- Prísna výchova nie je vecou momentálneho popudu
Nestačí sa raz za čas zatváriť prísne, zamračiť sa a zakričať na deti. To vyvoláva skôr zmätok. Raz vyvolá nejaký čin dieťa takúto reakciu, inokedy hentakú, ale najčastejšie žiadnu. Výchova však nemá byť reakciou, ale akciou. Rodičia nemôžu byť v defenzíve a odvracať výchovné problémy, ktoré sa „z ničoho nič“ objavujú a rútia sa na nich. Rodičia potrebujú víziu a plán. Výchova je vecou poriadku, nie náhody. Iste, niekto je viac spontánny typ, iný viac systematický. Rodičia však potrebujú mať jasno v tom, o čo im ide. Aký je cieľ ich výchovy. Preto sa o tom potrebujú pravidelne rozprávať (najlepšie vopred, nie až po vzniknutí výchovného problému), radiť sa s inými rodičmi (aj s tými svojimi), naštudovať si veci. - Prísna výchova je prejavom autority
Nie ste v pozícii my vs. deti. Nie je to o presadzovaní svojej vôle voči vôli detí. Rodičia majú poslanie a autoritu od Boha. Preto Písmo hovorí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé“ (Ef 6,1). Nepleťme si však vystupovanie v Božej autorite s autoritárstvom. Boh nás ustanovil do pozície autority nie preto, že sme dokonalí alebo lepší ako naše deti, ale preto, že sme rodičia. Vo výchove sa preto môžeme oprieť o Boha a autoritu, ktorú nám dal. Ak nenaučíš svoje deti ctiť si teba ako rodiča, budú mať veľké problémy aj s úctou voči Bohu. Preto Boh spája príkaz ctiť si rodičov s prisľúbením: „Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“ (Ef 6,2-3).
Najprv sme rodičia, až potom priatelia. Keď to prehodíme, podávame deťom falošný pohľad na rodinu i na Boha. Tvoje deti ťa potrebujú v prvom rade ako rodiča. Priateľov môžu získať aj inde. V dnešnej dobe je množstvo detí, ktorým nechýbajú kamaráti, ale poriadni otec a matka. - Prísna výchova je priama a zrozumiteľná
Dieťa nepotrebuje názory rodičov („bolo by dobré vyniesť smeti“), ale jasné a priame slová („Marek, počuješ ma? Prosím ťa, choď hneď teraz vyniesť smeti!“). Povedať deťom, čo od nich očakávame. A priebežne a postupne sa snažiť, aby dieťa porozumelo aj prečo to od neho očakávame. K výchove ku zrelosti patrí bezpochyby aj porozumenie. Ak chceme, aby sa naše dieťa stotožnilo s hodnotami, ktoré vyznávame, musíme s ním často a primerane veku o nich hovoriť. Najmä, keď sa na ne pýta: „A pleco?“ Môže to byť veľmi únavné, ale ja osobne mám veľmi rád, keď si po takejto otázke posadím dieťa na koleno alebo vedľa seba a úprimne, zo srdca, hľadajúc primerané slová, sa mu pokúšam vysvetliť svoj pohľad a dôvody. Je to jeden z momentov, kedy sa najviac cítim otcom.
Veľmi často po inštrukcii, čo má dieťa urobiť, nasleduje otázka „prečo?“, ktorá nie je snahou o porozumenie, ale vyhováraním sa a pokusom vyhnúť sa povinnosti. Ako prejav dobrej vôle môže rodič jednou vetou zopakovať odôvodnenie. Ak sa však dieťa pokúša debatovať ďalej a tak oddialiť vykonanie rodičovského príkazu, treba jasne debatu ukončiť s ponukou, že sa o tom môžeme porozprávať po splnení príkazu (o čo ale v takomto prípade už väčšinou nie je záujem). A nezabudnite, že dôvodom poslušnosti dieťaťa nemá byť vaša argumentačná výhra, ale vaša rodičovská autorita! - Prísna výchova je dôsledná
„Toto je dobré a má to také dôsledky, toto zasa zlé a má to takéto dôsledky. Vždy.“ Jasné hranice, pevná niť. Mnohokrát sa tieto dôsledky nedostavia samé, ale vyžadujú pozornosť a aktivitu rodičov. „Nedodržanie stanoveného času na počítači. Dôsledok: Nasledujúci deň bez počítača.“ Ak si to rodič niekedy všimne a skontroluje a inokedy nie, alebo niekedy sa sankcia dostaví a inokedy nie, dieťa je zmätené a časom frustrované. Navyše to bude nabudúce skúšať s nádejou, že mu to vyjde a nebude to mať dôsledky. Skúsenosť, že zlé správanie sa často (zdanlivo) zaobíde bez (okamžitých) dôsledkov, má zhubný vplyv na charakter dieťaťa. Nestačí sa len dokola vyhrážať. Treba prikročiť k trestu. Aj keď nás to neteší a nie je to ľahké. Byť dôsledným je náročné a únavné. Byť nedôsledným však oveľa oveľa viac!
- Prísna výchova sa zameriava na srdce, nielen na správanie
„Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť“ (Mk 7,21-22). „Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje“ (Mt 15,20). Niekedy sa príliš venujeme vonkajším skutkom našich detí a nevšímame si ich srdce. Sústredíme sa na to, čo vidia ľudia – slušné správanie, pekný vzhľad, milé slová, skutky služby. „Človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1Sam 16,7). Ježiš sa nehneval na cudzoložnicu, ani na Zacheja, ani na zločinca na kríži. Hneval sa na farizejov a zákonníkov, na tých, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (Lk 18,9). Skutočná výchova musí ísť oveľa hlbšie, aby odhalila zlé myšlienky, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, závisť, pýchu či hlúposť. Nehnevať sa na svoje deti, lebo sa správajú ako deti a nerobia, čo si prajem ja, ale radšej byť ako Ježiš „zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca“ (Mk 3,5). Príkladom dieťaťa so vzorným správaním, ktoré má ale problém v srdci, je starší syn z podobenstva o márnotratnom synovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn …“ (Lk 15,29-30). - Prísna výchova umožňuje deťom byť deťmi
Benevoletná výchova kriví osobnosť dieťaťa tým, že ho predčasne stavia pred príliš veľké množstvo rozhodnutí: „Čo chceš papať? Čo si chceš obliecť? Chceš ísť do kostolíka?“ Sloboda a s ňou spojená ťarcha rozhodnutí a zodpovednosti je náročná aj pre dospelých. Dieťa musí do nej postupne dorásť. Ak mu otvárame príliš skoro priveľa možností, nevychováme z neho samostatného zrelého človeka, ale nestáleho svojvoľníka.
Dieťaťu treba poskytnúť pevnú kostru rodičovských rozhodnutí týkajúcich sa podstatných vecí, ktorú môže dotvárať svojimi drobnými, veku primeranými rozhodnutiami. Napríklad: „Keď sme poupratovali izbičku, môžeš sa hrať. Chceš si kresliť? Podám ti pastelky.“ - Prísna výchova deti nerozmaznáva
Máloktorý rodič by priznal, že má rozmaznané deti. To vždy len tí „druhí“. Ak však dávate svojim deťom takmer vždy to, čo chcú a kedy to chcú, lebo ináč budú zlé, tak sú jednoznačne rozmaznané. Prísna výchova učí deti vďačnosti, t.j. oceniť každé dobro, ktoré dostali, a tešiť sa z neho. Vedie ich k tomu, aby si veci nenárokovali a nevyžadovali, ale aby ich vedeli prijať ako dar. Vychováva ich k vyrovnanému a pokojnému prijatiu odmietnutia ich požiadavky – aby nezačali plakať či zúriť, keď im poviete „Nie“ alebo „Teraz nie“.
Rodičia sa potrebujú naučiť pokojne odkomunikovať aj negatívne veci. Povedať deťom „Nie“, aj keď sa im to nebude páčiť a žiadať od nich veci, ktorým sa vyhýbajú. Negatívne emócie, ktoré sa pritom objavujú u detí, sa často prenášajú postupne aj na rodičov. Opakované odmietavé reakcie spôsobujú, že rodičia v podobných situáciách už predpokladajú odpor a sami prichádzajú s negatívnym nábojom. Hnev, irónia, útoky, obviňovanie detí, ospravedlňovanie či ľutovanie seba. Rozhodnite sa to zastaviť a zmeniť tento trend vo vašej komunikácii. Vedome si znova a znova zaumieňte, že vyslovíte svoju požiadavku alebo naformulujete svoje odmietnutie pozitívne. Láska je na prvom mieste trpezlivá (1Kor 13,4). A ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5,22-23). Prísnosť a napomínanie nie je zlo, ale dobro. Nie je to skutok tela, ale ovocie Ducha. - Prísna výchova nie je vždy zábavná, ale prináša radosť a pokoj
„Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie“ (Hebr 12,11). Niektorým ľuďom sa zdá prísnosť v rozpore s pohodou a dobrou náladou v rodine. Skúsenosť však vraví, že tá správna prísnosť prináša poriadok a disciplínu, ktoré neskôr umožňujú vychutnať si čas radosti a pokoja. Iste, niekedy dobre padne „uliať sa“ a „povoliť uzdu“. To však vieme oceniť práve vtedy, keď poznáme aj čo je to „pritiahnuť uzdu“. Ak chcete mať doma pohodu, buďte prísni!
Pavol bol vychovaný prísne: „Pri Gamalielových nohách som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov“ (Sk 22,3). A práve preto sa z neho stal hlásateľ evanjelia o Božej milosti a Božom milosrdenstve: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť“ (1Tim 1,15-16). Veľmi sa mýlime, ak sa nazdávame, že nedôslednosťou, benevolentnosťou a prehliadaním hriechov našich detí im zvestujeme milosrdenstvo. Milosrdenstvo dostáva pravý zmysel iba v spojení s prísnosťou toho, kto vychováva s pravou láskou a úctou. - Na prísnu výchovu a napomínanie si treba vytvoriť čas
Veľa rodičov má problém s výchovou, lebo nemá čas. To sa ale nedá oklamať. Dá sa tomu však pomôcť. Práve prísna výchova – láska s jasnými a vyžadovanými pravidlami – výrazne šetrí čas a sily. Najťažší je začiatok. To je ale podobné ako keď začínate s akoukoľvek vážnou zmenou života – seriózna osobná modlitba, rozbiehanie podnikania, cvičenie, zdravá strava. Potrebujeme, aby sa z našej výchovy stala čnosť: Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro (KKC 1803). Čím skôr sa s tým začne, tým ľahšie. A naopak. Na to, aby ste svoje deti skutočne a úspešne výchovne formovali, potrebujete s nimi tráviť dostatok času – pasívne (byť v dosahu, byť k dispozícii) i aktívne (robiť niečo spolu s nimi). Ak sú však jasné pravidlá, ktorých dodržiavanie sa dôsledne vyžaduje a kontroluje, nemusí byť značná časť tohto spoločného času (napr. doma večer v rodine) premárnená a naplnená naťahovaním sa a bojom. Ak potrebujete a chcete zmeniť niečo dôležité vo vašej výchove, rezervujte si na to v najbližšej dobe (minimálne niekoľko mesiacov) dostatok času. Proste, buďte doma, buďte s deťmi. - Prísna výchova vyžaduje jednotu rodičov
Dobre vychovať dieťa je tak závažná a náročná úloha, že sa dá úspešne zvládnuť, len keď rodičia ťahajú za jeden povraz. Ako sme si už povedali, nejde o súboj vôľa rodičov vs. vôľa dieťaťa, ale o podriadenie ľudskej svojvôle vôli Otca. Ak rodičia nie sú jednotní, vyvolávajú v dieťati pochybnosti, či im ide o Božiu vôľu. Takmer vo všetkých rodinách jestvujú medzi manželmi rozdielne pohľady na výchovu vychádzajúce z toho, že pochádzajú z rozličných výchovných prostredí a sú odlišného temperamentu. Mnohí sú v silnom pokušení považovať výchovný model z ich pôvodnej rodiny za jediný správny. Ďalší zasa pristupujú k výchove inštinktívne, riadiac sa podľa toho, čo je pre nich prirodzené, nedbajúc príliš na to, či je to správne a dobré pre ich deti. Ak sa však manželia v dôvere v Otca rozhodnú podriadiť svoje cesty a svoje myšlienky tým Božím, Boh dokáže z tejto „komplikácie“ urobiť „komplementáciu“ (čiže doplnenie sa). Pretože ich dokonalé pozná, pomôže im nájsť model výchovy, v ktorom sa uplatnia osobnosti i skúsenosti oboch, postavený na Božom výchovnom modeli, platnom vo všetkých rodinách.
Martuška pochádza z tradičnej gréckokatolíckej rodiny z malej dedinky na východnom Slovensku. Ja som panelákové dieťa z bratislavského sídliska. Rozdiely medzi nami však považujem za veľmi obohacujúce pri výchove našich detí. Zároveň to na nás ale kladie vysoké osobné nároky. Navzájom sa prijať, poriadne spolu komunikovať, kajať sa zo svojej pýchy a egoizmu.
Ak to rodičia nechcú alebo nedokážu urobiť, povedie to k neustálym sporom (čo vyvoláva u detí zmätok) alebo k stiahnutiu jedného z rodičov z výchovy (čo spôsobí nevyváženosť vo výchove). Hra na dobrého a zlého možno funguje u policajtov, ale v prípade rodičov narúša jednotu v rodine a najmä jednotu manželov, ktorí sú povolaní byť dvaja v jednom tele (Ef 5,31).
1. Nedefinoval, čo rozumieme pod pojmom prísna výchova. Mlátenie detí? Vrieskanie na deti? Alebo takú normálnu autoritatívnosť? Ja viem, čo tým (asi) myslí, ale pri priemernom IQ na Slovensku toto môže veľa ľudi pochopiť po svojom. Poznáte knihu To train up a child? Tiež je o tejto téme a tiež ju napísali katolícki fanatici. Niekoľko detí rodičia po prečítaní tejto knihy utýrali na smrť.
2. Neviem, kde zobral Vašečka patent na to, vedieť o výchove všetko, ale tento článok mi príde skôr ako buď zakrývanie niečoho (napríklad vlastnej neschopnosti), alebo skôr obhajovanie si svojho spôsobu výchovy (bojím sa, že ma deti nebudú mať radi, tak si idem vysvetliť, prečo všetko to robím dobre a len dobre).
3. Silno nemám rada liberálnu výchovu, ale jej (možno jediná) výhoda je to, že rodičia poznajú svoje deti, pretože sa ich snažia spoznať. Autoritárski rodičia (ktorí si o sebe, samozrejme, myslia, že sú autoritatívni, nie autoritárski) väčšinou nevedia, aká je obľúbená farba ich dieťaťa, obľúbené jedlo, ich sny do budúcnosti (často pre prístup rodičov „môžeš byť čo chceš, lekár alebo právnik“) atď.
4. Vždy je to o rozumnej miere medzi prínosťou a voľnosťou. VŽDY. Tak tu neblbnite ľudí, spôsobíte iba viac nešťastných detí, ktorých rodičia budú presvedčení, že to robia najlepšie na svete.
S autorom súhlasím a nemyslím si, že sa tvári, že má patent na výchovu.
Dobrý deň, ja si myslím že je to dobrý článok, nemyslím si že autor myslel aby rodičia detom ubližovali. Prísna výchova neznamená bytie detí a podobne treba to vedieť aj pochopiť tento článok. A keď dietatu nedovolím počítač lebo neposlúchlo si myslím že je úplne v poriatku.
ja osobne som za vychovu s laskou ,s rozumom,ale s respektom a uctou k dietatu,samozrejme v Bozom Duchu,ale myslim,ze prisna vychova ,ktora sa casto,zial podla mna nespravne interpretuje aj v krestanskych kruhoch,moze na dietati urobit obrovske skody, vid najnovsie poznatky aj krestanskej psychologie,množstvo zranení,…nespravne vpisanych vzorcov v osobnosti detí a dla posledných poznatkov zial aj deformovane vnimanie Boha a jeho bezhranicnej lasky,…ano hranice,v duchu krestanstva,ale s uctou a respektom,bez strohej autoritívnej prísnosti,ktorá dieťa zraňuje,znásilňuje,dehonestuje,…ničí,…..inak nikdy Boha nebude skutočne vnímať správne,len ako autoritatívneho vládcu,kt vie ,co je pre neho naj,ale nie ,v slobode a laske Bozieho dietata