Keď sa pozrie do minulosti, vidí svojho otca Antona Neuwirtha ako za hodnoty, ktorým veril, obetoval počas komunistickej totality svoju slobodu. Keď sa zahľadí do budúcnosti, vie, že tie isté hodnoty sú dnes ohrozené z opačnej strany, a zodpovednosť za to, aby prežili, prevzala od neho ona. Poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská.
Istý čínsky mysliteľ povedal svojho času, že aj ďaleké cesty začínajú vždy prvým krokom. V akých rodinách ste spravili tie prvé vy dvaja s manželom a ako vás ovplyvnili?
Rodičia nás oboch patrili do Rodiny – spoločenstva, ktoré počas 2.svetovej vojny v Bratislave združil okolo seba jezuitský kňaz Tomislav Poglajen Kolakovič. Členovia tohto spoločenstva získali pod Kolakovičovým vedením formáciu, ktorá ovplyvnila celý život nielen im, ale aj ich rodinám. V detstve sme zažili obaja viac rokov bez otcov, ktorí boli vo väzení, ale naše mamy a starí rodičia sa aj počas tohto obdobia snažili, aby nám, deťom, „dávkovali“ problémy primerane veku. A tak aj napriek ťažkostiam, ktoré boli spojené s našim detstvom, veľmi rada na tieto roky spomínam a stále z nich žijem.
Asi teda nie je náhoda, že sa stretli práve cesty vás dvoch, aby sa spojili do jednej, po ktorej, mimochodom, kráčate už nejaké to desaťročie. Ako sa po tých rokoch i krokoch pozeráte jeden na druhého a na lásku, ktorá vás na začiatku spojila? Zmenil sa ten pohľad?
Nepovedala by som, že sa zmenil, lebo môj pohľad dozrieval presne tak ako každý úprimný vzťah. S manželom máme za sebou naozaj už 42. výročie našej svadby a zvykneme s humorom hovoriť, že po štyridsaťročnom putovaní po púšti sme už dva roky v zasľúbenej zemi.
(Úsmev). Tak to gratulujem. Určite sa tak cítite aj vďaka láske vašich dcér, ktoré sú už samé matkami. Ako ich vnímate?
Každá je osobitá a za každú sme vďační. Obe sú pre nás obrovským darom. Vďaky vzdávanie a chvály nášmu Nebeskému Otcovi sa nám z jeho milosti stal základným životným postojom.
Vy ste však boli obdarovaná nielen deťmi, ale aj mnohými talentami. Ako sa vám ich darilo rozmnožovať tak, aby to nebolo na úkor materstva?
V čase, keď som pracovala ako lekárka a môj manžel ako architekt, bolo najdôležitejšie, že sme sa o to snažili spoločne. Nebolo to však napriek tomu ideálne a dodnes ma mrzí, že som s každou dcérou bola doma len do jedného roka. Zamestnávatelia, hlavne v niektorých povolaniach, nemali radi materské „dovolenky“ a tlačili na skorý návrat do práce. Druhé kritické obdobie bolo v čase dospievania detí, a tu tiež mám, v istom zmysle slova, výčitky svedomia. No a odkedy som vo „vysokej“ politike, sú to zase hlavne vnúčatá, ktoré by privítali, aby som bola viac s nimi. Aké požehnanie!
Táto otvorená vďačnosť Bohu je jedným z tých čitateľných podpisov, ktoré na vás zanechala výchova vo viere a život spätý s katolíckou cirkvou. Myslíte si, že aj na dnešných mladých má cirkev rovnaký vplyv?
Z mojej osobnej skúsenosti môžem povedať, že Cirkev, tá hierarchická, ale aj laická, venuje mládeži veľkú pozornosť a vo veľkej väčšine prípadov je jej vplyv pozitívny. Niekedy sa mi však zdá, že Cirkev neskoro reaguje na aktuálne výzvy, ktorým mládež čelí, či už v rodine alebo v spoločnosti ako takej. Dôležité je uvedomiť si, že vzťah mládeže, tak ako každého človeka, k Cirkvi sa odvíja od jej vzťahu k Ježišovi.
A od neho sa zase celkom určite odvíja schopnosť reagovať správne na výzvy každodenného života, ktoré sú súčasťou dospievania a dospelosti ako takej. Je na ňu mládež pripravená?
Vyvarovala by som sa globálnemu názoru na mládež, a preto na to nemôžem odpovedať jednou alebo dvoma vetami. Mladosť je totiž o dozrievaní, a to veľmi závisí od toho, v akých podmienkach sa deje, od vzťahov v rodine. Len vo fungujúcom rodinnom spoločenstve sa totiž môže dieťa a mladý človek pripraviť na svoj život v dospelosti. V rodine sa rodí solidarita s druhými, dochádza k prenášaniu ľudského potenciálu, čiže schopnosti fungovať v spoločnosti a byť jej platným členom. V rodine sa deti na príklade matky a otca učia, ako riešiť konfliktné situácie, ako hľadať kompromis, ako rozlíšiť nesúhlas od nedostatku lásky či rešpektu. Ak mládež nie je dostatočne pripravená na dospelosť, priamo to súvisí predovšetkým s vysokým počtom rozbitých a neúplných rodín.
To je asi jeden z najväčších problémov dneška. Čím to je, že sa dnešné vzťahy a rodiny rozsýpajú takmer tak rýchlo ako domčeky z karát?
Uponáhľanosťou. Členovia rodiny nemajú čas zastaviť sa, vzájomne sa porozprávať, nevedia počúvať. Keď sa večer zídu, každý chce mať pokoj. V takomto prostredí sa nezištnej láske darí veľmi ťažko.
Ako sa tam potom darí deťom? Zrejme z nich rastie úplne iná generácia… Aká?
Celkom určite taká, ktorá má síce oveľa väčšie možnosti využívať nové technológie, jednoduchší prístup k informáciám, širší rozhľad a vedomosti ako sme mali my, ale zároveň v porovnaní s nami je to generácia, ktorá má omnoho menej pozornosti, času a často aj lásky zo strany rodičov.
Myslíte, že aspoň veriaci rodičia sa snažia takými nebyť? Respektíve, začnime od seba, ako je to u vás? Dokážete si nájsť dosť času na deti a vnúčatá?
Veľmi sa snažím o to, aby vedeli, že sú pre mňa na prvom mieste. Čas strávený s blízkymi, s manželom, deťmi, vnúčatami, ale aj sestrou, bratmi a širšou rodinou považujem totiž za najväčšie potešenie.
Keď ste spolu, zaužívali ste si nejaké rituály bez, ktorých sa žiadne rodinné stretnutie neskončí?
Nemáme ich veľa, ale za veľmi dôležitý považujeme krížik na čelo, ktorý si okrem pobozkania vzájomne dávame pri lúčení. Všetci, od tých najmenších až po najstarších.
Krásne, že sa to takto odovzdáva z generácie na generáciu, od vás k dcéram, ktoré to už stihli odovzdať svojim deťom. Je ešte niečo ďalšie, s čím ste ich vypravili do života? Dávali ste im rady, či nejaké odporúčania?
Za viac ako slovné odporúčania sme považovali príklad. Snažili sme sa žiť čo najlepšie, podľa toho v Koho veríme. Takže naše dcéry vedeli, a aj vedia, že čokoľvek sa im v živote stane, naše dvere a srdcia sú pre nich otvorené.
A to je asi to, čo mladé rodiny potrebujú najviac – cítiť, že sa majú o koho oprieť, keď treba. Štát totiž na to, akoby rezignoval, aj keď je na tom, aby si mladí zakladali rodiny a privádzali na svet deti závislý…
Presne tak. Robí sa žalostne málo preto, aby mali muži a ženy možnosti naplno sa ujať svojich rolí otcov a matiek a vychovávať svoje deti.
Čo by sa teda malo zmeniť ?
Cítim, že mnohé z výziev, pred ktorými dnes rodina stojí, majú hlbšie príčiny. Ich riešenie na úrovni spoločnosti nebude úspešné, ak nepôjdu ruka v ruke s individuálnou starostlivosťou o duchovné potreby rodín. Rodina nie je len základnou spoločenskou štruktúrou, ale zároveň je to aj základný kameň duchovného spoločenstva. V rodine dochádza nielen k biologickej reprodukcii ľudského druhu, ale tiež k prenášaniu hodnôt. Práve na tento rozmer rodiny je dnes potrebné upozorňovať. Patrím k tým, ktorí považujú prirodzenú rodinu za kľúč k blahobytu a prosperite spoločnosti, a to ako v ekonomickom, tak aj v kultúrnom a duchovnom zmysle. Z tohto pohľadu považujem politiku štátu vo vzťahu k rodinám za nedostatočnú. Štát by mal začať uplatňovať rodinné hľadisko pri definovaní svojich politík a tvorbe zákonov. Pri prijímaní každého zákona nielen na slovenskej, ale aj európskej úrovni by skúmať dopad danej legislatívy na rodinu. Mal by oceniť a finančne odmeniť prácu rodičov, hlavne matky, za ich starostlivosti a výchove detí.
Ako človek verejne činný, máte tú výhodu, že môžete priložiť veľmi aktívne ruku k dielu. Čo máte možnosť zmeniť v spomínaných veciach vďaka mandátu europoslankyne?
Snažím sa od začiatku môjho pôsobenia v EP upozorňovať na prínos rodiny pre dobro spoločnosti. Prostredníctvom vlastných správ a pozmeňovacích návrhov presadiť do európskej legislatívy výsledky vedeckej práce nositeľa Nobelovej ceny Gary Beckera, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov upozornil na hodnotu „neviditeľnej“ práce matiek pri starostlivosti o deti a domácnosť a jej prínos pre hrubý domáci produkt. Upozorňujem na hodnotu materstva, otcovstva a solidarity medzi generáciami pre udržanie našej civilizácie. Tieto moje aktivity nie sú možné bez ochrany života či už v kontexte výskumu, verejného zdravia alebo reprodukčných a sexuálnych práv.
Od toho či bude v tomto hlas politikov ctiacich si tradičné hodnoty vypočutý, závisí nielen dnešok, ale aj budúcnosť. Myslíte, že aj v nej budeme môcť ešte stále hovoriť na Slovensku o kresťanských rodinách? Inými slovami, veríte, že všetky momentálne nástrahy prežije?
Po Pochode za život v Košiciach hľadím do budúcnosti optimisticky. Ľudia na Slovensku si uvedomili, že budúcnosť kresťanskej rodiny, ale aj prirodzenej rodiny ako takej, nie je možná bez osobnej angažovanosti, a to vydávaním svedectva vlastnej rodiny alebo pomáhaním tým, ktorí v istom úseku svojho života potrebujú sprevádzanie.
Fotografie: archív A.Z.
