Každý mi isto dá za pravdu, že v súčasnosti žijeme pedocentrickú dobu. Už len o pôrode (vlastne i o prenatálnom štádiu) sa vedú dlhé diskusie, ako by mal prebiehať, aby dieťaťu dal do života čo najviac.
Dieťa sa ocitá v centre celej spoločnosti – má starostlivosť rodičov, lekárov, má množstvo stimulov, ktoré ho od bábätka rozvíjajú. Vo väčšine prípadov nie je problémom materiálne zabezpečenie, dieťa má kopec interaktívnych hračiek a na krúžky chodí ešte skôr ako začne rozprávať.
Tomuto trendu som naplno prepadla i ja, matka štyroch malých detí. Úplne nenápadne som sa ponorila do celého víru toho, čo je pre deti to najlepšie. Samozrejme, že mi nejde o značkové oblečenie, voči tomu som úplne imúnna, ale na vedecké štúdie, pedagogicko-výchovné knihy a stratégie mám totálnu slabosť.
Snažím sa ich aplikovať. Nie jednu, ale všetky! Premýšľam, či to, ako to robím ja, je v súlade s vedeckým pokrokom a teda tým, čo je pre dieťa v danej oblasti tým najlepším.
Často rozmýšľam nad jednotlivými stránkami ich osobnosti a spytujem si svedomie, či niečo nezanedbávam. Či po telesnej stránke majú dosť pohybu, tekutín, ovocia. Čo všetko máme šancu zabezpečiť bio, eko a nad akými “éčkami” som ochotná prižmúriť oči.
Premýšľam nad ich duševným prežívaním – ako sa cítia, či sú dostatočne milovaní, či som bola spravodlivá, či som sa dostatočne empaticky vžila do jeho situácie, keď bil sestru hlava-nehlava.
Mnohé príručky hovoria o tom, aké je dôležité tráviť jednotlivo s deťmi vyhradený čas s nerozdelenou pozornosťou – len ja a ono. Zvažujem, kedy by som si takto na nich mohla nájsť čas. Mám trochu výčitky, lebo sa mi to nedarí. Snažím sa hrať sa s nimi a rozmýšľam, či som tým dostatočne naplnila ich citovú nádobu.
Modlíme sa spolu, to áno. Chodíme do kostola, žehnám im. Ale stanú sa z nich ozaj praví kresťania? Ach jaj, a keď mi niekto zaklame až sa hory zelenajú, alebo keď ich počujem, ako sa niekomu vysmievajú, alebo i „drobnosť”, že sa nezastanú cudzieho slabšieho, zase prekopávam celú schému a vyvodzujem si konštruktívne riešenia.
Často si uvedomujem moje vlastné limity, ktoré som „zdedila” z výchovy od mojich rodičov, i to, aké je ťažké prekročiť svoj vlastný tieň. Je mi prirodzenejšie ustúpiť, nájsť kompromis. Motivujem sa, keď deťom niečo zakážem, aby ma neukecali a aby som mala silu nepoľaviť ich náporu. Veď majú nárok na dobrú výchovu. Veď som čítala, ako sa formujú hranice, aká dôležitá je výchova do 3. roku veku dieťaťa…
Až raz, keď som opäť čosi analyzovala, uvedomila som si, že ja na to nemám. Jednoducho nemám na to, aj keď sa veľmi snažím, aby som všetko vykryla. Je toho na mňa príliš veľa. A s týmto som sa zverila Bohu.
Zrazu prišiel pokoj a ja som vo svojom srdci cítila, že na to nemusím byť sama. Je so mnou niekto, kto na to má a kto mi chce pomáhať. A odvtedy – keď ma vír doby alebo moje pyšné ego strhne niečo analyzovať a ja nervózne premýšľam, ako to aplikovať, upokojím sa a obraciam sa k Bohu slovami: „Bože, prosím ťa, aby si ty mojim milovaným deťom vynahrádzal všetko, čo ja neviem, nestihnem alebo nedokážem.”
A vtedy to ide… s pokorou a dôverou v Božiu pomoc.
Foto: Matej Žiak
Děkuji, jsem na tom stejně… a někdy jsem KO 🙁 … a moc mi pomohlo, přečíst si Váš článek… – hned pomůže, když je na tom někdo podobně!!! Díky. Andrea
Juuuj, tento článok ma veľmi pohladil na duši. Mám 3 malých chlapcov a niekedy som úplne bezradná. Stále riešim otázku a vnútornú nespokojnosť, že či sa mi ich podarí dobre vychovať. Nemám na to. Vždy bude niečo, čo mi nie úplne vyjde. Odovzdavam to tiež v modlitbách Bohu a verím, že on bude viesť aj mňa, aj moje deti. Prajem všetko dobré!
🙂 Dakujem, som rada, ze clanok povzbudil 🙂
Veľmi povzbudzujúci článok!
Aj tak ma zaujíma – ktoré konkrétne výchovné príručky Vám najviac pomáhajú pri výchove detí?
Keď som sa zamýšľala nad odpoveďou, uvedomila som si, že vlastne vo výchove ma/nás najviac ovplyvňuje to, čo som si ja a čo manžel „doniesli“ z domu. Stále sa zlaďujeme, aby sme boli čo najviac jednotní. A často musíme nové situácie riešiť za jazdy, lebo sme ich nepredpokladali a nechávam sa viezť intuíciou a vlastným svedomím.
Mňa osobne davnejšie veľmi oslovila kniha Hranice (H. Cloud, J. Townsend) a teraz čitam knihu Kompas, ktorú na zastolom.sk predávame – tá je tiež perfektná.
Aj ja práve čítam Kompas, tiež sa mi zdá fajn, no možno trochu, paradoxne, málo praktická kniha. Mladí rodičia vedia, že majú mať deti hranice, pýtajú sa však, ako tieto hranice vytvárať? Ako deti trestať? Mne osobne veľmi pomohli knihy Respektovát a být respektován, Vychovávame deti a rastieme s nimi (Naomi Aldort) a
Jak mluvit, aby nás děti poslouchaly, jak naslouchat, aby nám děti důvěřovaly (Faber, Mazlish). Ale Duch svätý je aj tak najviac 🙂
Som rada, že to niekto pomenoval….uvedomilasom si veľa vecí,na čo mám A nemám…Ešte pred materstvoM,V podstate V práci,….A teraz sa snažím byť prirodzenou matkou, po prvom dietati som zacala bojovat proti tomu, co ako sa pise……čo sa mi nedarí je,že nemáme kontakt S prírodou, myslím,že je to kvôli tomu,že štyri deti po sebe….boli sme len zopár krát na vychádzkE,V lese deti ešte neboli……Áno a s manželom je to najväčšie uvedomenie si akí sme odlišní, on typ,že dieťa prihlási na krúžky,ani nevie „chodit“a ja najradšej nič,iba sportove, veď majú čas A nepoznali ešte všetko na našom dvore…..