Videli sme, že manželstvo dáva schopnosť milovať sa Kristovou láskou a že táto láska sa týka aj samotného telesného spojenia muža a ženy. Celá táto cesta, ktorú sme doteraz prešli, nám pomôže pochopiť to, čo učí katolícka Cirkev o manželskom pohlavnom styku. Veď častokrát počujeme alebo sa dokonca sami pýtame: Naozaj sa dá žiť tak, ako to od nás pýta Cirkev?
Ján Pavol II. nás pozýva hľadať odpoveť v encyklike Pavla VI. Humanae Vitae. V pozadí stojí otázka, aký je vzťah medzi láskou a plodnosťou. Odpoveď na ňu nie je vo vyhnutí sa náročnosti, ale v hľadaní skutočného dobra človeka. Nestačí dobrý úmysel, sú potrebné objektívne miery. Tými sú pravda o osobnej dôstojnosti manželov a nového života – dieťaťa. Tak je možné priblížiť sa k morálnej analyze manželského pohlavného aktu so svojím neoddeliteľnými vnútornými významami: spojivým a plodivým.
Druhý Vatikánsky koncil hovorí, že „medzi Božími zákonmi, týkajúcimi sa na jednej strane predávania života a na druhej pestovania pravej manželskej lásky, nemôže byť skutočný rozpor“ (GS 51). Pavol VI pridáva: „Akýkoľvek manželský akt musí zostať otvoreným na odovzdávanie života“ (HV 11). „Toto učenie […] sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý“ (HV12).
Inak povedané, manželský styk svojvoľne zbavený svojej plodivej funkcie, prestáva byť úkonom lásky. Keď sa umelo oddelia jeho dva významy, prichádza síce k telesnému spojeniu, ale ono nezodpovedá vnútornej pravde a dôstojnosti osobného spoločenstva. Ide tu o to, aby bola reč tela čítaná v pravde. Tá vychádza z prirodzeného zákona, čiže zo samotnej vnútornej povahy manželského aktu. Zároveň pochádza z morálneho poriadku zjaveného Bohom, ktorý objavíme uvažovaním nad Božím plánom o láske. Nejde teda o svojvoľný zákaz komplikujúci život, ale o dar milujúceho Stvoriteľa, ktorého rešpektovanie je vyjarením našej synovskej dôvery.
Na základe toho môžeme medzi spôsobmi regulovania pôrodnosti rozlíšiť mravne nedovolené (umelý potrat, antikoncepcia, priama sterilizácia a dnes by sme mohli dodať techniky umelého oplodnenia) a mravne dovolené (využitie neplodných období). Prečo nie antikoncepcii? Pretože zatemňuje pravdu o ľudskej láske a vrhá tieň na intimitu manželského spoločenstva. Ako? Tým, že sa deaktivuje plodnosť pohlavnej jednoty, vylučuje Božiu prítomnosť z manželskej lásky, čím ju odrezáva od najhlbších koreňov. Zneschopňuje prijať partnera s jeho plodnosťou a úplne sa mu darovať. Akoby sme počuli: „Neprijímam tvoju plodnosť“. Deformuje sa gramatika reči tela: stráca sa logika daru v prospech logiky nutnosti.
Metódy prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR) sú úplne odlišné. Rešpektujú prirodzenosť a podstatu lásky v sebadarovaní. Spájajú hlboké poznanie zákonitostí tela so slobodou darovania a pozornosťou k manželskému partnerovi. Aj PPR si však vyžaduje vyžaduje čistotu úmyslu a opatrnosť pred egoistickou mentalitou. Iba mravne čestná regulácia pôrodnosti môže byť nazvaná zodpovedným rodičovstvom.
Zodpovedné rodičovstvo nás priviedlo až k vrcholu, ktorým je manželská a rodinná spiritualita, čiže povolanie manželov k dokonalosti v láske. Jej prameňom je dar úcty k Božiemu dielu a podporou na tejto ceste sú viera, nádej a najmä Božia láska skrze Ducha svätého. Jej tvorivú silu manželia čerpajú spoločnou modlitbou, eucharistiou a pokorným prekonávaním vlastných chýb a hriechov v sviatosti pokánia.
Prešli sme spolu s blahoslaveným Jánom Pavlom II. cestu objavovania pravdy o ľudskej láske. Začali sme Božím plánom na počiatku, sondovali v zranenom srdci, ktorému Boh odpovedá sviatosťou manželstva, v ktorej dáva schopnosť milovať sa Kristovou láskou. Vďaka nej je možné naplno prežívať ako vzájomnú lásku tak jej otvorenosť pre potomstvo.
