Boh je vždy a všade prítomný, hovorí páter Matej Kasan SJ (38) z Centra pomoci pre rodinu v Trnave. V pozornosti jeho pastoračnej služby sú najmä rodiny v krízovej situácii, osamelí, rozvedení i ženy, ktoré trpia postabortívnym syndrómom. Práve o duchovnej starostlivosti, venovanej týmto mamám, sme sa spoločne rozprávali.
Ste zapojený do zvláštnej formy pastorácie. Venujete sa mamičkám, ktoré stratili svoje dieťa pri spontánnom potrate. Aká bola vaša cesta k tejto službe ?
Cesta bola širšia, ale jasná a konkrétna. V mojej pastorácii prichádzam do kontaktu so všetkými ľuďmi, snažím sa byť vnímavý na ich potreby a citlivo na ne reagovať. A tak som prichádzal do kontaktu aj so ženami, ktoré prišli o svoje dieťa spontánnym potratením. Zároveň som stretal ženy, ktoré mali za sebou aj úmyselný potrat. A do tretice tu bola skupina žien, ktoré mali za sebou zamĺknutý potrat. Všetky tieto potraty sú v niečom odlišné a v niečom rovnaké. Postabortívny syndróm je vo všetkých prípadoch evidentný. Trauma, ktorú prežívajú tieto ženy, je pre ne zdrvujúca. Toto ma pohlo k tomu, aby som pre ne niečo urobil. Okrem súcitu som hľadal spôsob, ako im pomôcť vysporiadať sa s touto ťažkou situáciou, ktorá v obrovskej miere ovplyvňovala ich životy vo všetkých rovinách, niektoré ženy aj niekoľko desiatok rokov.
Kde je Boh, keď dopúšťa smrť dieťaťa?
Pri tom, jednoznačne a úplne. Boh je vždy a všade prítomný. V každej situácii, ktorá sa deje. On je Pán času i priestoru. Okrem iného, práve v tých najťažších chvíľach to dokazuje, keď sám trpel a zomieral, aby sa s nami spojil. Bolesť a smrť sú súčasťou našej hriešnosti, ktorá nás odlúčila z jeho blízkosti. A on nás tak miloval, že chcel byť s nami najviac ako sa to len dá, a to aj v týchto situáciách.
Môže žena cítiť milujúcu lásku Boha, aj keď prišla o svoje dieťa?
V tej chvíli ťažko, prirodzene, veď túžila po živom a zdravom dieťati, ktoré je darom od Boha. Preto to ťažko, veľmi ťažko chápe, veď jej to celé nedáva zmysel. Keď Boh je darca života, radosti, pokoja… a namiesto toho, takáto žena prežíva smútok, bolesť, neistotu… Preto je tak veľmi potrebný proces oslobodenia sa od týchto negatívnych pocitov. Je to náročný proces uzdravenia. Má však v sebe čaro osobného dozrievania vo vzťahu k Bohu i chápania jeho logiky lásky v našom obmedzení, ktorou je aj bolesť a smrť.
Ako sa zážitok spontánneho potratu dotýka viery kresťanských mám?
Môže ňou otriasť, aj ju posilniť. Problémom však nie je ani tak viera, či neviera v samotného Boha, ale skôr vysporiadanie sa so stratou dieťaťa. Pre matku je ťažké to, že nemôže svoje dieťa vidieť, aj keď cíti jeho blízkosť. A tu je miesto, ohromný priestor, kde sa môže matka sama stretnúť s Bohom, ktorého rovnako nevidí, ale môže cítiť jeho blízkosť. Viera v Boha v procese uzdravenia zohráva nesmiernu dôležitosť.
Čo potrebuje žena počuť v tejto bolestnej životnej situácii ?
Nič. A nič ani nezaberá. Poznáme ten známy citát z Písma: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet“ (Mt 2,18). Každá žena si musí sama prejsť bolesťou a smútkom. My môžeme byť len pri nej a to je dôležité. Nenechať ju v tom osamotenú. Smútiť a plakať s ňou.
Ako je dobré reagovať na dlho prežívaný smútok z často viacnásobnej straty dieťatka u žien v našom okolí? Ako povzbudiť, poradiť?
Čakať s ňou rovnako dlho. Zbytočné reči nepomôžu, naopak, len uškodia. Akákoľvek rada vyznieva len ako prázdna fráza, ktorá môže skôr ublížiť ako pomôcť. Je lepšie nechať ženu v takomto stave smútku sa len vyrozprávať či vyplakať. Pre ňu je dôležitejšie byť so svojimi pocitmi, prípadne si ich pri niekom pomenovať a vypovedať či usporiadať.
Odporúča sa dať potratenému dieťatku meno, prijať ho. Ako viac ešte môže pomôcť duchovné sprevádzanie smútiacej mamičke, keď dieťatko v srdci prijala a milovala?
Okrem toho, že mu dá meno, a tým ho prijíma za svoje, musí mať možnosť sa s ním aj rozlúčiť. Ideálne je, keď má možnosť získať plod a pochovať ho. Dnes už existujú aj pohrebné obrady ešte nenarodeného dieťaťa. Ak takáto možnosť pochovania nie je možná, dá sa to urobiť aj symbolicky obradom prijatia a rozlúčenia sa s dieťaťom. No a, samozrejme, vždy je účinná modlitba, zapálená sviečka za nenarodené dieťa pri pamätníku, alebo nejaký malý symbol, ktorý matke pomôže spojiť sa s jej dieťaťom.
Čím sa líši duchovná a psychologická podpora žien, ktoré podstúpili umelý potrat?
Ženy po potrate sprevádzajú rôzne symptómy, ako napríklad vina, hanba, depresia, menejcennosť, strach, zlosť, odcudzenie… Tu je veľký priestor pre psychologickú pomoc, ktorá sa dá krásne dopĺňať s tou duchovnou a naopak. Ideálne je, keď kňaz a psychológ spolupracujú. Prináša to ohromné výsledky v procese uzdravovania. Z duchovnej roviny, okrem spomínaného obradu, dôležitú úlohu zohráva aj sviatosť zmierenia, prípadne sv. omša za uzdravenie, či pomazanie chorých. Takto vstupuje sám Ježiš do tohto procesu a robí zázraky. Žena potrebuje zažiť, že je prijatá a milovaná napriek tomu, čo spravila.
Akou formou prebiehajú vaše stretnutia s mamičkami?
Najskôr matka vyrozpráva svoj príbeh a okolnosti potratu. Pomôže mi to utvoriť si ucelený obraz vzniknutej situácie a pochopiť túto ženu v celom kontexte. Ďalej je dôležite zistiť, kde v procese uzdravenia sa nachádza a potom môžem ponúknuť pokračovanie. Spoločne sa dohodneme na postupe aj z časového hľadiska, kedy matka sama svojím prirodzeným spôsobom spracúva spomínané symptómy. Ja som len sprevádzajúci, navrhujem možnosti riešenia a ona sama si vyberá, ktoré jej vyhovujú najviac, načo sa ona cíti byť pripravená. Dôležité je cítiť sa slobodnou v celom procese. Podotýkam, že stretnutie je vždy iba s jednou matkou, nikdy nie skupinovo. Môže tam byť prítomný jej manžel alebo niekto, kto je pre ňu oporou a cíti sa pri ňom úplne slobodne a bezpečne. Pri samotnom obrade prijatia a rozlúčenia sa s dieťaťom, môžu byť prítomné aj ďalšie osoby, na ktoré má tento konkrétny potrat dopad. Ich prítomnosť je tiež dôležitá, uzdravuje aj ich.
Môže plač liečiť duchovné rany po spontánnom potrate?
Samozrejme. Plač zohráva dôležitú úlohu v živote človeka. Biblia pozná všetky druhy a príčiny ľudského plaču. Jedným z nich je plač ako výraz bolesti pri smrti niekoho drahého. Biblický plač býva aj vyjadrením vnútorného otrasu, zvlášť hanby a pokánia, ale tiež pokornej odovzdanosti sa Bohu.
Hovorí učenie Cirkvi o nádeji na stretnutie sa s nenarodeným nepokrsteným dieťatkom v nebi?
Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evangelium vitae odkazuje: „Vaše dieťa môžete s nádejou zveriť samotnému Otcovi a jeho milosrdenstvu. Ono teraz žije v Bohu” (porov. bod 99). Myslím, že to je dostatočná odpoveď. Už sa nám treba len do toho neba dostať.
Ako môže manžel a rodina pomôcť mamičke v napĺňaní duchovných potrieb v čase smútenia?
Veľmi. Rovnako ako každý živý člen rodiny vplýva na celú rodinu a jej jednotlivých členov, tak aj smrť ktoréhokoľvek z nich. A to platí aj pri potratenom dieťati. Potrat zasahuje všetky dimenzie života nielen matky, ale aj ľudí, ktorých sa to týka. Preto aj všetci ostatní majú veľký vplyv na uzdravenie nielen matky, ale aj ďalších členov rodiny a nakoniec tiež rodiny ako celku. Máme to aj v Písme, kde sa píše o všetkých členoch duchovnej rodiny ako o údoch jedného tela. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26).
Vnímate potrebu venovať sa aj smútiacim otcom?
Samozrejme. Krásne to nadväzuje na to, čím som zakončil v predošlej odpovedi. Aj moja prax to ukazuje. Je to jednoducho tak. V mnohých týchto príbehoch sa naoko zdá, že sa trauma dotýka len žien a ostatných ani nie, prípadne len okrajovo, nevynímajúc mužov, otcov. Ale skutočnosť je iná. Je ohromná sila, keď vidíte vzlykať muža a otca nad stratou vlastného dieťaťa. Niekedy je plač mužov výraznejší ako u žien. Ale sú prípady, keď otcovia neplačú, ale sú skôr zúfalí, lebo nevedia, čo robiť so svojou trpiacou ženou. Podporu v celom procese uzdravenia potrebujú jednoducho aj oni.
Ako sa vás osobne dotýka duchovné sprevádzanie žien, ktoré stratili nenarodené dieťatko?
Vnútorne ma to veľmi pohýna. Najmä ľudsky. Podobne ako čítame v Písme, keď Ježiš videl, ako plačú pri hrobe Lazára, a sám sa v duchu zachvel (Jn 11,33). Silné sú pre mňa momenty, keď sa matka symbolicky lúči so svojím dieťaťom a číta mu rozlúčkovú reč ako sa zvykne robiť pri pohreboch. Alebo, ak sa necíti na čítanie reči, len potichu prinesie rozlúčkový list a zapálenú sviečku za nenarodené dieťa a položí ich na obetný stôl spolu s obetnými darmi počas sv. omše. V niektorých prípadoch sme mali po sv. omši aj malý kar v úzkom kruhu rodiny. Aj to bolo veľmi dôležité. Je veľa možností a symbolov, s ktorými sa dá tvorivo a citlivo pracovať. Robíme aj obnovu krstných sľubov, kedy si rodičia môžu duchovne prežiť akoby krst ich dieťaťa, kedy ho prijímajú a zároveň odovzdávajú Bohu. Obnovou si posilňujú svoju vieru v Boha, potvrdzujú, že mu stále patria, ako aj ich dieťa. Takto sa naozaj môžu spojiť s ním aj s Bohom a získať pokoj.
Čo vnímate, že je ešte potrebné povedať ?
Už by som len zakončil úryvkom z encykliky pápeža sv. Jána Pavla II. Je venovaný najmä ženám, ktoré podstúpili umelý potrat, ale môže povzbudiť všetky ženy so skúsenosťou potratu, aby mohli žiť plnohodnotný život: „Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte – ak ste tak ešte neurobili – pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu. Pomocou tých, čo vám priateľsky i kompetentne poradia, budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka“ (porov. Evangelium vitae, bod 99).
