Mama z fary: Samaritánka

Vieš, kto chodil v Ježišovej dobe ku studni napoludnie? Normálne nikto. Izraelské ženy si chodili nabrať vodu skoro ráno, na varenie a bežné použitie v domácnosti, alebo večer, aby ju mali pripravenú na ďalší deň. Stretávali sa tam, rozprávali, bola to súčasť ich spoločenského života. Napoludnie však boli všetci ukrytí vo svojich domoch pred páliacim slnkom. Napoludnie by si išiel nabrať vodu zo studne len niekto, kto sa nechce stretnúť s ostatnými:  Žena s pocitom hanby a zlyhania, ktorá si okrem džbánu na vodu so sebou nesie určitú bolestivú stigmu.  Žena zo Samárie sa chce vyhnúť ďalším stretom nenávistných pohľadov a ukazovaniu prstom, ktoré si zrejme zažíva dosť kvôli svojmu neusporiadanému života. Žena označená ako hriešnica, nečistá, spoločnosťou aj náboženskými predstaviteľmi neprijateľná žena. A tak prichádza ku studni napoludnie. A tam pri studni sa stretne s Ježišom, ktorý s ňou začne rozhovor a načrie hlboko do jej srdca. Ježišovi nevadí ani že je Samaritánka (Židia sa nerozprávali so Samaritánmi, považovali ich za menej veriacich), ani že vedie hriešny život (takí ľudia boli na okraji spoločnosti a vyslúžili si len opovrhnutie), ani že je žena (žiaden Žid by sa nerozprával so ženou ako s rovnocennou). Ježiš prekračuje všetky vtedajšie zábrany, ktoré si iní vybudovali…

Možno si v rovnakej situácii. Stále chodíš „ku studni“ napoludnie. Nesieš si so sebou ten svoj džbán zlyhaní a hanby a z nejakého dôvodu sa vyhýbaš konfrontácii. Možno je to konkrétny hriech, ktorý do tvojho vnútorného života vnáša pocit nepokoja a neslobody, kvôli ktorému sa skrývaš pred Bohom aj pred ľuďmi. Možno si so sebou nesieš ťarchu svojej minulosti, ktorá ti bráni byť otvorená a skrývaš sa za všelijaké pózy a gestá, pretože si zažila neprijatie, nepochopenie a počula len zraňujúce slová od autorít, ktoré mali milovať a budovať tvoj charakter. Alebo si len príliš dobre pamätáš také tie trápne situácie v puberte, kvôli ktorým máš pocit hanby a s ktorými si sa dodnes nevysporiadala. Chcem ti povedať: Tvoja minulosť ovplyvňuje tvoju budúcnosť. Nedovoľ, aby ju zničila!  Ak si so sebou nesieš nejaké zranenia, je dosť možné, že svojim správaním ich prenesieš aj na svoje deti. Je načase odpustiť – sebe aj tým, ktorí ti ublížili. Každý nevyznaný hriech ťa zväzuje a bráni ti slobodne pozrieť druhému do očí. Nech to dnes vnímaš akokoľvek, buď si istá, že Ježiša zaujíma, kto si, a veľmi mu na tebe záleží!  Chce šetrným spôsobom načrieť hlboko do tvojho srdca, aby ti pomohol vysporiadať sa s tým, kvôli čomu chodíš po vodu napoludnie. Tú boľavú stigmu hanby zobral na seba, aby ťa uzdravil a požehnal tvoju budúcnosť.

Ježiš, ktorý uháša smäd

Žena Samaritánka mala niekoľko mužov, ale ani jeden nebol jej manžel. Neviem,  kde bol problém, že si ani jedného z nich nevzala a že nedokázala mať dlhodobý plnohodnotný vzťah. Niekto by ju bránil, že za to nemôže ona, ale tí muži, ktorí boli neverní a vždy odišli. No napriek všetkému to o tej žene niečo vypovedá: Mala hlbokú túžbu po láske. Myslím, že v jej vnútri bolo niečo neuspokojené, nenaplnené prázdno,  ktoré sa snažila zaliať – naplniť prostredníctvom vzťahov. A Pán Ježiš jej tam pri studni hovorí:  „Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ Ježiš v tej chvíli zmenil celý jej život. On sám naplnil jej hlbokú túžbu a dal jej takú radosť do života, že po stretnutí s Ním beží do mesta bez hanby, aby všetkým povedala, Koho stretla a čo pre ňu urobil. Je z nej iná žena.

Tvoj smäd sa môže prejavovať rôznym spôsobom. Tvoje neuspokojené srdce sa chce naplniť a hľadá k tomu rôzne spôsoby a možnosti: pozeraním seriálov, nakupovaním, ustavičnými aktivitami, zbieraním titulov a funkcií, snahou o dokonalú  domácnosť či o to, aby si každý deň vyzerala príťažlivo.  Každá máme tie svoje plytké studničky, z ktorých sa snažíme nabrať, aby sme svoj život urobili lepším, krajším, plnohodnotnejším a popritom nám život preteká pomedzi prsty, len čo ho vezmeme do dlaní. Ježiš ale hovorí, že keď budeme piť z tejto vody, budeme stále smädní. Kým nenájdeš Ježiša – ten prameň živej vody, budeš sa márne snažiť uspokojiť svoje srdce. Dovoľ Mu, aby naplnil Tvoj život sebou, aby bol prameňom vody prúdiacej k večnému životu.

Ježiša zaujímaš TY, nie forma

Keď Ježiš začína so Samaritánkou debatu, ona v istej chvíli prechádza na inú tému. Vníma, že Ježiš je „duchovný človek“, preto začne rozprávať o náboženstve. Rieši kde a ako je lepšie vzývať Boha, pretože Židia uctievali Hospodina v chráme a Samaritáni na vrchu Garizim. Každý z nich mal inú formu. A tak Samaritánka prechádza do oblasti náboženstva, lebo je to bezpečná téma, v ktorej vyjadrí, že sa vyzná, že je v podstate zorientovaná – veriaca, ale zároveň sa môže skryť pred osobnými otázkami.

Ľudia radšej budú rozprávať a riešiť formy – náboženstvo, ako by mali s Ježišom riešiť svoj vzťah k Nemu. Rozprávajú o tom, čo odlišuje katolíkov od evanjelikov, hodnotia liturgiu, spôsoby prezentovania svojej viery a formy uctievania, riešia cirkevnú politiku, aktivity v zboroch, modlitby, kresťanské alebo nekresťanské postoje iných… Pán Ježiš ale volá k živej viere, keď hovorí Samaritánke: „… praví ctitelia budú vzývať Otca v Duchu a v pravde a takých ctiteľov Otec chce mať.“ Ježiša zaujímaš ty, nie tvoje náboženstvo. Prišiel, aby s tebou riešil tvoj osobný život, to, čo sa skrýva v hĺbke tvojho srdca. A volá ťa do osobného vzťahu s Ním. Začni Ho vzývať – uctievať v Duchu a v pravde! Skutočne, opravdivo,  bez pretvárky, bez stereotypov, ktoré si sa iba naučila. Takúto ctiteľku chce z teba mať tvoj Otec!

Zdroj fotografie: www.pexels.com