Rozvedených veriacich vnímam ako ľudí s hlbokým zranením. Rozhovor s jezuitom Ladislavom Csontosom.

0
46
PublicDomainPictures / Pixabay

Csontos LadislavJezuita Ladislav Csontos je jedným z prvých kňazov, ktorí zareagovali na potrebu špeciálnej pastorácie rozvedených katolíkov. Už roky pre nich vedie duchovné obnovy,prednáša a publikuje. Zastolom.sk mu položilo niekoľko otázok:

Pred pár dňami prebehla médiami správa o telefonáte pápeža Františka s rozvedenou ženou žijúcou v druhom, nesviatostnom manželstve. Je z teologického hľadiska možné, že by jej pápež dovolil pristupovať k Eucharistii?

Jedna vec je prejav lásky, ktorým môže byť telefonát. Prikázanie lásky k blížnemu platí všeobecne, nik z nej nie je vyňatý, ani ten, ktorý je rozvedený. Situácia rozvedeného katolíka, ktorý žije v druhom nesviatostnom manželstve, neoslobodzuje kresťana od záväzku lásky k takémuto blížnemu. Druhá vec – pokladať takýto rozhovor za dovolenie pristupovať k Eucharistii je neprimerané. Zvyknú tak niektorí špekulovať a vytvárať vlastné teórie. My sa touto cestou nemienime vydať.

Vy ste jeden z prvých a jeden z mála kňazov na Slovensku, ktorý sa venujú špeciálne pastorácii rozvedených. Môžete nám priblížiť, kde má pôvod Váš záujem o pomoc rozvedeným? Čo konkrétne pre nich robíte?

K problematike rozvedených katolíkov som sa dostal vďaka svojmu študijnému pobytu v Taliansku pred desiatimi rokmi. V jezuitskej komunite som sa zoznámil so starším pátrom, ktorý sa celé roky venoval tejto problematike a poskytol mi zaujímavé materiály na túto tému. Zakúpil som si aj dve knihy a objavil som zaujímavú internetovú stránku Komunity di Caresto, v ktorej sa prakticky venujú snúbencom, manželom, rozvedeným, rozvedeným a civilne znovu sobášeným. Rozvíjajú rozličné programy pre tých, ktorí sa dostali do zložitých životných situácií. Ďalším podnetom bol môj rozhovor s predstaveným exercičného domu v Prešove, ktorý mi spomenul, že sa ho jeden z otcov biskupov pýtal, či robia nejaké duchovné cvičenia pre rozvedených. Nuž slovo dalo slovo, a tak som dával prvý raz duchovné cvičenia pre týchto katolíkov v Prešove a následne duchovnú obnovu v Bratislave. Odvtedy to boli prednášky v rámci mestských misií, vo farnostiach, diskusné relácie v Rádiu Lumen a v televízii Lux.

Ako vnímate rozvedených veriacich? Ako sa cítia v cirkevnom spoločenstve po rozvode a uzatvorení nového civilného manželstva?

Rozvedených veriacich vnímam ako ľudí s hlbokým zranením, ktoré sa podobá traume pri smrti blízkej osoby. Podobne ako rozchod zaľúbených je často veľkou traumou a trvá dlho, kým sa rana zahojí, je to tak aj s rozvedenými. Niekedy sa zdá, že je to akési vyslobodenie, no zvyčajne je tých rán veľmi veľa. Preto sa snažím prijímať takýchto veriacich s láskou a porozumením ako tých, ktorí vybavujú pohreb svojho drahého zosnulého. Ako sa cítia v cirkevnom spoločenstve je veľmi ťažká otázka, najmä vtedy, ak ich účasť na jeho živote bola zredukovaná na prijímanie sviatostí a na účasť na nedeľnej svätej omši. Okrem toho nemajú vo farnosti nijaké vzťahy. Je to často smutné konštatovanie, že farnosť ako hustá sieť medziľudských vzťahov je často len krásna teória. Ak sa dokážu zapojiť napríklad do spoločenstva modlitieb matiek a pravidelne sa stretávať, môžu postupne nájsť takúto oporu, ktorú nutne potrebujú. Cirkev v posynodálnej exhortácii Familiaris cosortio o tom pekne hovorí, že majú pokračovať v modlitbe a v účasti na živote farského spoločenstva, ktoré však má byť oveľa bohatšie ako iba prijímanie sviatostí.

Prečo vlastne rozvedení a znovusobášení nemôžu pristupovať k Eucharistii?

Dôvod je dosť jednoduchý. Po civilnom rozvode je ich sviatostné manželstvo naďalej platné, a teda keď žijú intímnym životom v civilnom manželstve s iným partnerom, ťažko sa previňujú proti sviatostnému manželstvu. Všetky sviatosti môžu prijať v nebezpečenstve smrti. Iný prípad možnosti pristupovať k sviatostiam je, keď sa trvalo zrieknu intímneho života (budú žiť ako brat a sestra) a požiadajú svojho diecézneho biskupa o dovolenie pristupovať k sviatostiam. Tretia možnosť je, keď zanikne ich sviatostné manželstvo či už smrťou manželského partnera alebo rozhodnutím príslušného diecézneho cirkevného súdu o jeho nulite. Vtedy môže katolík uzatvoriť sviatostné manželstvo za obvyklých podmienok.

V Cirkvi sa ozývajú hlasy, že pri 50 percentnej rozvodovosti strácame postupne nielen rodičov, ale aj ich deti, ktoré už rodičia napr. nebrávajú do kostola, pretože tam sami nechodia. Čo si to tom myslíte?

V našej miestnej cirkvi pociťujeme potrebu novej evanjelizácie. Mnoho detí je prihlásených na vyučovanie náboženstva, ale v rodinách neboli ani evanjelizované ani katechizované. Až na hodinách náboženstva sa prvýkrát učia modliť, čo už malo byť dávno ich samozrejmou praxou v rodine. Znamená to, že rodina ako celok musí byť evanjelizovaná, potrebuje prvé ohlasovanie kerygmy. Toto ohlasovanie neraz potrebuje vôbec vzbudenie záujmu. Veci nevidím čierno-bielo: sú mnohé hnutia, ktoré systematicky konajú evanjelizáciu a privádzajú dospelých k prijatiu sviatostí kresťanskej iniciácie. Dôležitá je obnova katechumenátu a katechéza dospelých.

Taliansky kardinál Martini v poslednom rozhovore pred svojou smrťou povedal, že otázka pristupovania k Eucharistii rozvedenými by mala byť uchopená opačne – ako môže Cirkev aj prostredníctvom sviatostí pomôcť ľuďom žijúcim v komplikovanej rodinnej situácii. Ako teda môže Cirkev týmto ľuďom pomôcť? 

Cirkev môže týmto ľuďom podľa môjho úsudku pomôcť mnohorakým spôsobom. Predovšetkým je to oživením života farského spoločenstva, aby sa ono skutočne stalo hustým tkanivom spoločenských vzťahov. Podľa Jozefa Ratzingera „viera predstavuje sieť vzájomnej závislosti, ktorá je súčasne sieťou solidarity jedných voči druhým, kde každý podporuje druhých a druhí podporujú jeho. Táto základná antropologická štruktúra sa objavuje aj v našom vzťahu s Bohom a nachádza tu tiež svoju pôvodnú formu, ako i svoj integračný stred.“ Spoločenstvo nie je v jeho chápaní len niečo, čo sa dodatočne pripojuje k životu Cirkvi, ale je jeho stredobodom a konštitúciou. Z toho potom vyplývajú aj mnohé možnosti. Ježiš Kristus je v Cirkvi prítomný mnohorakým spôsobom, nielen v sviatostných spôsoboch chleba a vína.

Akými ďalšími spôsobmi je teda Kristus prítomný v Cirkvi?

Cirkev dnes pozýva rozvedených a znovu sobášených cítiť sa jej členmi, živiť sa jej darmi, ktoré sú mnohé a dôležité. Pre nás, ale aj pre všetkých (regulárne dvojice, jednotlivcov, rehoľníkov…) nie je len sviatostné prijímanie a prijímanie sviatostného rozhrešenia. Jasné, že tým nechceme zmenšovať základnú dôležitosť týchto dvoch sviatostí. Počítame s poznaním ich významu a dôležitosti. Chceme zdôrazniť iba to, že Kristus učil a dal nám nie len tieto dva dary. Učil, že to isté Telo Kristovo, ktoré prijímame v Eucharistii, je to isté, ktoré žije v jeho Cirkvi (Tajomné telo Kristovo): keď milujeme Cirkev a jej údy, keď milujeme blížneho, milujeme Krista a stretávame sa s ním a on s nami, my prijímame jeho a on prijíma nás. Keď pred dvomi tisícročiami sa Syn Boží vtelil, bolo jeho telo dobre viditeľné a lokalizovateľné. On bol; a zjavoval svoju spásu a svoju prítomnosť cez živé údy svojho tela. Chodil, uzdravoval, vstupoval do domu s prinášal mu spásu. Býval smädný a používal stretnutia. Rozprával svojim jazykom; svojimi rukami uzdravoval; svojimi nohami navštevoval; svojou prítomnosťou posilňoval. Po nanebovstúpení prisľúbil, že bude prítomný až do skončenia sveta: svojou duchovnou dušou, v Duchu Svätom, ale aj svojim spôsobom svojím telom. Nakoľko je Eucharistia najvýznamnejším kanálom pre prúd milosti pre kresťana, kresťania prílišným zdôraznením neurobili dobrú službu pre nekonečné božské možnosti pre dobro ľudstva, keď ho urobili jediným kanálom. Ježiš hovoril nielen o potrebe sýtiť sa chlebom života (Eucharistiou), ale aj o potrebe sýtiť sa každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst a ktoré nám on hovorí. Ten Ježiš, ktorého stretávame v Eucharistii, je ten istý Ježiš, ktorého stretávame v chudobnom, ten, ktorý potrebuje našu pomoc.

Akým spôsobom môžu katolíci žijúci v nesviatostnom manželstve participovať na živote Cirkvi?

Môžu:

– počúvať a čítať Božie Slovo; pokračovať vo formovaní jednotlivca a dvojice čítaním dobrých kníh, dialógom v dvojici a spolu s priateľmi; v tichu a v meditácii;

– zúčastňovať sa na sv. omši s úctou a nábožnosťou;

– zúčastňovať sa na spoločných sláveniach kajúcej liturgie;

– pokračovať v osobnej modlitbe, vo dvojici, v rodine s deťmi, v komunite s inými rodinami a s inými veriacimi;

– sledovať formačné podujatia a katechézu vo farnosti, ktorá je vo farnosti ponúkaná a iné ponuky farnosti, bez toho aby sa cítili byť odsudzovaní;

– pripojiť sa k skupinám rodín, aby si pomáhali a sa formovali;

– ako každý kresťan sa zapájať do charitatívnej činnosti konaním dobrých skutkov, dobrovoľníctvom, pomáhajúc cirkvi a spoločnosti… pamätajúc, „že láska zakrýva množstvo hriechov“,

– zúčastňovať sa na iniciatívach podporujúcich spravodlivosť;

– žiť každodenný život v práci, v cirkvi, vo vzťahu z blížnymi, známymi a so spoločnosťou podľa kresťanských čností, a toto je cesta, ktorou sa približujú k spáse.

Aká je momentálne situácia v oblasti pastorácie rozvedených na Slovensku? Kde konkrétne môžu nájsť títo veriaci podporu?

Pastorácia rozvedených na Slovensku je v začiatkoch, no predsa môžu nájsť podporu v centrách na pomoc rodine, napríklad v Trnave a v Prešove, kde existuje aj združenie rozvedených katolíkov, ktorí sa pravidelne stretávajú a majú informácie zverejnené na facebooku. V exercičných domoch sa možno tiež informovať, mnohé spoločenstvá modlitieb matiek sú pre týchto ľudí otvorené. Nemusia sa báť zaklopať na dvere farskej kancelárie a prosiť o pomoc.

Ďakujeme za rozhovor!

 

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciNie som ti ja lepší než desať synov?
NasledujúciHovorenie o ľudskej láske a o tele nás privádza k ľudskej sexualite
Andrea Mikolášiková
ThLic. ANDREA MIKOLÁŠIKOVÁ je vydatá, má tri deti, s rodinou žije v blízkosti Bratislavy. Študovala katolícku teológiu na Trnavskej univerzite v Bratislave a Katholieke Universiteit Leuven (Belgicko). Licenciát so špecializáciou na teológiu manželstva a rodiny získala na International Theological Institute Trumau (Rakúsko). Baví ju hľadať Boha vo všednosti i výnimočnosti (nielen) rodinného života a deliť sa s inými o svoje objavy.