Talent je motor, ktorého sila sa zväčšuje používaním

Vyštudoval maliarstvo v Bratislave a má za sebou niekoľko vlastných výstav. Keď si od neho zákazník kupuje obraz, vždy mu hovorí, aby medzi ním a maľbou bola komunikácia. Podľa jeho názoru by obraz nemal byť len dekoráciou.

Je známy ako ilustrátor kníh, jeho rukopis môžu poznať návštevníci ZaStolom.sk napríklad z diel Bruna Ferrera, ilustroval tiež niekoľko učebníc pre žiakov. Za dynamické ilustrácie získal Cenu Ľudovíta Fullu. Verí v budúcnosť komiksu. Jeho deti po ňom zdedili talent a možno budú nasledovať otca v jeho šľapajach. Výtvarník Juraj Martiška.

Prečo si sa rozhodol venovať maľovaniu? Kde sa v tebe berie tento talent?

Tak to je ťažká otázka… Neviem, či bol nejaký moment, kedy by som tomu dal vedome zelenú. Myslím, že to prišlo nejako samé. Odmalička som kreslil a modeloval z plastelíny a keďže ma to neprestálo baviť a cítil som podporu od rodičov, už mi to zostalo. A objavil som v sebe talent: ak sme veriaci, máme na to od Ježiša aj podobenstvo (hoci tam talenty znamenajú skôr istú finančnú hotovosť). A ak nie, tak je to istý predpoklad, ktorému, keď sa venujeme a dávame mu priestor, tak sa rozvíja a rastie. Pre mňa to bola činnosť, ktorá mi pôsobila radosť, tak som sa jej venoval.

Ako si spomínaš na štúdiá na Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici? Čo ti to dalo?

Stredná škola je práve v čase dospievania mladých a je dôležité, aby mladí vedeli, že ich „talent“, ktorý ich drží, nie je choroba a že nie sú v tom sami. O tom bola moja stredná škola, škola umelecko-priemyselná v Kremnici. Kreslili sme a maľovali s vedomým, že to budeme môcť v budúcnosti využiť. Navyše, „šupkári“ z Kremnice sa dlho stretávali a stretávajú aj po mnohých rokoch po skončení štúdia, takže tam pravdepodobne pôsobil správny „genius loci“. Sú to nezabudnuteľné roky.

Na VŠVU v Bratislave si študoval maliarstvo. Dá sa vôbec naučiť maľovať alebo je dôležitý len talent?

Samozrejme, maľovať sa dá naučiť, pokiaľ máme na mysli technickú zručnosť, čo je tiež dôležité. Ale čo je oveľa dôležitejšie, je nájsť si svoj pohľad na veci okolo nás a schopnosť vyjadriť sa, teda vyjadriť svoje pocity, tie sú pre moje maľovanie veľmi dôležité. Pri maľovaní pracujem s farbou, tvarom a gestom, prežívam tie momenty tvorby, to premýšľanie. A cez túto „činnosť“ sa dostávajú von práve pocity. Aj teraz, keď o tom hovorím, radšej by som vzal do ruky štetec.

Talent je dôležitý a tu by som ho označil ako nejaký hnací motorček, ktorého sila sa zväčšuje používaním. Je neodmysliteľnou súčasťou pre kreativitu a hľadanie, či formovanie výtvarného prejavu, je to „energetický“ náboj.

Aký to bol pocit mať po prvýkrát vlastnú výstavu? Kde a kedy to bolo?

Prvú samostatnú výstavu som mal v roku 1989 v Partizánskom, no tú som si veľmi neužil, keďže som nemohol byť na jej otvorení. Ale po skončení VŠVU moja prvá samostatná bola v roku 1999 v Galérii Poľnobanky. Bol som vystresovaný, ale šťastný, že sa to podarilo. Pocity boli úžasné. Viackrát som sa bol na ňu pozrieť a užiť si to.

Knihy, ktoré si pripravil po grafickej stránke alebo aj ilustroval, sú známe širokej verejnosti. Máš vizuálny jazyk, ktorý je zapamätateľný. Má každý autor svoj výrazový štýl?

Myslím si že každý autor má svoj „štýl“, vlastný jazyk, ako si to nazval. Je to tým, že každý premýšľa nejakým spôsobom, jemu vlastným, a tým aj výtvarný prejav je osobitý. Samozrejme, môže sa podobať na prejav niekoho iného, napríklad na svojho učiteľa, ale pokiaľ nemá na „krku“ jeho hlavu, len sa to podobá. To, čo prejde cez ruku na papier, to je „esencia“ „zhmotnenie“ vlastných pocitov, talentu a zručnosti. A tie má každý iné…

Spolupracoval si najmä s Vydavateľstvom Don Bosco, kde si svojimi kresbami obohatil napríklad známe krátke knižočky zamyslení od Bruna Ferrera. Ako pristupuješ k ilustráciám? Musí ťa inšpirovať samotný text?

Knižku si vždy musím prečítať celú, aby som vedel príbeh a o čom a pre koho tá knižka je určená. Ale, samozrejme, môže byť výnimka. Keď som robil 400-stranový dobrodružny román, čítal som z neho len vybrané kapitoly, ktoré som mal ilustrovať. Takže som prečítal asi len 90 percent z nej. Popri čítaní si robím prvé skice a postupne si kreslím ďalšie a ďalšie.

Väčšinu textov budúcich knižiek čítam aj niekoľkokrát, aby som našiel to správne miesto, alebo situáciu, ktorá by sa mohla „ilustrovať“ a ktorá by mohla čitateľov zaujať.

Čo robíš, keď inšpirácia neprichádza?

Keď neprichádza, idem ju „hľadať“… Niekedy treba od práce odísť na prechádzku, inokedy si ľahnúť a popremýšľať, pospať si. Niekedy stačí zmeniť činnosť alebo prácu. Je to rôzne.

Prečítaš každú knihu, ktorú aj ilustruješ?

Áno, prečítam. Keby som si ju neprečítal, nemohol by som poznať jej obsah, takže by som ju nemohol ilustrovať. Raz sa mi stalo, že ma oslovil kamarát, aby som mu nakreslil obálku na knihu a dal mi informáciu: „Je to príbeh o chalanoch, ktorý sa hrajú na Indiánov a sedia pod vianočným stromčekom.“ Keď som naliehal, že by som si text radšej prečítal, povedal, že netreba. Ale asi po mesiaci mi predsa len texty knihy priniesol a takmer som spadol z nôh: bola to klasická indiánska kniha od Karla Maya, takže nijakí chlapci, čo sa hrajú na Indiánov pod vianočným stromčekom tam neboli, hoci kniha mala názov Vianoce. Tak preto je dobré prečítať si knihu, skôr než ju ilustrátor ilustruje.

Si nemenej známy ako ilustrátor učebníc či kníh pre malých čitateľov. Čím sa dajú v dnešnej dobe osloviť deti?

Je to rôzne… Niekedy treba bojovať s vizuálnym „masmediálnym pretlakom“, ktorý je dennodenne deťom na očiach. V každej rodine deti sledujú TV, alebo sú na internete a máločo ich vie zaujať. A tiež množstvo informácii, často zbytočných, ktoré sa im dostavajú, ich oberajú o „detský pohľad“. Nedá sa bojovať s vizuálnymi možnosťami filmov a videí. Na besedách sa usilujem deťom vysvetliť, že čítaním knihy si budujú ich vlastný svet, ich fantáziu, predstavivosť. Môžu si vytvoriť vlastnú predstavu o hrdinovi či hrdinke, o prostredí v ktorom sa odohráva dej. Film im ponúka predstavu niekoho iného. Preto by mali deti viac čítať, ale nielen oni. Dospelí (a je pochopiteľné, že z pracovnej únavy) deťom pred spaním často radšej pustia na TV nejakú rozprávku, než aby im išli pred spaním čítať.

Radšej oslovuješ mladších, alebo skôr starších, dospelejších?

Asi radšej mladších, alebo tých, ktorí sa tak cítia. Dospelí už nemajú toľké pochopenie pre iróniu a žart, či vtip, bývajú často smutní, lebo už stratili svoj „vlastný svet“…

Čitatelia si mohli všimnúť tvoje meno aj pri autorstve komiksov. Ako vzniká komiks?

Komiks je náročná disciplína, ale zároveň aj najjednoduchšia. Náročná, keď ide o profesionálne urobený komiks. Najjednoduchšia, preto, že sa dá veľmi ľahučko vyrozprávať príbeh, keď nepozerám na kvalitu kresby a nemusím byť hneď spisovateľ alebo maliar. Je veľmi dobrý na vyjadrenie podstaty príbehu a zvládnu ho aj malé deti.

Pri komikse by mal byť najskôr príbeh, môže byť premyslený, v textoch bublín by nemal byť príliš dlhý, aby nestratil spád, rýchlosť príbehu. A výtvarná stránka, tá by mala súvisieť s typom príbehu, aby ho podporila. Keďže v príbehu sa zväčša opakuje na obrázkoch niekoľko postáv, treba si na to urobiť aj charakterovú prípravu postavičiek – vizuálne postavičky odlíšiť a naučiť sa ich.

Má komiks budúcnosť?

Má budúcnosť, len ju treba objaviť. Rozprávač je v každom z nás a keď si nepostavíme „métu“ privysoko (čo sa týka kvality prejavu – vytvarného či literárneho), je to zaujímavá disciplína. Stačí na to ceruzka a zošit a môže začať s rozprávaním príbehu naozaj každý. Najhoršie je povedať si, že to neviem. Komiks potrebuje zázemie, a takto by sa mu ho dostalo. Komiksu môže rozumieť každý, aj ten čo nevie čítať. Potrebujeme aj rozprávačov, aj konzumentov – čitateľov komiksu.

Venuješ sa ešte svojej autorskej maľbe? Čo ťa k tomu pohýna?

Venujem sa jej, aj keď v poslednom období nemaľujem každý deň. Stále o mojich obrazoch premýšľam. Poháňa ma ten malý „motorček“ talentu…

Čo by si rád vo svojom živote ešte dosiahol? Sú nejaké nesplnené méty?

Snov a sníčkov je veľa, či sa nejaké splnia, uvidíme… Možno nejaká autorská kniha (kniha, ktorú napíše aj nakreslí jeden autor). Je veľa kníh, ktoré sa mi páčili a rád by som ich ilustroval, ale je iste aj veľa dobrých autorov na Slovensku, s ktorými by som rád spolupracoval a na knihách, ktoré možno práve píšu. Dlho mi máta v hlave ilustrovanie detektívky pre deti, no dnes sa už asi nevydávajú ilustrované.

Uberajú sa tvoje deti podobne ako ich otec?

Či ich to bude baviť aj neskôr a či sa umením budú prípadne živiť, to neviem, ale talent majú a zatiaľ kreslia a maľujú (syn Mikuláš má 16 rokov a chodí na Školu scénického výtvarníctva a dcéra Maximka má 11 rokov, zatiaľ na ZŠ, navštevuje aj Základnú umeleckú školu.).

Ako vyzerá taký rodinný život v umeleckej rodine?

Často je nepredvídateľný, lebo inšpirácia prichádza kedykoľvek, takže pracujem niekedy aj stále, celý deň a niekedy sa treba prispôsobiť. Pri otázke „Čo máme na obed?“ sa inšpirácia môže stratiť (úsmev). Ateliér mám doma, takže doň chodím v papučiach. Ale s manželkou Deniskou sme spolu 24 rokov (21 rokov manželia), takže si vieme poradiť aj so zložitejšími situáciami. A niekedy ich riešime, ako keby sme sa práve spoznali, ale to je normálne.

Žijeme v dobe, kde je niekedy ťažké utvoriť si správny umelecký vkus. Je možné odlíšiť krásne od ne-krásneho, vkusné od nevkusného? Ako?

Jeden stredoveký mysliteľ povedal vetu: „Je pekné to, čo sa nám páči, alebo sa nám páči to, čo je pekné.“ Otázka vkusu a nevkusu je zložitejšia, lebo to nesúvisí ani s bývalým komunistickým režimom, ani s demokratickými spoločnosťami. Keď má niekto záľubu v „škandalóznych veciach“, vezme si to, čo ho v jeho prejave podporí – pravdepodobne niečo škandalózne, a možno aj nevkusné. Stretávaním sa s rôznym umením (vo všeobecnosti) a bez predsudkov sa dá diváka alebo čitateľa „samovychovávať“ nepriamo. On vtedy komunikuje s umením a vtedy sa rozhoduje pocitovo: čo sa mi páči alebo nepáči.

Keď si odo mňa niekto kupuje obraz, vždy mu hovorím, že je dôležité, aby mu ten obraz stále niečo dával, aby bola medzi ním a obrazom komunikácia, možno provokácia. Ak to tak nie je, je lepšie si ho nekúpiť, alebo si vybrať iný. Myslím si, že obraz by nemal byt len dekoráciou.

Úvodná fotografia: www.pixabay.com