Môže byť matkou žena bez detí? Áno, všetky sú k tomu povolané. Pojem duchovné materstvo, ako i duchovné otcovstvo, sa však dá chápať dvoma spôsobmi: buď ako pastoračná služba duchovného sprevádzania, keď človek vloží svoje talenty do načúvania blížnym a poskytne im pomoc pri hľadaní východiska z ich životných situácií, alebo ako materstvo/otcovstvo nebiologické, ktoré je každému zverené pod hlavičkou – byť tu pre druhých. V službe sestry Veroniky Barátovej (62) z Komunity Blahoslavenstiev sa obe definície prekrývajú už vyše 30 rokov. V rámci duchovného sprevádzania sa ich praktickému napĺňaniu venuje na Slovensku i v Česku.
Môžete nám povedať, ako si vás Pán povolal?
Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia počas štúdia na vysokej škole som prežila niečo ako nový a silný návrat k Bohu. Neskôr som sa dostala do oázového hnutia, ktoré mi pomohlo budovať základy viery stavané na Kristovi a postupne vo mne silnela túžba nasledovať Ježiša Krista naplno, viac radikálne. To už som poznala niektorých členov Komunity Blahoslavenstiev z Francúzska, ktorí nás uvádzali do života viery tajne ešte počas komunistického režimu. Po páde opony som jeden dom Komunity vo Francúzsku navštívila, aby som videla jej život v praxi. Postupne vo mne dozrelo rozhodnutie skúsiť to, a keďže u nás žiadny dom ešte nebol, vstúpila som do Komunity vo Francúzsku. Povolanie k zasvätenému životu som však prijala až neskôr, už ako členka Komunity – členmi Komunity Blahoslavenstiev totiž môžu byť zasvätené osoby aj laici. Do Komunity patrím 31 rokov, z toho 28 rokov ako zasvätená osoba.
Nikdy ste nezatúžili po vlastnej rodine, vlastných deťoch?
Do Komunity som vstupovala ako 31-ročná žena s nejakým tým vzťahom za sebou. Dobre som si zvážila, čo za sebou nechávam, ak prijmem povolanie k zasvätenému životu. Iste, boli chvíle únavy i frustrácie, najmä počas rekonštrukcie dvoch komunitných domov, ktoré som mala na starosti, chýbala mi mužská pomoc, opora. Ale nikdy som nespochybnila povolanie k môjmu zasvätenému životu ani by som ho nevymenila za inú formu života. Na druhej strane, manželom slúžim v duchovnom sprevádzaní a vo formácii, takže s rodinným životom som ustavične konfrontovaná. Vidím jeho krásu i ťažkosti.
DUCHOVNÉ SPREVÁDZANIE
Komu ste teda duchovnou matkou a ako by ste duchovné materstvo zadefinovali vo všeobecnosti?
Úprimne, pojem duchovná matka, duchovné materstvo, nepoužívam, lebo je to trochu zavádzajúci pojem, pod ktorým si mnoho ľudí predstavuje rôzne veci. Všeobecne v Katolíckej cirkvi používame pojem „duchovné sprevádzanie“, lebo lepšie vystihuje túto službu. Sprevádzame človeka na ceste jeho života s Ježišom Kristom. Čo sa nedá oddeliť od bežného života. Pojem otcovstvo/materstvo sa zrodilo zo skutočnosti, že osoba, ktorá vedie tých, čo pomoc a radu potrebujú, je obvykle staršia a skúsenejšia v duchovnom živote.
Čo je praktickou náplňou duchovného sprevádzania vo vašom prípade?
Načúvať a načúvať. Ľudia rôzneho veku či životného stavu prichádzajú s prosbou o radu, pomoc vo svojom živote s Bohom a s druhými. Sú to chvíle, keď treba byť úplne k dispozícii druhému, svoje problémy nechať bokom a stále si dávať pozor na unáhlené úsudky či príliš rýchle odpovede. Život každého človeka je originálny, jeho problémy majú jeho osobné prežívanie, nič sa nedá zovšeobecňovať. Ak ide o kresťana a prichádza kvôli duchovnej pomoci – teda ako žiť s Bohom ten či onen problém, situáciu, vedieme ho ku svetlu Ježiša Krista a k hlbšiemu životu s ním. Pomáhame mu, aby sám prišiel na to, k čomu ho Pán Ježiš v danej situácii vedie. A tiež, aby prijal sám zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Teda tieto rozhodnutia v žiadnom prípade nerobíme za neho. Nie je voči nám v žiadnom vzťahu poslušnosti, ako by sa to možno očakávalo od „otca“, „matky“. Ak ide o ne-kresťana, tak hľadáme spoločne hlboké hodnoty života a skrze ne hľadáme svetlo pre jeho situáciu.
NA KONCI ŽIVOTA BUDEME SÚDENÍ PODĽA LÁSKY
Prejdime teraz k nebiologickému materstvu. Niektoré ženy doslova bojujú o právo nebyť s materstvom spájané nijako. Je podľa vás možné dosiahnuť naplnenie života iným spôsobom?
Čo sa dnes rozumie pod naplnením života? Pre niekoho to môže byť i kariéra, veda, nejaké iné formy uznania. Mnohé ženy v sebe až systematicky zabíjajú ženskú osobnosť a poslanie v snahe vo všetkom sa vyrovnať mužom a na druhej strane, svoje telo takmer vystavujú na piedestál obdivu ako tovar. V minulých dobách zas nemohli študovať, pôsobiť vo verejnej sfére, až na výnimky nemali žiadne slovo v spoločnosti. V skutočnosti je každá žena povolaná k materstvu, tak ako muž k otcovstvu. Celé jej bytie, vrátane jej tela, spôsob vnímania seba, sveta, vzťahov, sú ženské a materské. Každá žena, i slobodná či zasvätená, je povolaná prijímať a dávať život, konkrétne: vnímať ľudí, vzťahy, byť tu pre iných, načúvať im, pomáhať im stavať sa na nohy, pomáhať im žiť. Muži sú zas viac povolaní zverený život chrániť, budovať zázemie… U oboch naplnením života je láska, vzťahy lásky. Všetko ostatné pominie, ale to, ako sme žili svoj život s druhými a pre druhých, bude naším súdom. Jeden veľký svätý – Ján z Kríža nám zanechal výrok, ktorý nájdeme i v Katechizme: Na konci života budeme súdení podľa lásky.
Niektoré kresťanky zakúšajú pocit nenaplnenia, ak sa nevydajú, ale necítia ani povolanie k rehoľnému životu. Môže to byť Božia vôľa?
Ak žena túži po rodine, je to legitímna túžba. Tak bola stvorená. Je teda zrejmé, že ak sa jej táto túžba nenaplní, trpí, je tu ten pocit nenaplnenia. My si idealizujeme dávne doby. Vtedy žena na výber nemala – buď ju vydali, alebo ju dali do kláštora. To slovesné pasívum je tu na mieste. Málokedy o tom mohla rozhodnúť sama. Takže single zostala len nejaká postihnutá žena alebo malé percento žien, takzvaných starých panien, ktoré z rozličných dôvodov – často nedobrovoľne – zostali samy, často to boli učiteľky, gazdiné na farách, niektoré intelektuálky, spisovateľky. Bol takýto spôsob „výberu“ povolania vždy podľa Božej vôle? Dnes žijeme inak, rozlišujeme svoje životné povolanie, hľadáme, a tak sa stane, že i nenájdeme. Je to Božia vôľa? Každá žena je Bohom povolaná k naplneniu života v materstve, tak ako muž v otcovstve. Pritom však nemusí ísť vždy o biologické materstvo či otcovstvo. Žiť s inými a pre iných v duchu Božej lásky – to je tá dopytovaná Božia vôľa, v tom je celé posolstvo Ježiša Krista – a to bez ohľadu na to, či je niekto sám, v manželstve či v zasvätenom živote.
Ako teda majú svoje materstvo prežívať nedobrovoľne single ženy?
Ak im príde vek a čas, kedy vnímajú, že ich už asi život vo vlastnej rodine nečaká, tak ich povzbudzujem, aby nezostali uväznené vo svojich očakávaniach, ani v sklamaní, a ak sú kresťanky, tak nech sa učia spoločne s Ježišom dobre vnímať svet, ľudí okolo seba, nech sú uchom, ktoré načúva, praktickou pomocou tým, ktorí ich potrebujú… Prípadne nech majú odvahu vstúpiť do dobrodružstva života v nejakom prostredí, spoločenstve, ktoré slúži iným ľuďom. Nech už má ktokoľvek akýkoľvek iný názor, ale skúsenosť potvrdzuje slová sv. Jána Pavla II., že žena nájde samu seba len v darovaní sa iným. To je vlastne iná definícia materstva – či už biologického alebo duchovného. Lebo tu žena spoznáva svoju schopnosť lásky, a hoci si to neuvedomuje, spolupracuje s Bohom, ktorý je Život a dáva život. Najväčší problém a s tým spojené utrpenie prežívajú single ženy, ktoré sa nechcú, a preto sa ani nevedia, vzdať vlastnej predstavy a túžby mať vlastnú biologickú rodinu. Zostanú tak uzavreté samy v sebe.
TÚŽBA NIE JE NÁROK
Neoprávnený pocit zlyhania zakúšajú aj mamy, ktoré nemôžu otehotnieť alebo prišli o dieťa. Ako majú nájsť vnútorný pokoj?
Žena vstupuje do manželstva s legitímnou túžbou mať dieťa, ale to neznamená, že má naň nárok, ktorý adresuje Bohu. Za nijakým naším nedostatkom, hendikepom, ani v oblasti zdravia, nestojí Boh, ale naša narušená – nedokonalá ľudská prirodzenosť a civilizačné faktory. Tak sa môže stať, že niektoré páry sú neplodné. Žena, lepšie povedané muž aj žena tvoriaci pár, by si mali uvedomiť, že nejde o zlyhanie. Je to veľká bolesť, s ktorou sa musia postupne vyrovnať, tak ako sa musíme vyrovnávať aj s inými hendikepmi či ťažkými stratami v živote. A potrebujú veľa povzbudenia i zo strany svojho okolia, aby sa i tak otvorili životu, a tým plodnosti. Je veľa spôsobov, skrze ktoré môžu svoju plodnosť realizovať. Adopcia detí, pestúnska starostlivosť, ale i rôzne formy angažovania sa v projektoch pomoci núdznym ľuďom, deťom v domovoch a podobne. Biblický novozákonný pár Akvila s Priscilou bol s veľkou pravdepodobnosťou neplodný pár, ale stali sa domovom, akýmsi centrálnym útočišťom miestnej kresťanskej komunity.
A teraz naopak: Dá sa to v živote s duchovným materstvom preháňať?
Dobrá otázka, to preháňanie v duchovnom materstve žien hrozí, pretože ide o ženy. Žena pre svoju potrebu žiť pre vzťahy niekedy nevidí, že nemá dostatočný zdravý odstup od tých, ktorým sa venuje. Napokon, to platí aj pre biologické materstvo: všetky postoje vlastniť druhého, manipulovať ním, hoci v dobrej viere, že mu tým žena pomáha… V kresťanskom sprevádzaní je postoj, ktorým žena vedie zvereného človeka viac „do svojej náruče“ ako do Božej, veľmi častý jav a je nebezpečný. Preto ženy v službe duchovného sprevádzania potrebujú serióznu formáciu a v prvých rokoch i supervíziu zo strany duchovne skúseného človeka v tejto oblasti.
Na čo by sa mali zamerať ženy, ktoré teraz čítanie o duchovnom materstve oslovilo a chcú mu vo svojom živote dať konkrétnu podobu?
Ak hovoríme o službe duchovného sprevádzania, tak tú by mohli zastávať všetci kresťania. Je však viazaná na ich ľudskú a kresťanskú zrelosť. Začína sa „uchom“ – stať sa „uchom“ pre ľudí okolo. Načúvať im. A ak spoznám, že ma Boh vedie k takejto službe, že mám i vnútornú vybavenosť– schopnosť rozlišovať, vedieť poradiť tak, že to skutočne tomu druhému pomáha – tak je dobré nájsť niekoho skúseného, kto ma bude v tejto službe sprevádzať ako supervízor. A, samozrejme, postupne sa vzdelávať, získavať solídnu formáciu, tak v prirodzenej ľudskej rovine, ako aj v duchovnej. Že sa niekto stane duchovnou matkou či otcom, potvrdzujú tí druhí, nie človek sám.
Zároveň povzbudzujem všetky ženy – biologické matky či nie, ženy slobodné či v zasvätenom živote, aby túžili byť „matkami“ druhých ľudí. Okolo nás je mnoho slabých, ktorí nevedia stáť na vlastných nohách, potrebujú pomocnú ruku, slovo útechy alebo aspoň vypočuť. V starobe je to asi to jediné, čo človek potrebuje – mať pri sebe niekoho, kto mu len tak zdarma načúva, podrží ho a vidí v ňom jeho dôstojnosť, človeka bohatého na život. Každá z nás môže urobiť svet okolo seba krajším, môže za sebou zanechať stopu dobra, lásky. Tá stopa nie je málo, má večnú hodnotu.
Veronika Barátová (62) pochádza z juhozápadného Slovenska. Študovala teológiu v Olomouci a v Ríme. Rehoľné sľuby zložila v roku 1993 vo Francúzsku v Komunite Blahoslavenstiev. Ako členka tejto Komunity sa dlhé roky venuje formácii viery a duchovnému sprevádzaniu. Najskôr pôsobila v Dolanoch na Morave, potom zakladala dom Komunity v Liptovskom Mikuláši, kam sa po teologických štúdiách a ďalšom pôsobení v Česku v roku 2014 vrátila. Okrem služby „ucha“, je známa prednášaním na duchovných podujatiach a duchovných cvičeniach na Slovensku a v Česku. V rámci novej evanjelizácie kladie veľký dôraz na výchovu učeníkov Ježiša Krista založenú na osobnom a živom vzťahu s ním.
