V polovici mája 1990 vznikol detský kresťanský časopis „Rebrík“. Pri jeho zrode stála aj KATARÍNA JANTÁKOVÁ, ktorá je až dodnes jeho šéfredaktorka.
Nielen knihy, ale aj časopisy majú svoje osudy. Ako sa začal príbeh časopisu Rebrík?
Ten príbeh sa začal veľmi jednoducho a pritom rýchlo. Ešte počas totality sme sa stretávali s deťmi a na našich stretkách sme sa usilovali nahrádzať náboženskú výchovu. V rámci dvoch takýchto stretiek sme začali vydávať časopis tlačený ihličkovou tlačiarňou. Robili sme ho spoločne s deťmi a bavilo nás to. Keďže po Nežnej revolúcii nebol na trhu nijaký katolícky časopis pre deti, oslovil ma Evžen Valovič, ktorý bol podnecovateľom k laickému apoštolátu detí ešte za totality a stál aj pri zakladaní eRka, Hnutia kresťanských spoločenstiev detí. Bez dlhých rečí sa ma spýtal, či by som neskúsila robiť časopis nielen pre jedno stretko, ale pre deti na celom Slovensku. V mladíckom zápale, bez akéhokoľvek dlhého zvažovania, som ihneď súhlasila. Bez predstáv, čo toto rozhodnutie prinesie, sme sa 14. mája 1990 na stretnutí ľudí z práve vznikajúceho eRka v Súľovských skalách rozhodli, že budeme vydávať časopis pre deti s celoslovenskou pôsobnosťou. Hneď o mesiac vyšlo nulté číslo Rebríka, ktoré vyzeralo skôr ako samizdat a bolo aj tlačené na samizdatovej tlačiarni. Napriek svojmu neprofesionálnemu vzhľadu malo číslo úspech a po náklade 1000 kusov sme robili dotlač – ďalších 1000 kusov. Po tomto úspechu sme pokračovali vo vydávaní Rebríka. Prvý ročník vychádzal raz za dva mesiace, ďalší ročník už každý mesiac.
Názov časopisu naznačuje, že jednotlivé čísla či články by mali byť pre detského čitateľa akýmisi šteblíkmi ku kresťanskej dokonalosti. Bol to zámer?
Už v Súľovských skalách sme hľadali výstižný názov pre vznikajúci časopis. Sprvu to boli rôzne sladké, nepoužiteľné názvy. Medzi nimi zrazu odznelo: Rebrík. Tento návrh sme najprv zamietli – nezdal sa nám dostatočne dôstojný. Postupne sa nám však tento názov páčil stále väčšmi a väčšmi, veď rebrík pomáha dostať sa vyššie – bližšie k Bohu a aj k ľuďom okolo nás.
Po páde bývalého režimu na začiatku mnohých projektov bolo viac nadšenia ako profesionality. Tento jav bol vari najvypuklejší v mediálnej sfére. Ako to bolo v prípade „Rebríka“?
Aj v Rebríku to tak bolo. Veď aj ja som absolventka Prírodovedeckej fakulty UK, a hoci som medziodborovo študovala žurnalistiku, bolo to za čias totality, takže sme sa venovali viac témam robotníckej tlače ako skutočnej žurnalistike. Rebrík je zároveň špecifický v tom, že je pre deti – a neviem, či jestvuje na niektorej vysokej škole odbor venovaný žurnalistickej tvorbe pre deti.
S každým číslom sme sa teda učili nové veci. Zároveň prišli ponuky na rozličné školenia a dopĺňania štúdií, čo sme sa usilovali vždy využiť. Tento vývoj vari vidno aj na jednotlivých ročníkoch Rebríka, a to nielen po obsahovej, ale aj po grafickej stránke.
Počas komunistického režimu nebola šanca na vydávanie kresťanských časopisov, o detských ani nehovoriac. Detské kresťansky zamerané časopisy, ktoré vychádzali do nástupu ateistickej moci, boli vhodné na vtedajšie časy, dnes pôsobia, a to nielen svojimi názvami, tak trochu insitne. Kde ste čerpali námet na obsah a grafiku časopisu hodného čias nástupu tretieho milénia?
Aj to prešlo vývojom. Prvé čísla sme robili podľa našich možností – po grafickej stránke boli naozaj nevyhovujúce. Podklad nultého čísla sme napísali ešte v legendárnej T 602 a vytlačili na ihličkovej tlačiarni. Vlastný časopis sme potom tlačili na tlačiarni, na ktorej sa ešte pár mesiacov predtým tlačili samizdatové časopisy. Obsah sme sa usilovali napĺňať materiálmi, ktoré boli blízke deťom a ktoré sme predtým odskúšali na stretkách s deťmi. Boli to rôzne katechetické hry, príbehy, hlavolamy. Keďže obsah bol v tých časoch skutočne jedinečný (veď po mnohých rokoch mali čitatelia možnosť slobodne držať v rukách časopis s katolíckym obsahom), napriek svojej jednoduchej grafike bol Rebrík žiadaný.
Neskôr sme mali možnosť sledovať, ako to robia inde. Chodili sme na stretnutia tvorcov detských katolíckych časopisov a tam sme sa pozerali, ako to robia iní. Vymieňali sme si skúsenosti, ponúkali sme si články na výmenu a navzájom sme sa obohacovali. Postupne rástla úroveň nielen obsahovej, ale aj grafickej stránky Rebríka.
Detský čitateľ je veľmi špecifický. Ako by ste ho charakterizovali?
Dieťa je vždy hravé a zvedavé. Ak k nemu nepristupujeme priveľmi mentorsky, nechá sa motivovať aj k náročnejšej práci na sebe. Je dobre, keď ho zo začiatku niekto pri čítaní sprevádza a vedie k úvahám o prečítanom obsahu. Dieťa sa tak učí selektovať z ponúkaných článkov, vyberať z nich dôležité informácie a vytvárať si vlastné závery. Tieto zručnosti využije neskôr pri samostatnom čítaní nielen časopisov, ale aj literatúry ako takej.
Zmenil sa za tých dvadsaťpäť rokov existencie „Rebríka“ čitateľ?
Dieťa ostane vždy dieťaťom, to sa nemení. Má chuť objavovať nové veci, púšťať sa do dobrodružstiev, má rado, keď dobro zvíťazí nad zlom. Dieťa ako čitateľ sa však naozaj zmenilo. Je ovplyvnené vyvíjajúcou sa technikou a spôsobmi súčasnej komunikácie. To sa premieta aj do tvorby časopisu; články už nemôžu byť také hutné – dôležitý obsah sa usilujeme zmestiť do menšieho množstva slov, čo nie je vždy jednoduché. Väčšiu váhu kladieme na ilustrácie, ktoré sú pre deti veľmi dôležité. Aj pri komunikácii s deťmi vidíme ich posun smerom k technike. Okrem listovej korešpondencie sa rozširuje naša komunikácia aj prostredníctvom e-mailov a webu. Najaktívnejší čitatelia píšu na web Rebríka svoje vlastné príspevky.
Jedným z cieľov „Rebríka“ je aj kresťanská formácia detských čitateľov. Na druhej strane je tu nebezpečenstvo, že obsah môže skĺznuť do školometstva, až mentorovania. Kde je hranica, aby bol časopis pútavý, formačný, no nie mentorský?
Usilujeme sa aj tie „mentorské“ veci podať pútavým spôsobom, aby sme deti neodradili, ale aby sa, naopak, dali zapáliť pre konanie dobrých vecí. Obsah tvoria ľudia, ktorí majú deti alebo s nimi pracujú. Sú teda v každodennom kontakte s deťmi a poznajú ich súčasné potreby. Aby sme veci napísali naozaj dobre, na tvorbe Rebríka sa zúčastňujú tri redakčné skupiny.
Tri? Prečo?
Prvá je redakčná skupina, ktorá tvorí časopis obsahovo. Skupinu tvoria tvoriví ľudia plní nápadov. Pracuje sa s nimi veľmi dobre, lebo vždy spolu vymyslia niečo nové.
Druhá je expertná skupina, ktorú tvoria kňaz, učitelia, grafici, umelkyňa z Bibiany. S nimi kontrolujeme obsah i formu, či vyhovuje požiadavkám detí, rodičov, učiteľov, aby to bolo naozaj to, čo má Rebrík ponúknuť.
Tretiu skupinu tvoria vlastne dve detské redakčné skupiny. Deti sa vyjadrujú ku každému číslu Rebríka a tak isto aj ku grafickému návrhu nového ročníka časopisu. Ich podnety a návrhy na zmeny týkajúce sa zrozumiteľnosti textu, farebnosti či prehľadnosti príspevkov využívame pri spracovaní konečnej podoby časopisu.
Detský časopis by mal byť aj interaktívny.
Pre deti máme v časopise pripravené množstvo úloh. Niekedy ide iba o odpovede na hlavolamy, inokedy majú ťažšie úlohy, napríklad zorganizovať Martinský lampiónový sprievod či veselý piknik pre kamarátov, alebo pripraviť pre spolužiakov preteky či deň plný hier. A hoci niekedy ide o náročnejšie úlohy, deti ich spolu s ochotnými dospelými, rodičmi, učiteľmi či vedúcimi stretiek, zvládajú, a tak v svojej komunite rozhýbavajú svet dobrom.
Vari najznámejšie zapojenie vašich malých čitateľov boli listy, ktoré deti napísali Svätému Otcovi Františkovi. O čo presne išlo?
V časopise Rebrík v aprílovom čísle 23. ročníka sme vyzvali čitateľov, aby sa modlili za Svätého Otca a aby mu o tom aj napísali. Túto istú výzvu sme sprostredkovali deťom 11. mája 2013 aj na Púti detí, ktorú organizovalo eRko, Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. V redakcii sa postupne nazhromaždilo 1468 pozdravov. Deti nakreslili 215 pozdravov a poslali priamo do redakcie a 1253 pozdravov napísali deti na Misijnej púti detí od detí Svätému Otcovi, v ktorých mu píšu o tom, že sa za neho budú modliť. Po sprostredkovaní arcibiskupským úradom v Bratislave sme dostali možnosť osobne odovzdať tieto pozdravy Svätému Otcovi na generálnej audiencii 26. 6. 2013 vo Vatikáne.
Stretli ste sa priamo so Svätým Otcom Františkom?
V stredu 26. 6. sme sa hneď ráno vybrali na audienciu. Niesli sme so sebou škatuľu s pozdravmi detí pre Svätého Otca. Tá škatuľa vážila 8 kilogramov… Odovzdanie pozdravov Svätému Otcovi prebiehalo v úprimnej atmosfére a hoci trvalo len krátko, bolo naplnené úprimnou radosťou, ktorá vždy pri spomienkach na tieto chvíle vo mne ožíva.
Vycítili ste z detských príspevkov, že v ich autoroch sa skrýva literárny či výtvarný talent?
Ale áno. Deti, v ktorých sa niečo také skrýva, ale aj tie, ktoré sú naozaj aktívne a pravidelne nás zasypávajú listami, pozývame každý rok na novinársky tábor s názvom Expedícia R. Deti tu okrem táborových zážitkov majú možnosť rozvíjať svoje talenty – tvoria si vlastný táborový časopis. Ten vychádza počas tábora každý jeden deň. Niektoré z „našich táborových detí“ sú v súčasnosti výtvarníkmi alebo sa zaoberajú literárnou tvorbou.
Dvadsaťpäť rokov je v podstate jedna generácia. Objednávajú si deti vašich prvých čitateľov opäť „Rebrík“?
S radosťou môžem povedať, že áno. Ba už aj na Expedície R chodia deti „našich detí“. Uvidíme, či sa dožijeme aj takýchto vnúčat. J
Ad multos annos!
Za rozhovor ďakuje PAVOL PRIKRYL
Fotografia: Mária Jakušová / cestaplus.sk
