Slovenská dobrovoľníčka v Babske: Utečenci nás potrebujú

0
120

Dozvedela sa, že na srbsko-chorvátskych hraniciach potrebujú dobrovoľníkov na pomoc utečencom. Neváhala ani chvíľu, urobila doma zbierku topánok a šatstva. Do auta plného vriec s vecami naložila ešte dvoch dobrovoľníkov z Čiech, ktorých nikdy predtým nevidela, a vyrazili na šesť a pol hodinovú cestu, aby strávili osem dní tam, kde cítili, že ich potrebujú. Z cesty sa vrátila len pred pár týždňami. O utečencoch a dobrovoľníckej práci sa rozprávame s pani Mirjam Valkovičovou z Kotrčinej Lúčky pri Žiline.

Ako ste sa dostali k myšlienke ísť pomáhať utečencom ako dobrovoľníčka? Prečo práve Babske?

Chcela som pomáhať, ale nevedela som ako a kde. Hľadala som na internete a náhodou som na facebooku našla stránku českých dobrovoľníkov „jedu pomáhat uprchlíkum do Srbska, Chorvatska či Slovinska“. Začala som sa o to viac zaujímať a v priebehu dvoch dní som sa rozhodla, že idem. V Babske sa striedali dobrovoľníci, väčšinou amatéri, ktorí si zobrali dovolenky, obetovali svoje zárobky a išli tam. Najviac tam bolo Čechov, ale aj Nemci, Švajčiari, Taliani, jedna Kanaďanka a pár Slovákov… Čo sa týka oficiálnych štruktúr, to nefungovalo – všetko zakazovali, nezmyselnými nariadeniami sťažovali dobrovoľníkom prácu, vracali kamióny s humanitárnou pomocou, policajti vyvolávali násilie… lekári nedostali akreditáciu, nefungoval tam Červený kríž.

Čo presne sa dialo v Babske, na srbsko-chorvátskych hraniciach?

Prechod v Babske nie je prechod, je to zelená čiara, kde sú polia, lúky a záhrady obyvateľov Berkasova. Srbi migrantov odklonili od civilizácie, aby sa statoční ľudia nemuseli pozerať na tú zúboženú lúzu a nebodaj nedostali výčitky svedomia. Nie je tu voda ani elektrina, všetka voda sa kupovala v bareloch alebo fľašiach a nosila sa na rukách do stanov. Bol tam agregát na výrobu elektriny, za peniaze dobrovoľníkov, ktorý nestíhal. Videla som davy ľudí kráčajúcich pred našim stánkom s pomocou, davy ľudí ráno, na obed, večer, davy ľudí v noci. A vydesila som sa. Bolo ich veľa, strašne veľa. Na tomto mieste denne asi 3 000. Teraz je Babske už zatvorené, ale dobrovoľníkov potrebujú zase na Ukrajine a na ostrove Lesbos.

DSCN0825

 

Aké boli Vaše pocity po príchode na miesto?

Prvý deň bol pre mňa najhorší, dostala som šok. Bola zima, hranice zatvorené. Asi 3 – 5 tisíc ľudí bez jedla, vody, toaliet. Spali na betóne alebo rozmočenej lúke, niektorým šťastlivcom sa ušla deka, ale na jednu deku boli niekedy aj traja. Ľudia sa tlačili do stanov, mali sme ich asi 40 malých 4-miestnych a 5 veľkých vojenských, ale spali prakticky všade. Všade boli ľudské výkaly, tma… Odniesli si to moje topánky, ktoré som nechala pred autom a aj auto. V ňom som prvú noc spala, triasla sa zimou v hrubom spacáku a plakala. Tí ľudia často ani nevedeli, kde sú. Veľa detí sa stratilo svojim rodičom. Boli už dva týždne na ceste, rodiny s deťmi, za celý ten čas sa možno ani raz neumyli. A najhoršie, že netušia, ako dlho ešte budú takto živoriť a čo všetko ich na ceste ešte čaká…

Čo bolo úlohou dobrovoľníkov?

Mali sme stánok s oblečením a rozdávali sme veci. Ja som bola v stánku s detskými vecami, kde bol aj prebaľovací pult pre malé deti. Skúsila som si aj prácu v sklade pri triedení zásielok a prácu s davom, pri rozdeľovaní utečencov do skupín. Pár hodín som venovala aj zbieraniu odpadkov a vozeniu ľudí (vlastným autom), ktorí nevládali prejsť 3 km od autobusu na hranice.

Každý deň sme dvakrát mali organizačnú poradu, lebo podmienky sa neustále menili. Raz sa otvorili hranice, raz sa zatvorili hranice. Nesmeli sme utečencom variť jedlo, mohli sme podávať len čaj, nesmeli sme im dávať konzervy, aby si z toho nevyrobili zbrane, nesmeli sme podávať detské výživy v skle, lebo to je nebezpečné. Okrem toho sme vytvárali 50-členné skupiny do autobusov, pretože keď boli ľudia natlačení na sebe, vznikala panika, veľa zranení, polámané ruky a nohy… Ľudia- utečenci spolupracovali, reagovali na dobré slovo, rešpektovali pokyny, zoraďovali sa do skupín. Prebrali sme tú prácu od policajtov, ktorí na ľudí kričali, a tým sami paniku vyvolávali. Posledný víkend nás tam bolo veľa dobrovoľníkov, niektorí sa iba bavili s deťmi, hrali, spríjemňovali utečencom čas…

 

V stánku s detskými vecami
V stánku s detskými vecami

 

V akých podmienkach ste pracovali?

My dobrovoľníci sme mali prenajatý kus záhrady, vlastnú latrínu, provizórnu kuchynku. Pracovali sme v stanoch, kde sa triedili vrecia a v iných sa vydávalo oblečenie pre deti a pre dospelých, v detskom stane sme mali plienky, pudríky, mastičky, takže často aj veľmi zanedbané deti sme vedeli ošetriť. Dostali teplé veci, detských vecí bolo dosť, problém bol s mužskými topánkami. Obsluhovali sme pri stánku, dávali každému, čo potreboval, muselo to byť veľmi rýchlo, lebo ľudí bolo veľa, tlačili sa, ponáhľali sa nastupovať do autobusov. Fyzicky to bolo dosť náročné, pracovalo sa nepretržite 24 hodín v dvoch 12-hodinových alebo, keď bolo najviac utečencov, v troch 8-hodinových zmenách.

Organizácia Člověk v tísni nám prenajala dom v dedine, kde bolo asi 20 postelí (na 50 a viac dobrovoľníkov), tak sa spalo, kde sa dalo. Raz som spala aj vo veľkom stane, kde sa triedili vrecia s darmi aj v noci a stalo sa mi, že jedno vrece hodili na mňa. Otočila som sa na druhú stranu a spala ďalej…

Ako reagovali utečenci na pomoc, ktorú im dobrovoľníci ponúkali?

Boli nesmierne vďační. Ďakovali nám za staré topánky, ktoré boli lepšie ako ich šľapky, ďakovali nám za deku, ktorá znamenala prežitie v noci pri teplote okolo nuly, ďakovali nám za čiapočky pre deti… Veľa z nich malo slzy v očiach, boli sme asi prví ľudia na ich ceste, ktorí sa k nim správali ako k ľuďom. Prvýkrát sa stretli s láskavým prístupom.

Ako sa vôbec tí ľudia dostali na srbsko-chorvátske hranice?

Z Grécka a Macedónska išli s prevádzačmi v taxíkoch, väčšia časť z nich autobusmi. V Srbsku ich vysadili na poli, lebo hranicu museli prejsť samostatne a odtiaľ ich brali Chorváti autobusmi, ktoré ich viezli asi 20 -30 km do tranzitného tábora v Chorvátsku, kde mohli stráviť jednu noc. Tam mali možnosť sa po dvoch týždňoch cesty dať trochu do poriadku.

 

Dobrovoľníci v Babske
Dobrovoľníci v Babske

Boli medzi nimi aj špekulanti, ktorí sa vybrali do Európy za lepším životom?

Ja som stretávala slušných, priateľských ľudí, mnohí z nich mali vysokoškolské vzdelanie, doktori, architekti… 50% boli rodiny s deťmi. Stačilo sa na nich usmiať a hneď sa začali usmievať aj oni. Myslím si, že keby mali iné riešenie, tak sa na takú cestu nevyberú. To boli zodpovední, milujúci rodičia. Neriskovali by životy, keby sa to dalo ináč. Určite tam boli aj ľudia, čo išli „iba“ za lepším životom v zmysle lepších finančných podmienok, ale to sa nedalo rozoznať. Stalo sa aj to, že mladí muži si zobrali zo stánku, čo sa dalo, a nepoďakovali. Ale takí sa nájdu aj na Slovensku. Chodím predávať svoj tovar po Slovensku a občas sa mi stane, že niekto považuje môj tovar za dar a vezme si ho bez zaplatenia, títo iba nepoďakovali za „tovar“, ktorý bol zadarmo… Pri zbieraní odpadkov som našla aj injekčnú striekačku. Neviem, či bola od inzulínu alebo od drog.

Prečo je dobré pomáhať utečencom? Nie je to postoj, ktorým prispievame k deštrukcii Európy?

Oni sem budú prichádzať, či im niekto dá teplú bundu, deku, balíček s jedlom alebo nie. Bez pomoci dobrovoľníkov pár z nich na ceste za lepším životom zomrie, hlavne malých detí… Počas môjho 8-dňového pobytu tam zomrela na infarkt matka 11-ročného dieťaťa, v tlačiacom sa dave jedna žena potratila a pár deťom polámali ruky a nohy, jedna žena porodila v núdzových podmienkach pri teplote 10 stupňov s pomocou študenta medicíny, pretože ju srbský lekár vyhodil z nemocnice s tým, že ešte nerodí, jeden mladý chlapec sa nervovo zrútil a srbskí policajti narýchlo natlačili do autobusu ďalšiu rodiacu ženu a muža s rozvíjajúcim sa infarktom, aby si s nimi poradili Chorváti. Videla som veľa maličkých detí s horúčkou a apatické pohľady ich mám, ktoré sa odstrihli od reality, lebo ju už nedokázali uniesť.

Aká je podľa Vás budúcnosť Európy po prijatí toľkých utečencov?

Taká masa ľudí zmení charakter Európy. A ako sa Európa zmení, nezáleží len od toho, akí ľudia sem prichádzajú, ale aj od nás, ako si s nimi poradíme. Má to riešenie, riešenie, ktoré umožní utekajúcim nájsť lepšie miesto pre život a ktoré pomôže krajinám, ktoré ich prichýlia, rozvíjať sa v duchu lásky a opustiť konzumný prázdny spôsob života, aký tu v Európe vedieme. Nemecko z toho vyjde najlepšie, vyberie si hrozienka z koláča, vzdelaných ľudí, ktorí zlepšia už aj tak dobrú ekonomiku krajiny. Tých ostatných pošle naspäť. Posadí ich do lietadiel alebo vlakov. Tí šikovnejší pred deportáciou z táborov v Nemecku utečú a začnú sa túlať po Európe. Budú musieť jesť a spať a keďže legálne si nebudú môcť zarábať, budú to robiť ilegálne. Začnú kradnúť, obchodovať so ženami a s drogami a spustošia krajiny, kam sa im podarí utiecť.

 

tu sa narodilo dieťa
Na tomto mieste sa narodilo dieťa

 

 

Aké je teda, podľa Vás, najvhodnejšie riešenie?

Máme možnosť si vybrať: zaujmeme k nim nepriateľský postoj a budeme ich odháňať od našich prahov alebo im pomôžeme, a to buď tak, že im vybudujeme getá alebo tak, že ich začleníme do spoločnosti. Utečenci, ku ktorým sa budeme správať nepriateľsky, sa budú správať nepriateľsky k nám. Pozrite sa na seba – ako sa správate k ľudom, ktorí vám ubližujú? Ste schopní sa k takému človeku chovať priateľsky, ústretovo a vďačne? Ani utečenci, ku ktorým sa nebudeme správať priateľsky a nepodáme im pomocnú ruku, sa nebudú k nám správať priateľsky a nebudú mať problém okrádať nás. Ak ich začneme segregovať v opustených dedinách na okraji spoločnosti, budú držať spolu, udržia si svoju kultúru a zvyky. Po určitom čase, vzhľadom na ich pôrodnosť, ich bude veľmi veľa, začnú si stavať mešity a prevalcujú naše zvyky. Ak ich začleníme do spoločnosti po jednotlivcoch a rodinách (jednu rodinu do každej dediny a pár do miest), pomôžeme im nájsť zamestnanie, umiestnime ich deti do škôl (max. jedného do jednej triedy),1 budeme ich učiť našej kultúre, vodiť ich do spoločnosti, na kultúru a športovať s nimi, pozývať ich do rodín na grilovačky a oslavy, stanú sa „Slovákmi“ a budú ako my. Budú nám vďační a budú nám našu pomoc vracať.

Ak budeme iba sedieť doma pred televízorom alebo chodiť do kostola modliť sa, naša krajina, ako ju poznáme, zanikne. A bude to naša zodpovednosť, pretože neurobiť nič je v tejto situácii to isté ako nechať zničiť našu krajinu. Alebo inak povedané: Ak zvíťazí láska, Európa prežije, ak zvíťazí strach a nenávisť, Európa so svojimi hodnotami zanikne.

 

Foto: Mirjam Valkovičová

 

O iniciatíve Kto pomôže?

Kto pomôže? je iniciatíva Spoločenstva Ladislava Hanusa. Snaží sa nájsť dobrovoľníkov z radov jednotlivcov, rodín, spoločenstiev, cirkví a firiem pre podpornú pomoc v rámci procesu integrácie utečeneckých rodín z Iraku a Sýrie. Cieľom iniciatívy Kto pomôže? je prijatie 100 utečeneckých a vysídlených rodín z týchto krajín na Slovensko. S týmto cieľom už iniciatíva oslovila premiéra SR, ministra vnútra, ako aj ministra zahraničných vecí. V súčasnosti eviduje viac ako 2000 dobrovoľníkov.

www.ktopomoze.sk

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno