Štúdie ukazujú, že neúspešná liečba neplodnosti má podstatné psychosociálne dôsledky. S odstupom času po ukončení liečby je väčšina žien psychologicky stabilizovaná a v pevnom vzťahu. Aj keď, tieto zistenia môžu byť ovplyvnené tým, že účastníci stále verili, že počnú, alebo sa rozhodli adoptovať si dieťa. V minulosti neplodné ženy prechádzali buď priamo k životu bez detí alebo adopcii, bez fázy lekárskej liečby. Dnes existuje mnoho možností liečby. Náročným faktorom sa stáva otázka, kedy a či vôbec skončiť s liečbou. Zároveň, použitie reprodukčných technológií často spôsobuje závažnejšie pocity zúfalstva, ako keď neexistovala liečba.
Niektoré ženy nie sú schopné pohnúť sa cez túto krízu a zostávajú v kolotoči liečby neplodnosti dlhé roky. Vyhľadávajú každý pokrok vo vede, skúšajú rôznych lekárov, ktorí by ich liečili. Tieto ženy nezvládli rozšíriť svoj pohľad na rodinu tým, že by prijali nebiologické dieťa alebo sa aktívne rozhodli pre život bez detí a tak integrovali neplodnosť do ich života. Erikson (1959) uviedol, že pre niektoré ženy neschopnosť počať dieťa môže mať vplyv na ich dôveru vo vlastné duševné a kreatívne schopnosti a taktiež ich môže chytiť do pasce nikde sa nekončiaceho sveta, kde smútenie je neprijateľné. Ich neschopnosť mať dieťa ich vlastne drží v zajatí, v stave permanentného zlyhania. Freeman (2005) vysvetľuje takéto nekonečné úsilie ako závislosť, kedy osoba popiera plynutie času, pretože sa snaží zastaviť svet až dovtedy, kým nedosiahne, čo potrebuje, chce alebo si zaslúži ‒ ako dieťa.
V literatúre sú dobre zdokumentované sprievodné emócie neplodnosti ako je hanba, nedostatočnosť, znižovanie svojej hodnoty, zlyhanie či nedokonalosť, ktoré môžu prispievať k pocitu stigmy. V kontraste stoja ženy, ktorých príbeh ukazuje prvenstvo medicínskej technológie a ktoré po prekonaní veľkých prekážok nakoniec dosiahli cieľ a mali dieťa, a ženy, ktoré v boji o biologické dieťa neuspeli. Druhá skupina žien je prehliadaná práve z dôvodu sociálne a kultúrne definovanej stigmy neplodnosti.
V závislosti od veku a osobného stavu, ženám sa často kladú otázky, kedy plánujú mať deti, alebo či už majú deti alebo vnúčatá. Takéto otázky patria do zdvorilostnej konverzácie a ich cieľom je začlenenie sa do určitej komunity. Mať alebo plánovať deti je častým očakávaním v určitom životnom štádiu. Dopad takýchto otázok na ženy bojujúce s neplodnosťou je, že sa cítia vylúčené z určitej sociálnej skupiny. V konkrétnom momente môžu prežívať náhly alebo neustupujúci smútok v závislosti od konkrétneho osobného príbehu.
Páry, ktoré prežívali neplodnosť, pri odpovediach počas interview uvádzali nasledovné ťažkosti v prežívaní ‒ skúsenosť traumy z diagnózy, potratov; skúsenosť hlbokého smútku a straty ‒ popretie materstva, pochybovanie o ženskosti, strata kontroly nad svojím životom, strata „snov“ z budúceho života; stratu náboženského prostredia ako systému podpory, hoci to nebola priamo otázka štúdie, ženy uvádzali, že nenašli podporu v cirkvách rôznych denominácií, pretože tieto sa viac venovali pastorácii rodín a deťom ako neplodným párom, opäť sa cítili „vylúčení“ zo spoločnosti. Napriek tomu žiaden pár neuviedol „stratu viery“ ako dôsledok neplodnosti. Ťažkým prežívaním bola strata priateľstiev a izolácia, a to dvakrát počas života. Prvýkrát, keď si rovesníci z okolia založili svoje vlastné rodiny a mali deti a druhýkrát, keď títo priatelia prišli do veku starých rodičov a starostlivosti o vnúčatá. Obe časové obdobia v sebe niesli stratu vzťahových väzieb a stratu spoločných tém na zdieľanie.
Článok je spracovaný z pôvodnej dizertačnej práce autorky s jej súhlasom.
Rosner, Marni, „Recovery From Traumatic Loss: A Study Of Women Living Without Children After Infertility“ (2012). Doctorate in Social Work (DSW) Dissertations. 20.
http://repository.upenn.edu/edissertations_sp2/20
Preklad: Jana Michaličková
—————-–––––-
1 Franklin, 1998
2 Miller 2003
3 Greil, 1991, Miall 1985, Whiteford and Gonzalez, 1995
Zdroj fotografie: www.pexels.com
