Cirkev má nového blahoslaveného – mučeníka z koncentračného tábora v Dachau

1
335

jah5a03df_unzeitigPáter Engelmar Unzeitig, CMM, pôvodným krstným menom Hubert, sa narodil 1. marca 1911 v  Hradci nad Svitavou (vo vtedajšom Greifendorfe). Otec mu zomrel v ruskom zajatí na týfus v roku 1916, a tak sa matka musela starať o šesť detí sama. Po skončení základnej školy pracoval Hubert istý čas na rodinnom statku, keďže však cítil v sebe misionárske povolanie, ako 17-ročný vstúpil do Kongregácie misionárov Mariannhill vo švábskom Reimlingene, kde aj dokončil rehoľné gymnázium. Tu absolvoval noviciát a prijal rehoľné meno Engelmar. Filozofiu a teológiu študoval vo Würzburgu. Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, 6. augusta 1939, ho vysvätili za kňaza a na Sviatok Nanebovzatia Panny Márie slúžil primičnú sv. omšu v rodnej obci. Práve vojna zabránila, aby novokňaz P. Engelmar odišiel do misií. Najprv pracoval v rehoľnom dome v Riedeggu (Horné Rakúsko), kde sa okrem iného staral o francúzskych vojnových zajatcov. V októbri 1940 ho kongregácia poskytla lineckému biskupovi na výpomoc do Sudet, ktorý ho poslal do farnosti Zvonková (vtedajší Glöckelberg) na Šumave. Po vojne, po odsune nemeckého obyvateľstva, komunistický režim zrovnal obec zo zemou.

 

Začiatok martýria

A práve v Zvonkovej, výlučne etnicky nemeckej obci, sa začala pre pátra Engelmara cesta mučeníka. Nielen na hodinách náboženstva, ale najmä z kazateľnice otvorene označoval nacizmus za ideológiu, ktorá je v rozpore s evanjeliom a ničí človeka. Napriek hrozbách sa nebál otvorene kritizovať ideológiu Tretej ríše, najmä prenasledovanie Židov a Katolíckej cirkvi. „Nie Hitler, ale Kristus je náš Pán. Poslušnosť Bohu je oveľa dôležitejšie ako poslušnosť svetskej moci,“ tvrdil opakovane.

Prirodzene, že kázne P. Engelmara nezostali nepovšimnuté. Na začiatku roku 1941 ho obvinili „zo škodlivých poznámok voči Tretej ríši a z obrany Židov“ a 21. apríla ho zatklo gestapo. Bez súdu ho šesť týždňov väznili v Linci a 8. júna 1941 ho deportovali do koncentračného tábora v bavorskom Dachau. Od tejto chvíle už to nebol páter Engelmar či Hubert Unzeitig, ale číslo 26147.

 

Najväčší kláštor sveta

Neďaleko Mníchova, v mestečku Dachau, vznikol 21. marca 1933 vôbec prvý nacistický koncentračný tábor, ako miesto určené na likvidáciu osôb nepohodlných novým nacistickým pánom, ktorí sa chopili vlády v Nemecku. Prvými obyvateľmi tábora boli príslušníci nemeckej opozície, ktorí sa nechceli zmieriť s Hitlerovou vládou.. V priebehu dvanástich rokov svojej existencie prešlo bránou tábora asi 200 tisíc väzňov z 38 krajín sveta. Vyše 40 000 ich tu zomrelo, desaťtisíce ďalších putovalo do iných koncentračných a vyhladzovacích táborov. Keď 29. apríla 1945 Američania oslobodili tábor v Dachau, našli tu asi 32 000 väzňov, z ktorých dve tisíc zanedlho zemrelo na následky väznenia.

Od leta 1940 sa tábor v Dachau stal ústredným kňazským táborom Európy, takže sa neskoršie začal označovať aj ako najväčší kláštor sveta. Prvý kňaz, ktorý prešiel povestnou bránou s nápisom „Arbeit macht frei“, bol Fritz Seitz z diecézy Speyer. Stalo sa tak 11. júna 1940.

Kňaza Seitza čoskoro nasledovali ďalší zatknutí kňazi a rehoľníci. Rany päsťami, kopance, vysmievanie sa a hrubé urážky kňazstvu, sa stali tradičným dachauským „uvítaním“ pre všetkých Bohu zasväteným ľuďom. Celkovo bolo v Dachau internovaných 2 800 kňazov a rehoľníkov, z ktorých tu 1 034 aj zomrelo. Najviac väzňov z radov kňazov, až 1 780, pochádzalo z Poľska, ale boli tu aj holandskí, belgickí, francúzski či talianski kňazi. Z českých kňazov najznámejší dachauskí väzni boli neskorší kardináli Beran a Trochta. Keď Američania oslobodili Dachau, medzi väzňami bolo 1 240 duchovných.

Správa tábora sa správala ku kňazom zvlášť kruto. Kaplána z Bad Gasteinu Andreasa Riesera na Zelený štvrtok 1940 ubili na smrť po tom, čo ho esesáci surovo zbičovali a na hlavu mu nasadili tŕňovú korunu z ostnatého drôtu. Na Veľký piatok 1940 a 1941 niekoľkých kňazov ukrižovali s rukami vykĺbenými za chrbát, čo znamenalo niekoľko hodinové umieranie v nepredstaviteľných mukách. Takto esesáci „slávili“ Veľkú noc. Podľa autentických svedectiev však týraní kňazi v tomto utrpení, tak veľmi sa podobajúcom ich Majstrovi, videli blízkosť Boha, ktorý neváhal dať ajko obeť za spásu sveta svojho jediného Syna.

 

Posol nádeje

A práve do dachauského pekla deportovali aj P. Engelmara. Po „uvítaní“ ho umiestnili do tzv. kňazského bloku. Aj keď podľa očitých svedkov mladý kňaz toho veľa nenahovoril, o to väčšmi pomáhal spoluväzňom skutkami milosrdenstva. Vďaka otcovskej starostlivosti o ostatných väzňov ho dokonca začali nazývať „Anjel z Dachau“. V jednom liste svojej sestre (celkovo sa zachovala 60 jeho listov) napísal: „Srdce ma bolí, keď vidím toľko utrpenia. Ustavične sa modlím, aby mi Boh pomohol zmierňovať toľkú bolesť.“

Páter Engelmar nezostal len pri modlitbe. K spoluväzňom bol milosrdný a láskavý, pomáhal im pri práci, delil sa o svoje skromné prídely. Keďže chcel utešiť ruských väzňov, začal sa učiť ruštinu, aby mohol neskôr preložiť veľkú časť „Nového zákona“ do ruštiny, aby tak oživil ich vieru. „Svojou priateľskou prítomnosťou plnou dobroty dával nádej utláčaným a zúfalým väzňom. Pomáhal vážne chorým, keď ich sprevádzal s materinskou láskou až do konca ich života. S ním sa smrť stala pokojným prechodom do večnosti,“ povedal počas slávnosti blahorečenia prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato, ktorý slávnosti predsedal.

 

Nemecký Kolbe

V jednom zo svojich listov P. Engelmar napísal: „Nech robíme čokoľvek, nech chceme čokoľvek, je to vždy a jedine milosť, ktorá nám pomáha a nesie nás. Milosť všemohúceho Boha nám pomáha prekonať každú prekážku. Láska zdvojnásobuje naše sily, robí nás vynaliezavými, spokojnými a slobodnými. Keby len ľudia vedeli, čo má Boh pripravené pre tých, čo ho milujú!“ V inom liste zdôraznil: „Dokonca aj za najťažším a najhorším utrpením stojí Boh so svojou otcovskou láskou.“

Napriek neľudským skúsenostiam z koncentračného tábora, zostal P. Engelmar trpezlivý a veselý, snažiac sa povzbudzovať vo väzňoch pocit dôstojnosti a ľudskosti. Svoj stav považoval za čestný status, privilégium, aby mohol svedčiť o Kristovej láske. Svojou duševnou silou vzbudzoval obdiv a dával všetkým silu pokračovať v znášaní beznádejnej situácie. Podľa P. Adalberta Ballinga z Kongregácie misionárov Mariannhill bol P. Engelmar „láskou, ktorá sa pretavila do človeka“: „Iní nášho prvého blahoslaveného z našej kongregácie nazývajú mučeníkom lásky, Maximiliánom Kolbem v nemeckom prevedení.“

 

Ak to chce Boh

Podobne ako poľský mučeník z Osvienčimu, aj P. Engelmar obetoval svoj život za spoluväzňov, hoci nešlo o krvavú obetu. Jeho vrcholným aktom lásky bolo, že dobrovoľne ponúkol svoju pomoc pri liečení chorých na brušný týfus, ktorý v Dachau vypukol vo februári 1945 v barakoch Rusov. Esesáci sa zo strachu pred nákazou prestali o chorých úplne starať. Vyčlenili pre nich jeden barak, kde boli odkázaní sami na seba, čo v táborových podmienkach vlastne znamenalo istú smrť. U koho sa objavili náznaky choroby, okamžite ho poslali do „karantény“. Aj keď Nemci vyzývali spomedzi väzňov dobrovoľníkov, ktorí by sa o chorých a umierajúcich na týfus starali, zo strany väzňov nebol záujem. Jeden z hlavných dôvodov bol, že aj v tábore už vedeli, že koniec vojny sa rýchlo blíži a nádej na prežitie bola veľká. Starostlivosť o chorých na nákazlivý týfus však s určitosťou znamenala smrť.

A práve vtedy misijná činnosť P. Engelmara v dachauskom tábore dosiahla vrchol. Spolu s ďalšími 19 kňazmi sa dobrovoľne prihlásil, že sa bude starať o chorých a umierajúcich na týfus. Spoluväzeň Josef Witt ho varoval: „Vieš, že to môže pre teba znamenať smrť?“ Páter sa len usmial: „Ak to bude chcieť Boh.“ A tak sa každý deň naplno venoval chorým. Umýval ich, kŕmil, no čoraz častejšie začal rásť počet tých, ktorých neúnavne spovedal a zaopatroval.

 

Aktuálny odkaz

Prirodzene, že netrvalo dlho, a aj páter Engelmar sa nakazil brušným týfusom (spolu s ním aj sedem spolubratov v kňazskej službe, ktorí sa tiež starali o chorých). Opustený a bez možnosti prijať vhodnú liečbu, dva mesiace pred oslobodením tábora, 2. marca 1945 zomiera. Bol kňazom šesť rokov, pričom štyri z nich strávil v koncentračnom tábore.

Kresťanskí spoluväzni tajne zorganizovali spopolnenie pátrovho tela, dokonca sa im podarilo prepašovať z tábora jeho popol, takže mohol byť pochovaný na mestskom cintoríne vo Würzburgu. V roku 1968 jeho urnu preniesli do Kostola Najsvätejšieho Srdca.

Kardinál Angelo Amato aktualizoval život nového blahoslaveného: „Páter Unzeitig sa javí ako iskra pravej ľudskosti v temnej noci nacistického teroru. Ukazuje, že nikto nemôže vykoreniť dobro zo srdca človeka. Jeho mučeníctvo nám odovzdáva trojaké posolstvo viery, lásky a sily. Ešte aj dnes, rovnako ako za čias pátra Engelmara, je Kristova Cirkev diskriminovaná, prenasledovaná a ponižovaná. A to nielen in partibus infidelium – medzi neveriacimi –, ale tiež v našej Európe, ktorá často zabúda na dedičstvo kresťanskej civilizácie. Viera naopak bola pre pátra blahoslaveného Engelmara Unzeitiga najvyšším dobrom a najvzácnejším pokladom. Žil svoj status väzňa vždy zjednotený s Bohom, v modlitbe, v radosti a v neprestajnej pripravenosti milovať, pomáhať a utešovať blížneho.“

Spracovala BOKA PIKA

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno