Snívalo sa mi, že Michal sa so mnou rozišiel. Lebo som bola hrozná. Hneď som vedela, že to je iba sen. Michal je dobrý katolík, nerozišiel by sa so mnou. Ale aj tak bol ten sen ťažký. Už len predstava toho pocitu, že by odo mňa odišiel. Zrazu som si uvedomila, že nie je až taký hrozný. A že ja nie som až taká úžasná. Sen sa napokon skončil dobre. Hoci si nepamätám zápletku, veľmi silno si pamätám ten blažený, živý pocit, keď ma opäť chytil za ruku a ja som bola zase len jeho. Taká vlna istoty a bezpečia. Och, prečo si ten pocit neviem uvedomovať viac aj naživo?
Mňa ten môj manžel asi denno-denne niečím rozčuľuje, stále si však viem pripomenúť, že aj tak je úplne mega. Mám na to taký tajný recept.
Prvým krokom je odmyslieť si všednú neromantickú realitu – ponožky, pootvorené wecko, neskorý príchod, ranný dych, umývadlo po holení, vrchnáky od piva…
Druhým krokom je pozrieť na neho očami niekoho iného – napríklad očami sympatickej nezadanej stážistky u nich v ofise: „Hm, ten oblek mu sekne. Ako je vkusne upravený. Ako pekne rozpráva o deťoch. Ako sa ponáhľa domov. Akú ma dobrú voňavku. Páni, koľko toho stíha. Aký má dobrý prízvuk. Aký je rozhľadený. Aký vyzerá byť spokojný. Ako si pochvaľuje manželku. Škoda, že je už ženatý.“
Haha, máte smolu. Ten je môj. Povedala by som aj: „Ruky preč.“ Ale tak trocha rátam s tým, že nie všetky dajú tie ruky preč. Lebo mám fakt fešáka. Rátam však aj s tým, že Michal sa im vyšmykne. Na mne záleží, či to urobí s ľútosťou a z povinnosti alebo s radosťou a z lásky.
Fotografia: www.pexels.com
