáže naplniť moje hlbiny.
Žiaden počet lajkov nevynahradí ten, ktorý mi dal Boh a ktorý si môžem dať (len) ja sama.
Tento článok nemá povzbudzovať k lenivosti a k neplneniu si povinností. Tiež nemá byť poprením toho, aby sme robili aj veci, pri ktorých sa musíme zaprieť, lebo je to dobré pre cvičenie čnostía pevnej vôle.
Na rozlišovanie si prizvime Ducha Svätého, on isto s pomocou a pravdou otáľať nebude. Pre mňa býva niekedy vôdzkoupri rozlišovaní otázka, či mňa alebo druhých toto buduje.
Nadýchni sa
A tak mi napadlo skúšať nové cesty. Urobiť si niekedy netradičné predsavzatia, ktoré nepodporujú lipnutie na výkone.
Napriklad: dnes urobím pre seba niečo pekné (ovoniam kvet, poprosím manžela, aby vzal deti na hodinu von, pustím si peckovú pesničku a vybláznim sa pri nej…), prečítam deckám rozprávku z môjho detstva, pozrieme si spoločne fotky, prekvapíme nejakého kamoša a zavoláme mu, dnes sa zhlboka 10x nadýchnem v lese, napíšem si do nákupného zoznamu pre každého člena rodiny jeho obľúbenú sladkosť (bez toho, aby o tom vedeli) a spolu si ju vychutnáme, k obyčajnej večeri zapálim sviečku, dnes si 5 minút zacvičím, dnes si 5 minút zacvičím s deťmi, dnes nechám pri modlitbe hovoriť Boha, dnes si dám kvôli manželovi pekné šaty na doma, zložím sa s priateľmi vdove na sušičku, dnes sa pokúsim prijať, ak sa mi niečo z toho, čo som si predsavzala, nepodarí…
Vyprosujme si navzájom, aby sa nám z trpkého „musím“ a „mala by som“, stalo sladké „chcem“.
Nabaľ sa Mame Márii do nosiča a ona ťa ponesie k Synovi, nech si iba Ty
a
(výk)ON, (výk)ON, (výk)ON…
Titulná fotografia: pixabay.com
