Prečo (vôbec) krstiť bábätká?

Istý starý muž si už v tretej teda poslednej etape svojho pozemského života povedal, že si nechá zarámovať svoj krstný list a zavesí si ho na stenu. Uvažoval takto: „Veď mnohí ľudia si opatrujú svoje vzácne dokumenty, diplomy a uznania. A toto svedectvo má pre mňa oveľa vyššiu hodnotu ako akýkoľvek diplom alebo ocenenie. Je svedectvom toho, že sám Boh ma prijal za svojho milovaného syna.“ Zamýšľal tak nielen sebe ale i svojim potomkom, deťom a vnúčatám, zdôrazniť najvyššiu hodnotu trvalého spoločenstva človeka s Bohom, do ktorého človek vstupuje krstom.

V tejto súvislosti si pripomeňme, že aj Boží Syn Ježiš Kristus sa dal pokrstiť. „Nie však pre svoje, ale pre naše posvätenie“, ako píše východný cirkevný Otec svätý Gregor Naziánsky (329- 390). Ježiš svojim krstom posvätil vody a dal im novú, ich vlastnú prirodzenosť prevyšujúcu silu, v sviatosti krstu vyslobodiť človeka z vplyvu dedičného hriechu a duši udeliť nadprirodzený život. Evanjelista hovorí: „…V tom sa otvorili nebesá, a on videl Božieho Ducha, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na neho. A z neba zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.’“ (Mt 3,16-17).

To isté sa stalo i pri krste každého z nás, aby sme žili novým životom. „Neviete, že náš krst nás zjednotil s Kristom, a tým nás zjednotil s jeho smrťou? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6, 3-4) Aj pre nás sa otvorili nebesá a Duch Boží zostúpil. Stali sme sa „účastnými na božskej prirodzenosti“ (2Pt 1,4). Otec nás prijal za svoje milované deti. (Rim 8,17)

Niektorí namietajú, že udeľovať krst malým deťom ktoré sa preň nemohli rozhodnúť, lebo ešte nevedeli uvažovať, je istý druh nespravodlivosti. V minulom storočí sa aj v Cirkvi obnovili diskusie, či by prijatie viery a krst nemali byť udeľované dospelým, a nie malým deťom. Cirkev však zostala verná praxi krstiť malé deti, aj napriek odkazom na krst dospelých v prvých storočiach kresťanstva (napríklad aj veľkí svätci zo 4. storočia, svätý Augustín a svätý Ambróz boli pokrstení ako dospelí). Najdôležitejším argumentom Cirkvi je to, že viera je v prvom rade dar, ktorý prijímame bez našich zásluh. Nie je výsledkom iba nášho hľadania a nášho rozhodnutia, je to dar Božej milosti, nezaslúžený dar Boha, ktorý sa nás bezvýhradne ujíma. Preto veriaci rodičia, ktorí si želajú to najlepšie pre dieťa, žiadajú krst, v ktorom sa dieťa oslobodzuje z vplyvu dedičného hriechu a z moci smrti. Je to dar, ktorý nás predchádza. Vieru si nevolíme, tak ako si nevolíme ani svet, ani mamu, otca, bratov a sestry. Ako novonarodeniatka prijímame svoju mamu, hoci ju nepoznáme, dostávame však od nej nielen to základné (mlieko a všetku opateru), ale aj lásku, starostlivosť, reč, kultúru a poznanie. Podobne je to aj s vierou. Narodíme sa do nej, dostávame už od raného detstva istotu – Božiu lásku a zvestujú nám pravdy viery. Tejto hodnote nič neuberá tá skutočnosť, že sme sa pre ňu nerozhodli sami. Ak niekto kritizuje krst malých detí, tak nepriamo kritizuje aj tú dôležitú časť svojej existencie, ktorú prežil v náručí svojej matky, ktorá mu bola daná. Toto obdobie života každého bolo predsa tak málo slobodné a racionálne, nikto však netvrdí, že potláčalo slobodu a dôstojnosť človeka. Tak ani kresťanské detstvo nepopiera, že človek môže dozrieť do slobodnej a rozumnej viery.

Evanjelista hovorí: „Prinášali k nemu aj nemluvňatá, aby sa ich dotkol. Keď to videli učeníci, okrikovali ich. Ale Ježiš si ich zavolal a povedal: ,Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo! Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.’“(Lk 18, 15-17)

Takto mohol onen starý muž nielen uvažovať, ale dať aj podnet na úvahu o kresťanskom krste svojim potomkom a zdôrazniť najvyššiu hodnotu trvalého spoločenstva človeka s Bohom, do ktorého človek vstupuje krstom. Na položenú otázku „Prečo (vôbec) krstiť bábätká?“ možno ešte dodať: „Aby sme plnili Božiu vôľu.“

Foto: pixabay.com