Zabudla som nachystať pohostenie. Vôbec mi nedošlo, že k nám príde návšteva pozerať futbal v čase večere. V chladničke dokopy nič a aj tie čipsy, čo manžel schoval pred synom, sme zabudli vytiahnuť.
Cítila som sa kvôli tomu zle ešte niekoľko dní.
Pravdepodobne u nás boli hladní. A práve ľudia, u ktorých sa takýto trapas žehlí ťažko, pretože sme spolu veľmi zriedka. A nie sme si ani tak dostatočne blízki, aby nám to celé nebolo trápne.
Pohostinnosť. Pre niekoho súčasť prirodzenosti, pre mňa aktívna námaha.
„Veď to je predsa samozrejmosť!“ povedala mi blogujúcaluca, keď som jej ďakovala za to, že nám uvarila jedlo, aby sme doma po mojom príchode z pôrodnice mali niečo teplé.
Samozrejme ti nachystám večeru, kamarát môj.
Mne sa to ale vôbec samozrejmé nezdá.
Jednoducho mi to nenapadne.
Je to tým, že k pohostinnosti musíme byť vedení odmalička na to, aby nám to bolo prirodzené?
Je to o lenivosti, o sebastrednosti či dokonca o skúposti? Alebo je to o tom, či niekto žije uzavreto starajúc sa len o tých najbližších a na ostatných len ak zvýši čas, energia, chuť…?
spozorovala som ešte jeden dôvod: snaha vyzerať pred druhými dobre.
Spätne som si uvedomila, že som mohla predsa len niečo z tých vecí v chladničke vytvoriť, ale nezdalo sa mi to pre návštevu dostatočne vhodné.
Lenže čo sa stalo? Miesto jednoduchého pohostenia, nad ktorým som zaváhala, sme neponúkli žiadne.
Po tomto zážitku vnímam, že cnosť pohostinnosti nie je o tom, aby sme sa pred návštevou vyťahovali, kto na čo má a nemá. Je to o prijatí, o vľúdnosťou, o teple domova, o tom, že hladných jednoducho nenecháte hladnými, je to o láske k blížnemu.
Hosť do domu, Boh do domu. To sa hovorilo kedysi. Ja som to počula už len od môjho svokra, keď sme sa im ešte v študentských časoch nanominovali do domu asi desiati.
Moja mamina sa musela zmierovať s tým, že musí variť, vnímala to ako unavujúcu námahu a ani trochu ju to nebavilo, a najmä preto, že nakoniec (a veľmi rýchlo) je aj tak z toho jedla… veď viete čo. Ale časom pochopila, že domáce jedlo znamená oveľa viac ako by sa mohlo zdať. Jedlo sú emócie, dôvod vrátiť sa domov, je to o spoločne trávenom čase, o radosti z našich vzťahov.
Ivka a Peťo, ešte k nám príďte, nabudúce vás už nenecháme odísť hladných.
Zdroj fotka: www.pexels.com
