Každý rok, odkedy sa nám narodilo prvé dieťa, sme riešili, ako to urobíme so svätými omšami, či už počas týždňa, alebo v nedeľu… No najväčšia dilema prišla vždy so sviatkami, najmä so sviatkami Veľkej noci…
Asi to mnohí poznáte. Dni, počas ktorých by sme sa mali plnšie zahĺbiť to Tajomstva, vnímať Ježišovo utrpenie a to, že vstal z mŕtvych a daroval nám ŽIVOT, väčšinou vyzerali tak, že sme hrali o čas.
Dohady o tom, kto z nás pôjde kedy do kostola, boli v popredí. Väčšinou, ak sme boli obaja doma, to skončilo tým, že jeden do kostola šiel, ten druhý sa staral o dieťa a zo sviatkov vlastne ani nič nemal.
Tento rok, vďaka niečomu, čo na prvý pohľad ničí všetko okolo nás a čo nás uzavrelo v našich domovoch, sme sa zrazu zastavili. A dostali sme šancu ako rodina s malými deťmi prežiť požehnané a hlboké sviatky.
Je to akýsi paradox. Nemožnosť ísť do kostola nám pomohla viac si uvedomiť, že aj v našom dome prebýva Ježiš, že je prítomný v našich chrámoch, ktorými sú naše telá, a že aj kríž počas Veľkého piatku do Vigílie je vlastne akýmsi svätostánkom, pred ktorým sa môžeme klaňať, hoci sme doma…
Počas Trídua nás prekvapilo mnoho silných momentov. Pre mňa bol azda najsilnejší, keď sme si navzájom umývali nohy a pobozkali ich, bol to moment, počas ktorého sme navonok obyčajným gestom poprosili o odpustenie… a ďalším bolo spojenie s bratmi kapucínmi.
Dostali sme dar sláviť sviatky Veľkej noci spoločne ako rodina v časoch, ktoré vyhovovali nám všetkým. A naše malé deti vôbec nerušili toto slávenie, práve naopak, spolu s nami pomaly objavovali krásu Boha a vstupovali do jednotlivých tajomstiev.
Veľkú vďačnosť cítime za texty domácej liturgie, ktoré nás samotných, ale aj naše deti voviedli do slávenia sv. omší alebo obradov, ktoré sme mohli sledovať v priamych prenosoch. Deti boli sústredenejšie a lepšie vnímali, čo sa práve počas omše deje. Spájali si niektoré veci s tým, čo sme robili počas domácej liturgie.
Keď sme si mysleli, že ich to vôbec nezaujíma, nás náš najstarší prekvapil otázkou: „A prečo si aj my nelámeme teraz chlieb, keď to pán farár povedal, že Ježiš lámal chlieb?“ Boh nám posielal v podobe na prvý pohľad obyčajných otázok našich detí dôkazy, že sa to oplatí, že ony počúvajú, aj keď nám sa zdá, že nejavia záujem.
Sme veľmi vďační za to, že si na nás kňazi spomenuli, na nenápadné rodiny, ktoré žijú asi vo všetkých farských spoločenstvách, necítia sa byť výnimočné či vyvolené, sú často nepovšimnuté alebo aj odsudzované, lebo nie sú každý deň na sv. omši. Ale aj ony potrebujú čerpať – aspoň duchovne – z Eucharistie, ktorá je prameňom Živej vody pre ich manželstvo, rodičovstvo a ostatné vzťahy a veci, ktoré prežívajú. Aj ony potrebujú vnímať, že je medzi nimi prítomný Kristus.
Napriek vírusu, ktorý na prvý pohľad ničí, nám Boh otvára oči a veríme, že On aj túto situáciu dokáže využiť vo svoj prospech. Tento mimoriadny rok sa určite zapíše do našich pamätí, aj keď naše deti si to možno pamätať nebudú. Ale v našich srdciach bude zapísaný veľmi hlboko, pretože z tejto Veľkej noci budeme ešte dlho čerpať. Ježišova prítomnosť zostáva napriek tomu, že je zdanlivo po sviatkoch. Ježiš zostáva v našich životoch inak ako predtým. Bohu vďaka za tento DAR…
Fotografia: pixabay
