JÁN POĽA: Rodina by mala byť najbezpečnejším priestorom na otváranie osobných citlivých tém

Napriek tomu, že založil CitliveTemy.sk, myslí si, že pre kresťanov by žiadna téma nemala byť „citlivá“, nanajvýš „chúlostivá“. Tabuizovanie tém podľa neho škodí jednotlivcom i spoločnosti. Sám sa zameriava najmä na otázky homosexuality. ZaStolom.sk sa zhovára so sociálno-výchovným pracovníkom a biológom Jánom Poľom.

Ste zakladateľom webu CitliveTemy.sk. Prečo sú niektoré témy citlivé? Čo spôsobuje tú „citlivosť“, senzitivitu, „tabuizáciu“ tej-ktorej témy?

Citlivé sú najmä témy týkajúce sa rodinného prostredia a sexuality. Ak sa otvárajú, sme nahnevaní: „Nech sa nikto nestará do toho, aký som, čo robím a ako vychovávam svoje deti!“ alebo v rozpakoch – nie sme zvyknutí o nich hovoriť ani s povolanými. Stupeň citlivosti témy si vytvárame sami najmä cez prístup k jednotlivým témam v našich rodinách, napríklad v detstve, a pritom práve rodina by mala byť najbezpečnejším priestorom na otváranie osobných citlivých tém a zaujímanie správnych postojov k všeobecným citlivým témam. Diskrétny a pre ľudí zvonku nepoznaný priestor tej-ktorej rodiny však nemusí byť pre dieťa vždy tým bezpečným a správne formujúcim. Vôbec nejde len o hádky či nezhody, ale ide najmä o spôsob, akým rodina ako celok funguje a vplýva na psychický a sexuálny vývin dieťaťa, či a ako je narušená jej štruktúra a dynamika.

Mala by vôbec byť pre kresťana nejaká téma „citlivá“?

Môže byť chúlostivá. Ako kresťania máme často problém s tým, ako a či vyjadriť nielen osobnú citlivú až kontroverznú tému a ako reagovať na tú dobre nepoznanú. Mnohé sa však týka nás samých (sexualita sa týka každého človeka), preto by sme nemali byť pokrytci. Tabuizovanie tém navyše škodí jednotlivcovi i celej spoločnosti. Zdieľaním a ochotným vypočutím si iného si môžeme sami v sebe overiť, či máme k problematike správny, zdravý postoj.

Je podľa vás vhodné diskutovať o citlivých témach na internete? Je web tým správnym fórom?

Je to jedna z foriem, ako vyjadriť a zdieľať veci, o ktorých nie je jednoduché rozprávať sa osobne. Sú však prípady, kedy v písomnom kontakte navrhnem osobné stretnutie, pretože s niektorými osobami to písomne jednoducho nefunguje. Niekedy je to prijaté s nadšením, inokedy sa tým kontakt preruší. Keby to bolo len na mne, som za osobné dialógy, pri ktorých môžem vnímať človeka komplexne a on sa učí vyjadrovať svoje emócie a dívať sa na seba a svoj problém objektívnejšie. Neprekáža mi, ak, nielen na slovenské diskusné fóra, najviac prispievajú ľudia neznalí problematiky či neschopní empatie, ale prekáža mi zneužívanie anonymity a nedodržiavanie zásad netikety. Kvôli tomu na webe Citlivé témy nenájdete diskusné fórum (je náročné denne kontrolovať a mazať množstvo nevhodných až zraňujúcich príspevkov).

Na Citlivých témach sa často zaoberáte homosexualitou. Prečo je to dôležitá oblasť?

Pretože mnohí ani v 21. storočí nevedia o homosexualite veľa, ani pravdu. Trpia jednotlivci v rodinách i mimo nich. Mnohí kresťania sa zriekajú Boha, ktorého vnímajú ako krutovládcu a unikajú z Cirkvi, pretože si v nej nenašli svoje miesto. Chcem byť správnym katolíkom, ktorý miluje bez podmienok a pozýva tvoriť spoločenstvo, hoci ide o tak chúlostivý a niekedy i bolestivý problém s pridruženými psychickými problémami. Bolo by nádherné, keby sme sa ako kresťania vedeli zomknúť a kráčať spolu ako rodina s rešpektovaním rôznorodosti jej členov a činorodou láskou. Láska je sila, ktorú nepoznajú ani mnohí kresťania. Láska je to najkrajšie, čo môže niekto dať i prijať.

Na základe čoho – akej odbornosti či skúseností – si trúfate písať o homosexualite, o jej príčinách, o dôsledkoch?

Najradšej by som sa charakterizoval ako obyčajný človek z vidieka, ktorého názory sa prirodzene vyvíjali, vychádzali najmä zo skúseností, a ktorý musel časom aj ako kresťan mnohé prehodnocovať. Ale to, samozrejme, nestačí. Som sociálno-výchovný pracovník a biológ a svoju odbornosť si ďalej rozširujem (nie však kvôli lepšiemu poznaniu homosexuality alebo ambícii presadiť sa v tejto oblasti). O homosexualite som začal písať ako o jednej z tém, ktorej medzery v pastorácii som poznal a mal potrebu robiť niečo viac alebo robiť veci inak, ako sa robili doteraz. Poznám život homosexuálnych (reálnych i virtuálnych) komunít veľkomesta i život jednotlivcov z rôznych rodinných a sociálnych prostredí, spôsob myslenia, zázemie, túžby, potreby, problémy. Poznám Rieky i Linku Valentín. Píšem to, o čom sa veľmi nedozvedáme z médií, kníh alebo filmov. Mladá generácia prevzala jasný názor o homosexualite – je vrodená a všetci by si ju mali vedieť užívať. Usilujem sa tento postoj aspoň trochu ovplyvniť, lebo ak neurobím nič, vlastne súhlasím so všetkým a nemôžem sa sťažovať.

Zverejnili ste rozhovor s otcom homosexuálneho syna, v ktorom sa otec vyznáva zo svojich zlyhaní i zo zlyhaní svojej rodiny.

Často sa stáva, že rodičia svoje deti síce podporujú v ich názoroch, myslení, aktivitách a záujmoch, ale ak sa dieťa pokúša zmeniť vzor správania či vlastnej prezentácie, je z toho v rodine dráma. Pritom si len možno uvedomilo, že to, k čomu bolo odmalička vedené, čo mu bolo vštepované, nie je pre neho to pravé, alebo vlastnou skúsenosťou nadobudlo iný názor. Niekedy zrejme zabúdame na to, že naše dieťa je úplne iná osobnosť ako my, ktorá od istého veku má právo byť slobodná a meniť názory. Tiež zabúdame podporovať, rešpektovať pohlavné rozdiely a potreby spojené s pohlavím (neprikladáme im dôležitosť).

Čo dieťa potrebuje od rodičov? Čo by mali rodičia robiť, aby nezlyhali?

Rodičia si môžu na začiatku výchovy uvedomiť, či neprenášajú niečo v sebe nevyriešené alebo nesprávne poňaté zo svojho výchovného prostredia či presvedčenia do vzťahu k partnerovi i k dieťaťu. Vždy hovorím, že výchova je umenie, a hoci nie každý môže byť majstrovský umelec, každý sa môže naučiť zhotoviť takmer majstrovské dielo. Dieťa sa síce rodí s istými predpokladmi, ale je maximálne ovplyvniteľné a formovateľné prostredím. Nikdy by som neveril, ako môžu rodičia, ktorých neskutočne milujem a ktorí milujú mňa maximálne, ako to len vedia, zraňovať svoje dieťa po toľké roky, keby som to sám nezažil. Žiaden rodič to nerobí zámerne. Hoci ešte pohlavné hormóny „spia,“ dieťa sa už vyvíja aj ako sexuálna bytosť cez svoju identitu, sebavedomie, cez svoj obraz o sebe a o iných ľuďoch tvorený pozitívnymi alebo negatívnymi zážitkami s inými členmi svojho pohlavia a cez priestor, aký mu na rozvoj vlastnej identity ponúka pohlavie opačné.

Malé dieťa je nenáročné; miluje takého rodiča, akého má a aký je. Sníva o ňom, ak ho nemá. Syn tvorí svoj vnútorný obraz a presvedčenia o iných mužoch a ženách z osobnosti otca, jeho interakcií s blízkymi i okolím a prístupu mamy k otcovi i k nemu. Dcéra tvorí obraz o sebe, obraz svojho budúceho partnera a presvedčenia o iných mužoch i ženách z osobnosti oboch rodičov, cez vzťah oboch rodičov k sebe navzájom i k nej. Ona sa však nepotrebuje vnútorne odpútať od mamy, aby sa mohla stať viac ženou. Syn to potrebuje, a potrebuje sa pripútať k otcovi, aby sa mohol stať viac mužom. Otec i mama ako jeden celok tvoria identitu dieťaťa.

To je rovnovážny stav. Čo ak dôjde k nerovnováhe?

Narušenie rovnováhy celku môže napríklad pre syna znamenať to, že ho ovládne žena/dieťa v ňom, čo bude značiť, komplikovať až znehodnocovať jeho vzťah k sebe samému, vzťahy s mužmi i ženami. Dieťa potrebuje mať s otcom čo najviac pozitívnych zážitkov, vzhliadať na otca ako na skúseného radcu, múdreho učiteľa a neskôr i chápavého priateľa (ocenený je tiež manuálne zručný a športovo založený otec, pokiaľ sa pri daných aktivitách vedel a vie k synovi skloniť, rešpektovať a motivovať ho a vyzdvihovať jeho individualitu). Zahrať si s otcom futbal alebo s ním ísť stanovať zanechá v synovi neporovnateľne silnejší zážitok, ako by mal, keby ho otec zapísal do športového krúžku či do tábora (mnohí otcovia sa tak zbavujú zodpovednosti, „šetria čas“ a už len pasívne očakávajú pozitívne výsledky a hodnotenia z miest, na ktoré syna „vyslali“).

Čo ak to medzi otcom a synom škrípe?

Ako dieťa, zvlášť syn, rastie a otec si k nemu stále nedokáže nájsť cestu, postupne sa prehlbuje priepasť medzi nimi a môže dôjsť nielen k úplnej strate dôvery, túžby čerpať z otcovej múdrosti a sily, ale stiera sa identita syna a vzrastá jeho znevýhodnenie. I otcovia, ktorí o sebe nepochybujú, si môžu položiť otázku, či by predsa len nebolo možné priblížiť sa k svojmu dieťaťu viac (hoci možno nereaguje podľa ich predstáv). Tvrdohlaví otcovia potrebujú prekonať seba, inak sa im najmä vnútorne neistí a dlhodobo seba-hľadajúci synovia úplne odcudzia, a naďalej budú žiť s otvorenou ranou v srdci.

Richard Rohr napísal knihy o tom, ako sa stať múdrym mužom a akú veľkú rolu zohráva v spoločnosti iniciácia muža. Aká miesto má iniciácia? Ako sa stať mužom?

Chlapi hovoria: „Veď sa mal pochlapiť sám!“ Myslia si, že muž sa stáva mužom sám od seba. Je to veľký a zraňujúci omyl. Ak sa má ktokoľvek vo svojej identite posúvať sám a v neskoršom veku, je to akoby ste sa zrazu prebrali na šírom oceáne, nevedeli plávať a niekoľko kilometrov pred sebou videli ostrov, na ktorom bezstarostne hoduje väčšina šťastlivcov, ktorých niekto naučil nielen plávať, ale aj existovať na „ostrove“. Návod na to, ako sa stať mužom, žiadny chlapec bez výrazného vplyvu mužského vzoru nezíska a v dospelosti je to už veľmi komplikované (lebo už je viac-menej vnútorne sformovaný a poznačený mnohými zážitkami). Nie každý mal chápajúceho a smerujúceho otca, ale každý bol inak vnímavý na deficit mužského uistenia a matkinu prevahu. Nie každý si tento deficit či nadbytok mohol kompenzovať v kolektívoch a iných vzťahoch.

Aký má byť vzťah medzi matkou a synom?

Syn pre mamu nemá byť kamarátkou ani spovedníkom v zlom manželstve. Nemal by byť formovaný neustálou kritikou otca, iných mužov, či dokonca kritikou a podceňovaním jeho samotného. Mama nesmie zaberať miesto mužského vychovávateľa a vzoru pre syna. Nemôže byť veliteľkou, svedomím syna, ani si ho k sebe pútať či emocionálne ho vydierať. Má rešpektovať a podporovať jeho mužskosť, samostatnosť, slobodu, zdravé sebavedomie, potreby a hranice intimity (tiež vlastnosti, postoje či správanie, ktoré ako žena nemusí chápať a stotožňovať sa s nimi).

Môžu rodičia ovplyvniť inklináciu k homosexuálnemu správaniu?

Homosexualita sa rodí v rodine alebo v prostredí nahrádzajúcom rodinu. Spúšťačom homosexuálneho správania môže byť aj hlboké sklamanie v heterosexuálnom partnerstve alebo sexuálne zneužitie. Hoci sa dieťa so svojimi predstavami rodičom zverí pomerne skoro, riešenie je veľmi komplikované alebo nie je žiadne. Sexualita je totiž hlavne v období dospievania veľmi dynamická a keby sa v tomto období riešila až príliš, môžeme dieťa ešte viac traumatizovať. Pubescent potrebuje uistenie v tom, že takýto zmätok ešte nemusí nič znamenať, ale ani to nie je potrebné potláčať či hanbiť sa za to. V dospelosti už zasa rozhoduje každý sám za seba, ako naloží s takým či onakým vnútorným obrazom seba. Skvalitniť rodinné vzťahy a zmeniť prístup k dieťaťu (viac si všímať jeho potreby a podporovať rozvíjajúcu sa individualitu i rast v danom pohlaví) tak, aby necítilo nátlak či nutnosť zmeny sexuality, je vždy krok v prospech dieťaťa. Poznám rodičov, ktorí majú veľmi pekný vzťah s dospelým homosexuálnym synom. Rešpektovať neznamená presadzovať svoju vôľu. Smútok a kamenná tvár rodiča by viedli skôr či neskôr k odcudzeniu. Každý má svoj čas, keď pochopí súvislosti a pocíti potrebu zmeny i bez zásahov zvonku. Až tu rodič pochopí, čo znamená skutočne odovzdať dieťa i seba do Božích rúk s dôverou. Rodič, ktorý úprimne dôveruje Bohu a skutočne miluje svoje dieťa, nezmení svoj vzťah k dieťaťu kvôli homosexualite. Zmeny vzťahu je schopný iba ten rodič, ktorý sa za „iné“ dieťa hanbí a nerobí to kvôli Bohu, lebo Boh ho miluje, stará sa oň a trpezlivo ho vyčkáva, keď je „mimo Otcovského domu“. Ak emocionálne nedospelí žijú spolu v partnerstve a/alebo sexuálne, je to vždy riziko (zraňovania seba, toho druhého, vnútornej prázdnoty a závislosti). Keď aspoň to pochopí homosexuálne dieťa vďaka rodine a bude sa tým riadiť, v mnohom vyhralo.

V inom interview ste sa rozprávali s homosexuálom, ktorý sa radšej ako „gay“ identifikuje ako „muž“. Ako katolík povedal: „Mám slabosť na pekných chlapov (pri nich prestávam byť sám sebou, upúšťam od svojich zásad a cností) a, žiaľ, sú dostupní najmä na internete, a, žiaľ, tam väčšinou nie sú ľudia, ktorí by viac dávali, ako brali. Niet tam veľa duševne silných, zrelých, stálych a morálne stabilných osobností so správnym prístupom k sebe, k životu a k priateľstvu.“ Ako je možné zladiť vieru, jej nároky, ale i homosexualitu dokopy? Podľa čoho sa má riadiť veriaci homosexuál?

Ak si nejaký homosexuál myslí, že vzťah s Bohom a existencia v Cirkvi mu nič nedáva, ak nedokáže prijať to, čo sa mu ponúka, má dve možnosti: 1. ísť svojou cestou bez Boha a Cirkvi, 2. uvedomiť si, že na neho nie sú kladené vyššie nároky ako na kohokoľvek iného, nie je odmietaný viac ako ktokoľvek iný so stigmou, a že existujú ľudia, pri ktorých nájde vnútorný pokoj, radosť a šťastie, len to môže trvať dlhšie. Homosexuáli sú často natoľko vnímaví, že by potrebovali žiť v ideálnom svete. Na druhej strane duša človeka túži po tom, čo svet nerozdáva plným priehrštím. Ak v sebe niekto cíti viac prázdno, smútok, nutkanie žiť ako niekto iný, búrenie sa, neustály pocit krivdy, zdôrazňuje svoje rozmary, pudy, presadzuje svoje vnímanie lásky, často ospravedlňuje seba a chcel by každého meniť, niekoho dokonca vlastniť, je to skôr výsledok duševnej nezrelosti a nepripravenosti budovať ducha. Okolie nezmeníme, ale môžeme zmeniť to, ako sa nás budú dotýkať negatívne vplyvy okolia a či sa chceme viac zamerať na to, čo nás obohacuje, vedieť sa tešiť z maličkostí. Takto nebudeme musieť priateľov hľadať, ale pritiahneme ich svojou osobnosťou, prístupom k sebe i k svetu (ak sa skôr nezačneme izolovať).

Čo odporúčate z vašej mentorskej skúsenosti?

Odporúčam nenavštevovať rôzne internetové stránky pre homosexuálov, ktoré (všetky poznám) sú len prehlbovaním nesprávneho prístupu k sebe, k iným ľuďom a sexualite. Osoba tam často prichádza s úmyslom zdieľať, a končí prispôsobením sa ľuďom, ktorí si nevážia samých seba, prehĺbením vnútorného diskomfortu a sklamania alebo dokonca so sexuálnou závislosťou. Z mojich skúseností s mužmi s homosexuálnou preferenciou môžem povedať, že mnohí túžili „len“ po čistom objatí iného muža, a ak ich nejaký heterosexuálny muž, do ktorého boli zamilovaní, skutočne prijal a zapojil do svojich aktivít, pôvodná erotická príťažlivosť sa postupne menila na silné a krásne priateľské puto s posilnením osobnej identity muža. Normálne kontakty homosexuálov s inými homosexuálmi nie sú rizikom, ale môžu byť menej napĺňajúce v osobnostnom raste a rozvoji entity muža ako takého. Kresťan sa nemá hrať na to, že neprežíva to, čo prežíva, necíti to, čo cíti, lebo je kresťan. Nech sa každý rozhodne pre to, čo naozaj chce, na čo je vnútorne pripravený tak, že to dokáže žiť naplno a byť skutočne šťastný, aby nikdy nepotreboval žiť dvojakým životom ani v chlácholiacom sebaklame (nahovárať si, že je nútený tak žiť, že Boh žehná homosexuálnemu partnerskému vzťahu).

Homosexuálny muž, ktorý vystupoval v rozhovore pre CitliveTemy.sk anonymne, vraví aj toto: „Rodina a priatelia to o mne nevedia. Nechcem, aby ma súdili či hodnotili na základe sexuality, ale iba na základe môjho správania či skutkov. Ľudia si inak často predstavujú aj to, čo nie je, hlavne ak ide o nepoznanú oblasť.“ Prečo nedokážeme prijať inakosť? Prečo niekoho odsudzujeme už len na základe sexuálnej orientácie?

Ak prevažne kritizujeme, odsudzujeme, stojíme bokom a hlásime sa ku kresťanstvu, robíme to preto, lebo sme kresťania len formálne. Bojíme sa viac o seba a o svoju povesť, ako o šťastie iného. Mnoho ľudí si myslí, že homosexuál je človek automaticky promiskuitný, zženštilý alebo duševne chorý. Takéto názory sme dokonca dovolili kolovať v kostoloch v letákoch pred referendom o rodine. I keby sa aktivity homosexuálnej loby stupňovali, my ako kresťania nemáme reagovať takto. S predsudkami môžeme bojovať akurát proti Bohu, ale nie s ním. Hoci sa nemusíme každému homosexuálovi neustále ospravedlňovať za chyby Cirkvi, sme povinní vidieť vlastné omyly a prevziať za ne plnú zodpovednosť.

Homosexuál a katolík Maroš v rozhovore pre Postoj povedal: „Boh odo mňa očakáva, aby som k tejto realite zaujal postoj. Nemôžem čakať, že sa zmením na heterosexuála. Boh nás miluje takých, akí sme, aj keď nie sme dokonalí. Treba vedieť prijať ten fakt.“ Je dôležité aj pre homosexuála, aby sa vedel prijať taký, aký je?

Homosexualita nie je o nedokonalosti človeka a nie je ani analógiou rasovej inakosti. Ako každý problém, aj ona má nielen svoj prejav, ale aj príčinu. Boh od nikoho nechce, aby sa trápil prejavom, ale aby hľadal príčinu osobnej homosexuality. Ak do hľadania pozve Boha, určite ju nájde. Potom prestane zneužívať homosexualitu, používať ju na ospravedlnenie všetkého, čo (ne)robí alebo sa ňou trýzniť.

Kde vidíte rezervy v prístupe Cirkvi k homosexuálom? Je možné zlepšiť pastoráciu homosexuálnych veriacich? Na vašom webe sú aj tieto slová: „Môžeme napísať ďalších 20 pastierskych listov o prijímaní homosexuálnych chlapcov, ak im nevytvoríme komunitu a neposkytneme nezištné priateľstvo.“

Homosexualita nie je niečo, čo patrí len na sv. spoveď, ako sa aj mnohí duchovní otcovia domnievajú. Paradoxné je, že nikde inde sa nezdieľa tak často, ako v spovedniciach. Mnohí kňazi ochotne vypočujú, ale nevedia, čo s takým farníkom ďalej (pokiaľ by sa ten farník rád posunul ďalej nielen vo svojom duchovnom, ale aj duševnom živote a v psychickom pohlaví). Na Slovensku nepoznám skutočného odborníka na homosexualitu. Keďže homosexualita nie je medicínska diagnóza, aj v terapii sa vedie človek k prijatiu svojich homosexuálnych sklonov a k schopnosti dokázať svoje túžby a predstavy preniesť do partnerskej a sexuálnej praxe. Ale či klient aktuálne nepotrebuje viac čosi iné, to už nikto nerieši (ak klient nevie, čo potrebuje a ako ďalej, terapeut ho smeruje tak, ako sa v minulosti terapeuti dohodli postupovať).

Ako umožniť, aby sa homosexuáli cítili v Cirkvi viac prijatí?

Kresťanskí terapeuti sa ocitajú v prekérnej situácii, pretože väčšina svetských odporúčaní a náboženské presvedčenie na seba narážajú. I keby sa s klientom v cieľoch zhodli, platený záujem pri dlhodobom procese zmeny myslenia, obrazu o sebe, o objektoch oboch pohlaví, rastu v mužskosti/ženskosti, nestačí klasická individuálna terapia, ktorá sa napríklad využíva pri vzťahových a emocionálnych zraneniach alebo na osobnostný rozvoj. Potrebná je špeciálna individuálna terapia, skupinová terapia (alebo aspoň neterapeutická komunita) a aktívne zapojenie blízkeho okolia, morálnych autorít a vzorov rovnakého pohlavia, ktoré budú chcieť s dotknutými existovať dobrovoľne v uzdravujúcich vzťahoch a väzbách. Hoci sa žiadny homosexuálny muž necíti ako žena a ani netúži byť ženou, potrebuje byť iniciovaný do sveta mužov, mať pocit, že je skutočne jedným z nich. Ak hovoríme alebo túžime po osobnej premene, nikdy nemyslíme na zmenu sexuálnej preferencie. Neviem si predstaviť lepšie prostredie na uzdravovanie čistou láskou ako komunity novodobých Ježišových učeníkov. Keď to nefunguje, nie Boh je za to zodpovedný, ale zlyhal ľudský faktor. Ak je nejaký muž zranený vo svojej mužskosti, ak bol nútený prezentovať sa neautenticky, ak jeho vzťah s otcom nebol naplnený a cez prístup mamy sa v ňom nadmerne rozvinulo ženské (cez vzťahové a emocionálne zranenia možno i to infantilné) vnímanie seba a sveta, nájde taký muž naplnenie a prijatie v dysfunkčnom kresťanskom spoločenstve alebo môže rozvíjať svoju mužskú podstatu v prefeminizovaných spoločenstvách?

To sa ale netýka len homosexuality.

Mnohí ľudia vnútorne trpia uprostred kresťanských spoločenstiev a nie je to vždy ich voľba alebo chyba. Namiesto toho, aby sa kresťan pokúsil o zmenu seba, vyčleňuje sa z Cirkvi a zakladá nové komunity, v ktorých by to malo fungovať lepšie. To isté robia mnohí homosexuáli. Ježiš nás nepozýva k úniku, ale k pokornému začínaniu od seba. On od nás neočakáva ohraničený duševný obzor, ale každého pozýva k odvážnym skutkom lásky, k vnímaniu a napĺňaniu skutočných potrieb blížnych. Žijeme v dobe, v ktorej nielen každý kresťan, ktorý chce vedieť, o čom je homosexualita, ako pristupovať k homosexuálnym osobám, ako byť nápomocný, získa potrebné poznatky a viac už nebude musieť ostatným ubližovať z nevedomosti, ani sa na nich nečinne prizerať.

Čo znamená byť homosexuálom?

Je to výzva správne sa postaviť k svojmu nadeleniu ako ľudská, sexuálna bytosť i Božie dieťa. Pociťujeme všeobecnú krízu mužskosti a otcovstva a mužská homosexualita s ňou veľmi úzko súvisí. Avšak nedokážeme ju zastaviť, osloviť, motivovať dotknutých mužov a pracovať s nimi tak, aby skutočne cítili pozitívny výsledok skupinového zdieľania alebo vzťahu dvoch bratov v Kristovi. Vždy to začína tým, že jeden má čo ponúknuť a druhý potrebuje čerpať, až sa napokon dostanú do vzájomnej rovnováhy a okúsia vo svojom vnímaní seba, oboch pohlaví, myslenia, života i sveta pozitívne zmeny, obrúsia si vzájomne hrany a stanú sa silnejšími, príťažlivejšími pre seba i svoje okolie. Tým, že človek nie je autentický, nemá alebo odmieta možnosť zdieľania a spätnej väzby, jednoznačne stráca na kvalite svojho života, hoci ide o chlapa, ktorý si potrebuje svoje záležitosti riešiť sám. Sám v sebe nenájde uzdravujúci spôsob, s ktorým sa nikdy v minulosti nestretol. Potrebuje načerpať, odovzdať sa, nechať sa viesť, a pritom zostať alebo sa stať vnútorne slobodným a sám sebou.

foto:pexels.com