Tajný recept na to, ako pomôcť dcére dostať sa cez dospievanie

Zavolala mi priateľka, aby sa poradila ohľadom záležitosti, na ktorú sa ma ľudia často pýtajú. Ako mama mladších dievčat prežíva to, čím si teraz prechádzam ja so svojimi štyrmi dcérami.

„Moja dcéra,“ povedala, zaváhajúc, či má vyjadriť, čo ju trápi, „bola vždy taká milá. Ale v poslednej dobe je iná. Naštve sa kvôli úplným maličkostiam a ja ani neviem, čo som urobila.“

Okamžite som ju ubezpečila, že jej dcéra je úplne normálna. Tento rozhovor som viedla s nespočetným množstvom mám a chápem to rozhorčenie ako aj ten nevyslovený strach.

Presne v tom období, kedy my mamy najviac túžime byť blízko svojich dcér, cítime, že sa odťahujú. Náš kedysi nenútený vzťah sa môže zdať nestabilný či ohrozený. Jeden deň nás naše dcéry majú rady… a iný deň si tým nie sme až také isté. Niekedy sa cítime ako ich nepriateľ, keď zabúdajú, že sme na ich strane.

Puberta a hormóny? Je to tak, sú skutočné. Doteraz som si toho prežila dosť na to, aby som mohla potvrdiť, že viete, kedy nastala zmena atmosféry. Aj keď načasovanie bolo pre každú z mojich dcér odlišné, spoločným znakom bola zvýšená náladovosť, obraňovanie sa a podráždenosť. Viac takéhoto prístupu než normálnej a sporadickej prudkosti.

Moja najväčšia chyba – ktorú som dlho naprávala – bola správať sa rovnako, ako reagovalo moje dieťa. Ak sa nahnevala, ja som sa tiež. Ak na mňa vybuchla, tak som jej to vrátila. Nakoniec som si uvedomila, ako to prehĺbilo priepasť medzi nami. Moje dcéry sa kvôli tomu uzavreli a odo mňa to bolo –úprimne povedané – nezrelé.

Tým, že som sa nechala pohltiť svojimi emóciami – a pocitmi, ktoré vo mne vyvolalo moje dieťa – som nedokázala ostať pokojná a poskytnúť jej emocionálnu podporu a usmernenie, ktoré potrebovala. Stala som sa takou citlivou na odmietnutie alebo jej uzavretie, že som zabudla vziať do úvahy jej vnútorný nepokoj, ktorý by mohol vysvetliť toto nové správanie.

Teraz to viem: puberta (a prechod do nej) je ťažká. Je to obdobie neustálej zmeny, kedy je každý deň iný. Pre dieťa je desivé, keď sa jeho bezpečný a predvídateľný svet otriasa. Zrazu sa ocitnú uprostred puberty, rozpačitosti, pochybovania o sebe, porovnávania s rovesníkmi, potreby niekam patriť, sociálnych médií, tlaku školy a záplavy zmien vo svojom tele, náladách, priateľstvách a okolnostiach.

A teraz prekvapenie: po prvýkrát v živote majú silné myšlienky a prežívajú silné pocity a emócie. Nevedia, ako sa s nimi vysporiadať, a je ľahké vybúriť sa na mame alebo komkoľvek, pri kom sa cítia bezpečne, pretože ich láska je bezpodmienečná.

Jeden psychológ mi raz povedal, že časť mozgu, ktorá interpretuje emócie, vývojovo mešká za emóciami samotnými. Pre mňa to bol absolútny objav. Pomohlo mi to pochopiť jeden z dôvodov úzkostí tínedžerov.

Tiež neznášate ten pocit hnevu či frustrácie a aj tak neviete, čo ho spôsobilo? Nezažili ste už ten pocit napätia a vnútorného odporu, ktorý nedokážete vysvetliť a lámete si nad ním hlavu? Môcť to objasniť čo i len trochu je úľavou. Čo i len trochu rozlišovania – alebo vhodne načasovanej múdrosti – môže pomôcť vyrovnať sa s tým.

Nemôžem hovoriť za chlapcov, pretože mojou doménou sú dievčatá, ale viem jedno: dospievajúce dievčatá potrebujú citových koučov. Potrebujú dospelých, ktorí ich milujú a môžu im s trpezlivosťou pomôcť rozvíjať a žiť zdravý vnútorný život.

Ako moje dcéry rastú, viac ma potrebujú citovo. Často sa mýlim. Možnože vyskúšam tri nesprávne prístupy predtým, ako nájdem ten, ktorý skutočne zaberie. Takže, ak neviete ako ďalej so svojou dcérou, nevzdávajte sa. Ona vás potrebuje a nájsť prístup, vďaka ktorému s vami bude hovoriť, stojí za čas a úsilie.

Pár myšlienok o tom, ako byť citovým koučom…

Vzťah je kľúčový

Moja priateľka Joelle nedávno poznamenala, že tínedžeri dosť žijú vzťahmi. Ako deti rastú, rodičia sa presunú z pozície sily na pozíciu vplyvu. Mať silný vzťah vám dáva možnosť hovoriť do života vášho tínedžera. Umožňuje vám pomaly sa stávať mentorom, koučom či poradcom – niekým, na koho sa môžu obrátiť o radu alebo podporu.

Ako sa moje deti blížia do tínedžerských rokov, silný vzťah je pre mňa prioritou. Beriem na vedomie, čo nefunguje (krik, sekírovanie, kritizovanie, nevypočutie, trestanie z hnevu) a čo funguje (ospravedlnenie sa, keď to preženiem, poukazovanie na ich silné stránky, rozptýlenie napätia humorom, bavenie sa a smiech, trávenie času s deťmi individuálne, empatia, počúvanie, trest z lásky a logické vysvetľovanie hraníc).

S jednou dcérou, keď mala 11, sme neboli práve na jednej vlne a ja som sa musela hlboko zamyslieť, aby som to zmenila. Vedela som, že ak by sme neboli v užšom spojení, existovali by pre ňu už len jej priatelia. Takže som prehltla svoju pýchu a hľadala som spôsoby, ako sa priblížiť jej srdcu. Dnes sa máme spolu skvelo a ja som taká rada, že som vynaložila to úsilie o zmenu.

Hovorte jazykom svojej dcéry, aby ste s ňou budovali vzťah.

5 jazykov lásky pre tínedžerov by malo byť pre rodičov povinným čítaním. Tá kniha je fantastická. Pomohla mi lepšie pochopiť všetky moje deti a ponúkla mi neoceniteľné postrehy. Objavte to, čo k vášmu dieťaťu hovorí najsilnejšie (slová uistenia, kvalitný čas, skutky služby, fyzický dotyk alebo darčeky) a vďaka čomu sa cíti milované.

Jedna z mojich dcér je posadnutá čokoládovými cookies a po prudkej hádke som jej jeden doniesla. Stál ma 2 doláre, ale ako som sa o to podelila na Facebooku, hodnota, ktorú vniesol do nášho vzťahu, bola neoceniteľná.

Dospievanie predstavuje veľkú príležitosť na opätovné spojenie

Áno, deti sa odťahujú, ale sa aj vracajú – najmä, keď sú zranené, zmätené alebo nadšené a chcú sa podeliť o dobré správy. Dievčatá žijú v neprestajnej búrke myšlienok a emócií. Chcú niekoho, kto ich vypočuje, bezpečné miesto a ľudí, pri ktorých môžu byť sami sebou, aby spracovali život a rozličné udalosti.

Jedným z darov, ktorý môžete svojej dcére dať, je byť jej citovým koučom. Naučte ju rozpoznávať, čo cíti („Nie je to tak, že si možno na Annu vybehla, pretože ťa minulý týždeň zranila tým, čo povedala?“) a vyjadriť to slovami.

Dievčatá, ktoré v sebe nikdy nerozvinú citovú inteligenciu alebo sebaovládanie, môžu vo svojich vzťahoch narobiť pohromu. Môžu sa stať bezohľadnými a vylievať si pocity na komkoľvek vo svojom okolí.

Druhým extrémom sú dievčatá, ktoré svoje pocity smerujú dovnútra. Uzatvárajú ich v sebe a nikdy ich nespracúvajú a tieto emócie sa nakoniec prejavia ako pasívna agresia alebo sebadeštruktívne správanie. Aj to je nezdravé.

Často svojim dcéram hovorím: Musíte sa poznať. Venujte pozornosť svojim náladám a tomu, čo ich spúšťa. Niekedy chcem niekomu vyškriabať oči, ale to mi nedáva zámienku, aby som to spravila. My všetci musíme naučiť ovládať a zvládať svoje city, zamýšľať sa nad nimi, dostať sa cez ne a udržať ich v miere, aby sme neubližovali sebe alebo iným.

Milovať svoju dcéru a nechať ju vyventilovať sa…

… ale nebuďte jej boxovacím vrecom. Tínendžeri skúšajú, kde sú hranice, a niekedy my mamy toho prijímame viac, než by sme mali, pretože máme strach, že ich stratíme. Máme súcit s ich zápasmi a nechávame ich prekračovať medze.

Myslím, že je to chyba. Je ľudskou prirodzenosťou tlačiť na hranice iných ako sa len dá, a keď necháme svoju dcéru (alebo syna), aby sa k nám správali ako k boxovaciemu vrecu, bude to zlý precedens pre budúce vzťahy. Jedného dňa to nebudeme my, ku komu sa budú vracať domov – bude to ich spolubývajúci, ich manželský partner, ich dieťa.

Je v poriadku ventilovať a zbavovať sa stresu, ale nie je v poriadku byť počas toho k niekomu neúctivý. Okrem toho, tínedžeri potrebujú zdravý rešpekt k autoritám, ak si budú chcieť udržať prácu.

Všetkým svojim deťom som musela povedať: „Takto sa so mnou rozprávať nemôžeš. Milujem ťa, ale nedovolím, aby si ma nerešpektovala. Ak to spravíš, stratíš výhody. Prosím, nevybíjaj si svoj hnev na mne. Ja sa ti len snažím pomôcť.“ Ak ja dokážem zachovať pokoj, zvyčajne sa upokoja tiež.

Zabezpečte im zdravý ventil

To najlepšie, čo sa dá spraviť so silnými myšlienkami, pocitmi a emóciami, je nasmerovať ich do niečoho zdravého. Nájdite im terapeutický ventil, ktorý prináša pokoj a šťastie, ako je umenie, hudba, modlitba, cvičenie, trávenie času v prírode alebo venovanie sa koníčkom.

Podporovať svoju dcéru, aby si písala denník, môže tiež pomôcť. Nechajte ju, nech si vyleje svoje srdce na papier, aby si usporiadala myšlienky a vyjadrila svoje pocity. Koniec koncov, napísať veci uľahčuje povedať ich nahlas. Dáva to vašej dcére bezpečné miesto, kde môže byť úprimná a otvorená.

Vo svojej knihe Untangled Lisa Damour hovorí: „Musíte pracovať za predpokladu, že každý tínedžer sa tajne obáva, že je cvok.“ To sa mi veľmi páči, pretože verím, že dievčatám najviac dáva útechu uistenie, že nie sú samy.

Presne tie emócie, ktoré sa zdajú byť také cudzie a ojedinelé, sú vlastne normálne a univerzálne. Hovoriť o nich s dôveryhodnými ľuďmi ich pomôže vyznať sa v nich. To platí pre deti, dospievajúcich aj dospelých. Zatiaľ čo nikto z nás nikdy nebude mať kontrolu nad svojimi emóciami, môžeme sa ich naučiť ovládať, aby oni neovládali nás.

Takže ak vaša dcéra práve vstúpila do puberty alebo do nej rýchlo mieri – vydržte. Buďte trpezlivá. Nedovoľte, aby vás ťažký začiatok alebo náročné obdobie odstrašilo, pretože vaša dcéra vás naozaj potrebuje. Teenageri sú odpúšťajúci, šikovní a je s nimi naozaj zábava. Dokážu si vziať odporúčanie k srdcu a držať sa ho. Trochu koučingu môže mať veľký efekt – tak ako aj hlbšie zamyslenie sa na vašej strane, aby ste našli prístup, ktorý vašu dcéru osloví.

Preklad: Soňa Záňová

https://aleteia.org/2018/03/27/the-secret-to-helping-your-teen-daughter/

Zdroj fotka: www.pexels.com