Hovorí sa v jednom príbehu o dvoch priateľoch. Jeden z nich hral prekrásne na harfu a druhý vedel počúvať. Boli si veľmi blízki. Jedného dňa ten, ktorý vedel počúvať, zomrel. Jeho priateľ zložil struny z harfy a už nikdy viac nehral… Keď sa ho pýtali, prečo už nehrá, odpovedal, že preto, lebo nikto nevie tak počúvať ako jeho mŕtvy priateľ…
Kratučký príbeh nám otvára nádherné horizonty vzájomnej úcty a lásky. Hovorí o tom, že existujeme, kým nás má kto počúvať. Hovorí o dare vzájomného obohacovania sa dvoch ľudí, hovorí – slovami svätého Jána Pavla II. – o osobovom spoločenstve. Hovorí o vzťahu dvoch, kde iste chýba tretí, ale napriek tomu je tento vzťah krásny, neopakovateľný a nenahraditeľný.
Možnože je chvíľa, keď sa môžeme zamyslieť nad vzťahmi ľudí, nad krásnym vzťahom dvoch ľudí, ktorí dokázali zveriť život jeden druhému v totálnej dôvere, v láske, ktorá tu chce byť pre toho druhého v zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí, jednoducho vždy. Ťažko si je predstaviť niečo krajšie a vzácnejšie vo svojom živote ako práve takýto vzťah, ako práve takúto lásku, ako takúto dôveru. Kto našiel človeka, ktorému vie zveriť všetko, má určite vo svojom živote obrovský dar. Je zároveň pravdou, že láska dvoch má túžbu, tendenciu i správny smer vtedy, keď túži po príchode tretieho. Je to niečo ako vzťahy v Trojici. So svojou láskou sa potrebujeme deliť, túžime po tom, aby sme sa mohli deliť a veľmi nám chýba ten tretí, aby sme dosiahli plnosť šťastia, nakoľko je na zemi možné tú plnosť dosiahnuť.
Na druhej strane je tiež rovnako dôležité, aby sme vedeli ďakovať za človeka, ktorý nám hrá alebo za toho, ktorý má nastavené srdce na počúvanie, pretože je obrovským darom. Niekedy sa nám stáva – a nie je to prázdna fráza – že plačeme, pretože nevidíme slnko. No naše slzy nám zabránia vidieť hviezdy. A tie bývajú niekedy tiež neskutočne krásne.
Manželstvo je dar samým v sebe a je krásnym pohľadom kresťanstva, že ono sa uzatvára pre spoločné dobro manželov a potom, alebo zároveň, aj pre prijatie detí, ktoré sú ozdobou, radosťou a korunou manželskej lásky…
Prichádza nám tu na pomoc nádherný pohľad Biblie, ktorá už v knihe Samuelovej hovorí o kráse vzťahu muža a ženy:
Bol istý muž, menom Elkána. Mal dve manželky. Jedna sa volala Anna, druhá Fenena. Fenena mala deti, Anna však nie. Tento muž chodil každý rok zo svojho mesta klaňať sa a obetovať Pánovi zástupov do Šíla. V deň, keď Elkána priniesol obetu, dával svojej manželke Fenene a všetkým jej synom a dcéram čiastky. Anne však dal iba jednu čiastku, zarmútený, lebo Annu miloval, hoci jej Pán uzavrel lono. Jej sokyňa ju neprestajne urážala a roztrpčovala, pretože jej Pán uzavrel lono. Tak to robievala rok čo rok; len čo vystúpila do Pánovho domu, urážala ju tak, že ona plakala a nejedla. Ale jej muž Elkána sa jej prihováral: „Anna, prečo plačeš? Čo neješ? A prečo máš zronené srdce? Či som ti ja nie lepší než desať synov?“
Je ťažko žiť a počúvať urážky tých, ktorí majú chuť a odvahu urážať a roztrpčovať… Ale na druhej strane je krásne radovať sa z lásky, ktorá vie povedať milovanej Anne: Nie som ti ja lepší než desať synov?
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
