Ivana Macková o patologickom hráčstve: Výhra a prehra sú ako pes a mačka. Vznikne naháňačka

1
46

Hranie sa patrí k životu – už od detstva… Ako však identifikovať škodlivé hranie, ktorým človek ubližuje sebe i iným? O patologickom hráčstve sa portál ZaStolom.sk zhovára so psychologičkou Ivanou Mackovou z bratislavského Centra pre liečbu drogových závislostí.

 foto4

Človek je zvyknutý hrať sa od detstva. Prečo je hranie sa blízke nám ľuďom?

Keď sa pomyselne vrátim k prvým dňom nášho života, okrem výživy nás sýti aj hra. Zdravá hra rozvíja naše telo i myseľ, napomáha rozvoju mozgu i motoriky, súčasne formuje našu osobnosť. Reakciou na prehru, ale aj výhru sa učíme sebaregulácii a sebauvedomovaniu, a tak rozvíjame našu emocionalitu; spoločnými hrami zas trénujeme naše sociálne zručnosti; hra je v neposlednom rade zdrojom potešenia. Výskum preukázal, že už zážitky hry u detí sa prenášajú priamo do centier slasti v mozgu. Všetky tieto aspekty hry prispievajú k tomu, že hra láka tak deti, ako aj dospelých, či seniorov.

 

Kedy sa stáva hráčstvo patologickým?

Jednoducho povedané, keď hra prestáva byť zábavou a stáva sa utrpením. Počiatočné nadšenie z výhry vystriedajú negatívne pocity z opakujúcich sa prehier, ktoré však vedú k nutkavej potrebe straty (najmä finančné) vyrovnať. Tak sa jedinec dostane do začarovaného kruhu, z ktorého je často bez pomoci náročné vyjsť. Hráč stráca kontrolu nad svojím životom, hra sa stáva jeho životným štýlom, ktorý sa prejavuje v iluzórnom myslení, nestabilnom cítení, ako i v impulzívnom správaní, a to na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných, pracovných a, v neposlednom rade, i zdravotných hodnôt i záväzkov.

 

Existuje aj nepatologické hráčstvo?

Ak to otočím, tak hráč sa od toho patologického odlišuje tým, že má situáciu pod kontrolou a hrá pre účely rekreácie a zábavy v nízkorizikových a kontrolovaných situáciách. To znamená, že hra ho neohrozuje a nemá na neho vážny dopad. Má financie na svoje základné potreby, byt, rodinu, záujmy a po prehre neupadne do stavov depresie a napätia.

 

Môže osoba získať sklony k hráčstvu napríklad používaním tabletov, PC, konzol na hranie?

Rozmach technického a informačného sveta prináša okrem uľahčenia života aj možnosť vzniku tzv. novodobých technologických závislostí, nad ktorými si začínajú lámať hlavu tak odborníci, ako aj samotná verejnosť. V súčasnosti sa uvažuje nad novou diagnostickou kategóriou závislosti od internetu, ktorá predpokladá, že nie sme závislí na počítačoch, mobiloch, tabletoch, ale na aktivitách, ktorým sa tam nadmerne venujeme a obmedzujú naše bežné fungovanie, či už je to stávkovanie cez internet, hranie hier na PC alebo pozeranie pornografie na tablete.

 

Komu škodí patologické hranie?

Aj v liečbe pracujeme na tom, aby si samotný hráč uvedomil vážnosť svojej choroby a jej dôsledkov na jeho vlastnom živote a súčasne spolupracujeme aj s príbuznými, ktorých sa dôsledky choroby dotýkajú, mnohokrát aj existenčne. Patologické hráčstvo má celospoločenské dopady a týka sa všetkých.

 

Prekvapilo ma, že niektorí hráči – z pocitu viny – začnú všetko prehrávať. Ako to je – láka hráčov viac výhra alebo prehra?

Hráč môže mať spočiatku vidinu ľahkého zárobku, ktorá sa v priebehu choroby formuje do bludného presvedčenia, že z hry možno urobiť hlavnú a niekedy jedinú zárobkovú činnosť. Avšak v istom štádiu počet prehier stúpa a hráč sa dostane do fázy, že chce prehry vyrovnať a súčasne sa pritom môže obviňovať, ale aj tak znova túži po výhre, tentoraz preto, aby vyrovnal vzniknuté straty. Výhra a prehra sú ako pes a mačka. Vznikne naháňačka.

 

Ide tam o nejaký cieľ, úspech, výhru, peniaze? Alebo je cieľom hra samotná?

Motívy k hre sú veľmi individuálne a líšia sa v rôznych štádiách choroby. Významný vplyv na začiatku hráčskej kariéry majú počiatočné výhry, ktoré sa stanú silným motívom. Peniaze sa javia byť najviditeľnejším motívom, hra však môže v živote hráča kompenzovať iné nevyvážené aspekty života, ktoré sa často prelínajú, napríklad niekto hrá, pretože po náročnej práci potrebuje relax, iný radšej ujde od neriešených rodinných problémov do herne a niekto si vlastnú hodnotu potvrdzuje výhrami. Dôležitým je tiež fakt, že hra im prináša často silné vzrušenie a adrenalín.

 

Veľa hráčov si uvedomuje, že konajú nesprávne, nahlas uvažujú, že hrali posledný raz. A potom to príde znova. Prečo nevedia prestať?

Je to jedným zo znakov závislosti, ak aj napriek negatívnym dôsledkom neviem so závislým správaním prestať. Závislosť je choroba, ktorá postupne získava moc nad životom jedinca a jeho schopnosťou sa rozhodovať, resp. nerozhodnúť sa pre hru. Problémom je systém nefunkčných presvedčení o hre, ale aj o sebe, ktoré ich udržiavajú v tom, že oni sú tí „vyvolení“, ktorým práve hra ešte stále a možno „teraz naposledy“ môže viac dať ako vziať, a to aj pri stúpajúcich dlhoch, rozpadajúcej sa rodine, zlyhaniach v práci.

 

Je možné patologickému hráčovi pomôcť?

Každú chorobu dostanete pod kontrolu, s väčšou istotou s pomocou odborníka ako sám, obzvlášť, ak je to smrteľná choroba, s ktorou sa spája riziko samovrážd. Preto akákoľvek forma pomoci, či už zavolanie na linku pomoci pre problémy s hraním, kde vám poskytnú informácie o liečbe, alebo konkrétne špecializované pracovisko vám ponúkne možnosti pomoci a liečby.

 

Ako opisujú svoj stav po tom, čo sú vyliečení?

Faktom je, že patologické hranie je choroba, ktorá má recidivujúci charakter, a preto je aj nutné celoživotné zaoberanie sa sebou a dodržiavanie istých odporúčaní, ktoré sa hráči učia v liečbe a pripomínajú si mechanizmy choroby. Aj pri iných vážnych chorobách ste pod dohľadom lekára a súčasne robíte všetko pre to, aby sa choroba nevrátila.

 

Dokáže vyliečený hráč nehrať vôbec – resp. môže niekedy si skúsiť zahrať rekreačne?

Hráč preberá zodpovednosť za svoje skutky, preto rozhoduje sám, aké miesto môže v jeho živote po mnohých debaklových situáciách ešte hra zastávať. Ten, kto sa s ňou nerozlúči, tak sa doslova zahráva a riskuje znovuprepuknutie choroby. Zo skúseností viem, že mnohí hráči popisujú každú ďalšiu recidívu ako náročnejšiu nielen na dôsledky, ale aj na motiváciu ďalšiu liečbu podstúpiť.
V prípade, že rodina má doma patologického hráča, čo robiť? Čo odporúčate?

Rodina hráča je často tá, ktorá si ako prvá uvedomuje, že sa niečo deje. Najprv má podozrenie a neskôr dôkazy, že ide o patologické hranie. Určite odporúčam príbuzným nezatvárať oči pred tým, čo vidia alebo len tušia, pretože odhalením klamstiev sa získava príležitosť k riešeniu situácie. Najbližší majú často tendenciu zachraňovať tých, na ktorých im záleží, tým však môžu brániť hráčovi, aby prevzal zodpovednosť za dôsledky svojho hrania. A práve tlak týchto dôsledkov je pre hráčov často motívom k zmene. Rovnako ako rodina. Liečba hráča so spoluúčasťou príbuzného sa osvedčila ako účinná.

 

Dnes je možné volať na Linku pomoci pre problémy s hraním (0800 800 900). Ako si takýmto telefonátom môže hráč pomôcť? Môže tam nájsť pomoc aj príbuzný či priateľ patologického hráča?

Linka pomoci ponúka v porovnaní s kontaktom „face to face“ v zdravotníckom zariadení zachovanie anonymity, šetrí peniaze na cestu a telefón, pretože je anonymná a prekonáva vzdialenosti, pretože je celoslovenská. Funguje počas pracovných dní od 9. do 17. hod., mimo prevádzkových hodín je k dispozícii záznamník. Linka je určená pre hráčov, ich príbuzných i iných odborníkov, ktorí sa zaujímajú o danú problematiku. Ponúka možnosť zdieľať náročnú situáciu, emočnú podporu, prácu na motivácii, poradenstvo, informácie o liečbe i o konkrétnych špecializovaných pracoviskách.

 

foto: súkromný archív I. M.

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno