Pán prikázal svojmu ľudu milovať blížneho ako seba samého ešte pred svojím príchodom na zem. (Lv 19,18 ). Pretože dobre vedel, do akej miery človek miluje samého seba, nemohol od svojich stvorení žiadať väčšiu lásku k blížnemu. A keď dal Ježiš svojim apoštolom nové prikázanie, svoje prikázanie, ako to ďalej vraví, už nehovorí o tom, že máme milovať blížneho ako seba samého, ale tak, ako ho miloval On, Ježiš, ako ho bude milovať až do konca vekov…
Pane, viem, že nežiadaš nič nemožné, poznáš moju slabosť, moju nedokonalosť lepšie ako ja. Veľmi dobre vieš, že by som svoje sestry nikdy nemohla milovať tak, ako ich miluješ ty, keby si ich sám, Ježišu môj, nemiloval ešte aj vo mne. Pretože si mi chcel dopriať túto milosť, dal si nové prikázanie.(Jn 13,34-35) – Ó , ako ho milujem, pretože mi dáva istotu, že tvoja vôľa je milovať vo mne všetkých, ktorých mi prikazuješ milovať!…
Áno, ak preukazujem lásku, cítim, že vo mne účinkuje sám Ježiš. Čím väčšmi som s Ním spojená, tým väčšmi milujem všetky svoje sestry. Keď chcem v sebe túto lásku rozmnožiť, najmä keď sa zlý duch pokúša postaviť mi pred duševný zrak chyby tej alebo onej sestry, ktorá mi je menej sympatická, chytro sa usilujem objaviť jej čnosti, jej dobré túžby. Hovorím si, že ak som ju videla raz upadnúť, možno dobyla mnoho víťazstiev, ktoré z pokory skrýva, ba že aj to, čo pokladám za previnenie, môže z hľadiska jej dobrého úmyslu veľmi ľahko byť úkonom čnosti.
*****
V našom spoločenstve je jedna sestra, ktorá má talent vo všetkom sa mi nepáčiť, jej spôsoby, reč, povaha pôsobili na mňa veľmi nepríjemne. Je to však svätá rehoľníčka, ktorá je iste veľmi príjemná Pánu Bohu, preto som nechcela podľahnúť prirodzenej antipatii, akú som pociťovala, i povedala som si, že láska nesmie spočívať v citoch, ale v činoch. Začala som teda robiť pre tú sestru to, čo by som bola robila pre osobu, ktorú mám najradšej. Zakaždým, keď som ju stretla, modlila som sa za ňu k Pánu Bohu, obetovala som mu všetky jej čnosti a jej zásluhy. Jasne som cítila, že Ježiša to teší, lebo niet umelca, ktorý by neprijímal rád chvály na svoje diela. A Ježiš, Umelec duší, je šťastný, keď sa človek nepristavuje pri zovňajšku, ale preniká až do vnútornej svätyne, ktorú si on vyvolil za príbytok, a tam obdivuje jej krásu. Neuspokojila som sa s tým, že som sa veľmi modlila za sestru, ktorá ma stála toľko bojov, ale usilovala som sa jej preukazovať všetky možné služby, a keď som bola v pokušení odpovedať jej neprívetivo, jednoducho som sa na ňu čo najláskavejšie usmiala a usilovala som sa zmeniť smer rozhovoru, lebo v Nasledovaní Krista sa hovorí: „Osožnejšie je odvrátiť oči od vecí, ktoré sa ti nepáčia, a ponechať každému jeho názor, ako púšťať sa s ľuďmi do hádky.“
Mimo rekreácie (chcem povedať v čase služby), keď som mala s touto sestrou nejakú spoločnú prácu a moje vnútorné boje boli už príliš prudké, často som zutekala ako zbeh. Pretože sestra vôbec nevedela, čo k nej cítim, nikdy netušila motívy môjho správania a bola presvedčená, že jej povaha mi je príjemná. Jedného dňa mi počas rekreácie s veľmi spokojným výrazom povedala asi toto: „Nepovedali by ste mi láskavo, sestra Terézia od Ježiška, čo vás ku mne tak priťahuje? Kedykoľvek na mňa pozriete, vždy sa usmievate.“ Ach, to ma priťahoval Ježiš ukrytý v jej duši… Ježiš, ktorý robí sladkým všetko, čo je horké… Odpovedala som jej, že sa usmievam, pretože ju rada vidím (pochopiteľne som nedodala, že z duchovné ho hľadiska).
*****
Všimla som si (a je to celkom prirodzené), že sestry najsvätejšieho života sú najobľúbenejšie. Spolu sestry vyhľadávajú príležitosť na rozhovor s nimi, preukazujú im služby, hoci o ne nežiadajú. Slovom, tieto duše, ktoré dokážu znášať aj bezohľadnosť a netaktnosť, sú obklopené láskou všetkých. Platia o nich slová nášho otca svätého Jána z Kríža: „Všetky dobrá som dostal, keď som ich už nevyhľadával zo sebalásky.“
A naopak, nedokonalé duše nikto nevyhľadáva. Je pravda, že sestry sa voči nim správajú v medziach rehoľnej zdvorilosti, ale vyhýbajú sa ich spoločnosti možno z obavy, aby im nepovedali nejaké menej láskavé slovo. – Keď spomínam nedokonalé duše, nemyslím tým iba duchovné nedokonalosti, pretože i najsvätejšie osoby budú v nebi dokonalé. Mám na mysli nedostatok úsudku, výchovy, precitlivenosť istých pováh. To všetko znepríjemňuje život. Dobre viem, že tieto mravné slabosti sú chronické, niet nádeje na uzdravenie, ale veľmi dobre viem aj to, že milá matka by ma neprestala opatrovať a usilovala by sa mi uľaviť, aj keby som mala ostať chorá po celý život. Z toho vyvodzujem takýto záver: na rekreácii, v povolenom čase, musím vyhľadávať spoločnosť sestier, ktoré sú mi menej príjemné, byť pre tieto zranené duše milosrdným Samaritánom. Jedno slovo, milý úsmev často stačia rozveseliť smutnú dušu. Ale ja vonkoncom nechcem lásku k blížnemu preto, aby som dosiahla tento cieľ. Viem, že by som čoskoro stratila odvahu. Veď slovo, ktoré vypoviem s najlepším úmyslom, bude sa možno vysvetľovať celkom naopak. Preto aby som nestrácala čas, chcem byť ku každému láskavá (a zvlášť k sestrám menej láskavým), a tak potešiť Ježiša a vyhovieť rade, ktorú dáva v evanjeliu: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých! A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť… A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“
Úryvky sú z knihy Svätá Terézia z Lisieux: Príbeh mojej duše. Súborné dielo, 1. zväzok. Vydavateľstvo LÚČ, Bratislava 1997, 440 s.
Publikované s láskavým dovolením vydavateľstva LÚČ.
Titulná fotografia: Relikviár
