Prišla som domov bez bábätka

0
69

Som doma. Sama. Mám vraj doma „oddychovať“ minimálne mesiac. Mám teda mesiac na to, aby som pochopila prečo práve ja. Na príchod Veroniky sme sa tešili dvanásť týždňov a jej odchod trval pár hodín. Pobyt v nemocnici dokonca len dva dni. Môže mať tento príbeh šťastný koniec? Áno, hoci Veronika tu už nie je, Veronika je odkazom.

Nový krajší svet verzus zmenené plány

Ako asi každá žena, ktorá zistí, že čaká bábätko, tak aj ja som ostala zaskočená a mierne preľaknutá. Čo táto skutočnosť zmení v mojom živote? Som pripravená byť matkou? Môj strach sa však rozpustil v radosti a objatiach môjho manžela. „Ostala naň len spomienka“, myslela som si. Čakanie bolo tajuplné. Zasvätenie sa do rastu malého bábätka, prvé sono fotografie, otvorenie brán nového a krajšieho sveta, ktorý som doteraz nepoznala, a ktorý zatieňoval všetko, čo bolo doposiaľ také dôležité. Na druhej strane som si uvedomovala, aké je pre mňa ťažké vzdať sa svojich plánov do budúcnosti a predstáv o tom, ako ešte inak alebo lepšie by som si svoj život mohla zorganizovať. Vnímala som tehotenstvo aj ako záťaž a skúšku, ktorú je potrebné prekonať na to, aby mohol na svet prísť nový človek.

Vždy som všetko vopred plánovala a prekvapivo, mi väčšina plánov aj vychádzala podľa mojich predstáv. A zrazu, týždeň pred oznámením radostnej noviny celej rodine – posledný týždeň „nebezpečného“ prvého trimestra, Pán povolal Veroniku k sebe.

Zastavil sa čas

Som na izbe som s dvoma ženami. Všetky tri plačeme. Naraz a rovnako hlasne. Zrazu sa na seba pozrieme a cez slzy sa rozosmejeme. Jedna z nás sa ironicky opýta: „Tak ako? Nepovieme si o našich osudoch?“ Idem prvá. Hovorím svoj príbeh ako človek, ktorý stratil všetko, čo mal: „…som ešte len štyri mesiace vydatá, a…“ Prepukne v plač. Ženy sa rozosmejú: „..čo plačeš? Taká mladá? Celý život pred sebou. Veď buď rada, že vôbec môžeš mať deti…“ Stále nemôžem uveriť, čo sa mi stalo a, že sa o tom rozprávam s cudzími ženami. Pokračujú oni. Prvá má 36 a potratila štyrikrát za posledné dva roky. Druhá má 39 a nemôže mať deti. Keďže viac ako šesťkrát absolvovala umelé oplodnenie, ide na operáciu vaječníkov, pretože má zrasty. Som v šoku. Už neplače ani jedna z nás. Sme tam spolu a sme si oporou v tichu.

Na druhý deň

Moje „spolubývajúce“ už pustili domov včera. Mňa až dnes, keďže som mala komplikovanejší priebeh. Prešiel jeden deň, od kedy nie som tehotná. Cítim sa však stále rovnako – ako budúca matka. Prekvapivo, život von pred nemocnicou pokračuje. A ja som myslela, že sa všetko skončilo, veď som prišla o dieťa. Debaty v aute, ktoré ma odváža domov sú rovnako obyčajné; miestami sa dokonca aj zasmejem. Vyzerá to tak, že život ide ďalej.

A zrazu som doma. Sama. Mám vraj doma „oddychovať“ minimálne mesiac. Mám teda mesiac na to, aby som pochopila prečo práve ja. Rozmýšľam: „asi by som bola zlá matka…nie som ešte pripravená…nie, toto je určite trest za moje predošlé hriechy…Boh ma skúša…určite mám choré telo, ktoré nie je schopné prijať dieťa…to preto, že som ho na začiatku nevedela prijať bez strachu… ah, pospím si na chvíľu, určite zabudnem na moje čierne myšlienky.“

Zobúdzam sa šťastná. Úf, to všetko sa mi len zdalo, držím si brucho, veď predsa čakám bábätko a počítam dni do jeho narodenia. Zrazu prestanem dýchať, slzy sa mi valia do oči a vracajú sa mi spomienky. Uvedomím si, že sa to naozaj stalo. Včera som spontánne potratila.

Každý ďalší deň

Každý ďalší deň prináša výzvu na mentálnu prácu so sebou samou ako aj s okolím. Dnes je to presne 174 dní od kedy odišiel do neba náš malý anjelik – Veronika. Veronika mi počas svojho krátkeho života nastavila zrkadlo. Naučila ma prijať ju, samu seba aj môjho manžela. Naučila ma, že nie všetko musí ísť podľa mojich predstáv a dokonca aj to, že nenaplánované situácie môžu dopadnúť lepšie, ako tie plánované. Jej odchod ma zase naučil lepšie chápať a nesúdiť mojich rodičov ako aj otvoriť srdce rodičom môjho manžela. Dnes môžem tvrdiť, že Veronika nie je pre mňa smutnou spomienkou, ale hodnotným odkazom v každom mojom ďalšom dni. Je stále so mnou a ja som sa vďaka nej zmenila. Môj úsmev je úprimnejší a má väčšiu váhu.

Pokračovanie na budúce…

Základom úspešného psychického vyliečenia sa zo spontánneho potratu je pochopenie (z medicínskeho hľadiska) toho, čo sa stalo a duševné a duchovné prijatie straty. Keďže spontánny potrat je bolestnou skúsenosťou a v spoločnosti tabuizovanou témou, na základe Veronikinho odkazu som sa rozhodla Vám pravidelne prinášať informácie, skúsenosti lekárov a mamičiek, rady týkajúce sa prekonania bolesti (či už psychickej, alebo fyzickej) alebo iných problémov v súvislosti so spontánnym potratom. Moje články nemajú slúžiť len mamičkám, ale aj širokému okoliu tak, aby vedelo mamičke poskytnúť pomoc, radu a opateru.

…aby naše deti cítili, že ich odkaz nebol zbytočný… aby sme pochopili, že je tu nádej…

 

Fotografia: Alexander Raths / shutterstock

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokAni netušíš, aké bohatstvo máš na svojom pozemku…
Nasledujúci článokNeobjavujme Ameriku, ale evanjelizujme
Jana Javorská
Jana Javorská (pseudonym) je 27 ročná žena, ktorá sama zažila spontánny potrat, keď prišla o svoje prvé dieťa. Je vydatá, žije v Bratislave a pracuje v súkromnej sfére. Popri svojej práci by rada pomohla pri odbúravaní tabu spojeného s témou spontánneho potratu ženám trpiacim v dôsledku tejto životnej straty ako aj ich okoliu. Informovaním a povzbudením. Je otvorená elektronickej komunikácii, avšak uprednostňuje osobné stretnutia. Kontakt: maplejane42@gmail.com.