Mnohí muži majú syna, ale máloktorý syn má otca

Mnohí synovia si s odstupom času na svojho otca nepamätajú, nemajú s ním vyrovnaný vzťah alebo na neho nemajú dobré spomienky. Najväčšie percento však predstavujú tí synovia, ktorí mali a možno stále majú vlažný vzťah s otcom. Pri myšlienke na otca sa im nevynárajú hlboké dojmy, cenné zážitky, pretože s ním nemali vytvorený pevný citový vzťah. Mali/majú ho síce radi, ale…

Každý otec má pri narodení syna akúsi predstavu o chlapcovej budúcnosti. On má byť ten, kto prevezme štafetu, stane sa pokračovateľom rodu a dosiahne ďaleko viac, ako dosiahol tento rod doposiaľ.

Problém nastáva vtedy, ak syn nereaguje podľa otcových predstáv a ani záľubami nie je otcova kópia. To, čo otec chce, syn urobí s plačom alebo odvrávaním. Medzi otcom a synom vzniká priepasť; vnútorne sa od seba oddeľujú, vzďaľujú. Ako na ochladnutý vzťah reaguje otec? Často sa uchyľuje k jednej z dvoch možností: 1. Rezignuje a zverí syna výhradne do matkiných rúk (fatálna chyba); 2. Usiluje sa k nemu svojsky priblížiť, ale proces vnútorného vzďaľovania sa syna sa tým neukončí, len spomalí. Prečo? Pretože chce viesť syna bez toho, aby s ním bol vnútorne prepojený. Vtedy môžu obaja na adresu toho druhého povedať: „On mi nerozumie.“ A syn bude otca poslúchať a vyhľadávať dovtedy, kým bude musieť.

Existujú aj otcovia, ktorí sa od svojho dieťaťa vnútorne vzdialili skôr, ako sa narodilo (puto nikdy nevzniklo). Mať otca a zároveň ho nemať (fyzicky v rodine prítomný otec synovi nerozumie a odmieta ho vovádzať do sveta mužov) je pre syna väčší hendikep, ako nepoznať biologického otca.

Hoci každý otec má v srdci dieťaťa svoje miesto, potrebuje si ho aj zaslúžiť, aby sa to miesto stalo výnimočným a nenahraditeľným. Dieťa nezraní nedokonalý otec, ale zraní ho nepoužiteľný otec, otec, ktorý je okrem toho aj hluchý a slepý pre potreby svojho dieťaťa…, ktorý si napriek toľkým snahám dieťaťa nič nevšimne, neodhadne ten moment, v ktorom ho dieťa najviac potrebuje, nepochváli, nevyjadrí hrdosť, neponúkne svoju účasť atď. Takýto otec zrejme nechtiac vylučuje dieťa zo svojho života i zo sveta silných a schopných (a zo všetkých rolí, ktoré ako stelesnená autorita, rozvaha, zručnosť, istota a sila pre dieťa predstavuje). Ak do tohto naštrbeného vzťahu nevhodne vstúpi matka, priepasť medzi otcom a dieťaťom sa prehĺbi ešte viac. Žiaden otec nemôže čakať, že dieťa mu zakaždým povie, čo má robiť, aby bol dobrým otcom. Dobrý otec si všíma, učí sa načúvať, prispôsobuje sa potrebám dieťaťa v čase, predvída, motivuje, je pripravený efektívne reagovať, ponúkať, urobiť vždy viac, ako je jeho povinnosť. Dobrý otec je pevne ukotvený v duchovných hodnotách a morálnych istotách. Nevníma duchovný rast ako obmedzovanie, ale ako voľbu žiť kvalitnejší život. Dobrý otec je sprievodcom vo svete mužov, pomáha rozvíjať talenty a vypĺňať medzery, až kým sa syn nestane plne samostatným. Obaja sa nechávajú formovať vzájomným vzťahom. Dobrý otec potrebuje byť kreatívny, aby cez vybrané hry, úprimné rozhovory, formujúce spoločné aktivity a modelové situácie urobil svojho syna schopným mužom, silným a osožným človekom so vzácnou dušou. V opačnom prípade generuje v živote dieťaťa momenty, kedy stráca jeho dôveru (otec v ňom niečo permanentne láme, zrádza ho, opúšťa ho, posúva ho iným osobám), a keďže mu neodovzdá návod pre dosahovanie a udržiavanie životnej rovnováhy, činí ho nadmerne chybujúcim.

Ak otec pochopí synovu individualitu a skutočné potreby, objaví synove talenty, môže byť prvý, kto mu ich pomôže rozvíjať (a tým sa otec so synom v priepasti znovu nájdu a spoločne z nej vyjdú von). Odmenou pre otca môže byť to, že syn sa mu začne (opäť) zverovať so svojimi pocitmi a on sa už bude mať čoho pri formovaní syna chytiť (a tento raz už nezlyhať).

Zmena správania či doterajšieho smerovania detí, znamená vždy viac ako rozmar či truc dieťaťa, a väčšinou reflektuje kvalitu vzťahu rodiča k nemu a jeho vnútornú spokojnosť s týmto vzťahom (nehovoriac o kvalite vzťahu rodičov navzájom).

Vždy je dôvod vyjadriť dieťaťu uznanie, uznanie jeho osobnej hodnoty a talentov, pripomenúť mu, že tu nie sme preto, aby sme iba vyhrávali a nedopúšťali sa omylov. Najmä otec si musí uvedomiť, že hoci on bol odmalička vedený k podávaniu výkonov a stále je hodnotený len na základe schopností, že hoci sa na neho málokto díva komplexne, on musí byť ten, kto nebude hodnotu svojho dieťaťa podmieňovať výsledkami. Takisto si musí určiť správne priority, či mu viac pôjde o prázdne, hoci vrcholné výkony (aby cez syna všetkým ukázal, kto je) alebo skôr o skutky gentlemana a silnej osobnosti, ktorá hľadá pravdu, stiera krivdy, podelí sa s úspechom, vníma slabších a usiluje sa ich ujať.

Dieťa nenútime slovami, ale trpezlivo a s láskou ho vedieme, motivujeme vlastným životom, vzorom, príkladom. Ak dieťaťu venujeme svoj čas (spoločné aktivity a rozhovory), zaujímame sa o jeho pocity a potreby (v prípade syna ide najmä o potrebu dobrodružstva, sebarealizácie, uznania, prijatia, poslania, fyzickej námahy, aktivít s inými mužmi, duchovného spojenia, objavenia vlastnej hodnoty v spojení s rodovou hodnotou), dieťa vníma naše interakcie s inými z našej osobnej i profesionálnej pozície, formujeme jeho osobnosť, charakter, vieru, vlastnosti, zručnosti…, a hoci ono nikdy nebude naším klonom, mnohé z nás prevezme automaticky. Viacerí rodičia akoby nemysleli na to, že ich dieťa je úplne iná osobnosť ako oni. Táto nová osobnosť má od istého veku právo byť slobodná a meniť názory. Potrebujeme sa naučiť nechať dieťaťu priestor na to, aby v ňom mohlo vzklíčiť všetko to dobré, čo sme doň od detstva s láskou a trpezlivosťou vkladali.

Verím tomu, že syn, ktorý nie je podľa predstáv otca, otca zaskočí. Ak to otca dokonca odradí od prehlbovania vzťahu so synom a výchovu prenechá najmä matke, ako otec zlyháva. Ak nerezignuje, pochopí, aké dôležité miesto má v živote dieťaťa a že si k nemu dokáže nájsť cestu už len tým, že upustí od tej svojej a vydá sa do neznáma – kvôli dieťaťu. Naše dieťa je samo osebe hodnotou, i keby nespĺňalo ani jednu našu predstavu. Úlohou rodiča je pomôcť mu objaviť túto hodnotu, zistiť, kým je, nie urobiť ho tým, kým musí byť ako jeho krv. Koľkokrát na dieťa prenášame svoje zranenia z minulosti a ťarchu aktuálnych nenaplnených vzťahov. Keby si otec v každej ďalšej generácii povedal: „Môj otec mi to nedal, ani ja ti to neviem dať,“ – ako by to skončilo? Otcovia by sa mali dokázať sami od seba reštartovať, vzchopiť sa a nečakať na impulzy od dieťaťa. Väčšinou platí pravidlo – Musím dať viac, ako som dostal od svojho otca, lebo to, čo som od svojho otca dostal ja, nemusí stačiť, hoci sa utešujem tým, že to stačí a že iní nemajú ani toľko a sú spokojní. Otcovia, ktorí si zo svojich rodín odnášajú množstvo pozitívnych zážitkov a zdieľaní so svojimi otcami, sú dnes viac a viac raritou.

Foto: pixabay.com