Pamätáte si príbeh nechceného novorodeného dievčatka zo 16. kapitoly Knihy proroka Ezechiela? Táto dojímavá paralela o vyvolenom ľude, ktorý sa Bohu napriek Jeho prijatiu, dobrote, starostlivosti a láske postavil chrbtom, mi vždy pripadala veľmi vzdialená. Na jednej strane som nedokázala pochopiť pohrdnutie, ktoré ľudia vo svojej zaslepenosti Bohu uštedrili; na strane druhej som nevedela prijať ani Otcovu voľbu, ktorou toto „nevďačné plemeno“ napokon povýšil na svoju nevestu. Áno, viem; našou úlohou tu na Zemi nie je rozumieť nevšednému Božiemu konaniu, ale priblížiť sa k jeho milujúcemu srdcu. Niekedy sa však jedno bez druhého nezaobíde, nech by sme sa akokoľvek snažili…
Román Francine Riversovej zasadený do obdobia 50. rokov minulého storočia Most do prístavu je alegóriou hneď dvoch biblických príbehov. Okrem podobnosti s rozprávaním proroka Ezechiela totiž v mnohom pripomína aj obľúbené podobenstvo o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia. Autorkin zámer je jasný – upriamiť našu pozornosť na nekonečnosť Božej lásky a pripomenúť svetu Jeho otvorenú náruč, ktorá zostáva až príliš často celkom prázdna a nepovšimnutá.
K výstižnému podtitulu, ktorý dielo charakterizuje ako ságu o zničujúcej cene slávy, spálených mostoch a nekonečnom Božom milosrdenstve azda nie je čo dodať. Mne samej však tento príbeh oveľa lepšie vystihujú slová pred Bohom sa nemožno skryť. Neľahký život hlavnej hrdinky Abry Matthewsovej je toho priamym dôkazom. Hneď po jej narodení ju totiž odvrhla jej vlastná matka. Jej prežitie možno pripisovať výlučne Božej milosti, veď ju pohodenú pod mostom v skorých ranných hodinách našiel priamo miestny pastor. Slovo dalo slovo a z Abry sa z hodiny na hodinu stalo vytúžené dieťatko pastorovej manželky Marianne. Šťastie však málokedy býva jednoduché… A tak sa aj Abrin život po Marianninej smrti prevráti naruby. Prežíva jedno odmietnutie za druhým a postupom času sa stáva čoraz zatrpknutejšou a uzavretejšou, ba až absolútne neochotnou prijímať – či vôbec vnímať – akúkoľvek formu lásky, nech by pochádzala od kohokoľvek, komu na nej záleží. Jej utrpenie vystrieda vzdor, ktorý napokon vyvrcholí v bezhlavom úteku za novým životom. Životom, v ktorom okrem mužov mení aj vlastné meno. Životom, v ktorom rozhodne niet miesta pre Boha, ktorý dopustil všetko zlo, ktoré sa Abre kedy udialo.
Musím sa priznať, že ma Abrino správanie mnohokrát rozzúrilo. To je hlupaňa! Odsudzovala som ju vo vnútri. Ako môže byť tak slepá? Utiecť s vyhláseným sukničkárom a myslieť si, že mu pritom ide o lásku! A pritom má po celý čas na dosah ruky verného Božieho muža… Slová sa prehupli k riadkom, riadky k stranám a ja som si postupne začala uvedomovať, ako Boh prostredníctvom jednotlivých kapitol mení moje vlastné srdce. Nedozrievala len Abra; menila som sa spolu s ňou. A hoci môj prerod nespočíval v odvrátení sa od života v hriechu či prinavrátení sa k Bohu a tým, ktorým na mne skutočne záleží, nebol o nič menej ohromujúci. Prostredníctvom fiktívneho príbehu som totiž objavila svoje vlastné pokrytectvo i hlboko v srdci zakorenené odsúdenie. Škandalózne vlastnosti, ktoré by som sama so sebou nikdy predtým nespájala…
„Abra pozerala na most – ochranný baldachýn, cestu ku krížu, cestu domov – a bola ohromená, koľko lásky jej Boh ponúkol. Máš šancu, Abra. Chop sa jej a stráž si ju! Prečo teraz tak jasne vidí to, čo bolo pred ňou tak dlho skryté? Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou. Abra sa cítila oživená a voľná, keď naplno prijala to, čomu jej srdce vždy túžilo veriť, no nebola to schopná úplne pochopiť. Ticho, prerývane a radostne sa zasmiala. „Ľúbiš ma, Pane. Napriek môjmu zaťatému a vzdorujúcemu srdcu.“ Poznal som ťa pred tvojím narodením. Mám spočítané vlasy na tvojej hlave. Do dlaní som si ťa vryl.“ (str, 347 – 348)
Slová na záver? Knihu si určite prečítajte. Ale len v prípade, ak ste sami vnútorne pripravení na uistenie, že Boh sa Vás nikdy nevzdá.
